Bratislava 19. septembra 2021 (HSP/Kresba:Marián Tkáč)

Vo všeobecnosti sa nám ponúkajú, ba vnucujú „fakty“ o vplyve češtiny na slovenčinu a Čechov na slovenský vývoj. Akoby išlo o jednostranné „doplácanie staršieho brata“ na mladšieho – no starším bratom Čechov sme v skutočnosti už od veľkonitravských čias my, Slováci. Veď Borivoja pokrstil sv. Metod, Slovák im kodifikoval to najčeskejšie, čo dodnes užívajú, ich reč. Iný Slovák im – v Plzni – tlačil prvé knihy. Rovnako tak nás ženú „do kúta“– a my sa dáme – pokiaľ ide o náš vplyv, v istých obdobiach dokonca výlučný, na beh uhorských, teda väčšmi našich, ako maďarských dejín. A pokiaľ ide o Poliakov, ktorí nám sem-tam „dali“ kráľov a pred sto rokmi vzali niekoľko desiatok našich obcí, netreba zabúdať, že poľským kráľom bol aj Štefan Bátori, príbuzný krvavej Bátoričky, a že prvú poľskú centrálu banku, „Bank Narodowy“, navrhol Slovák Andrej Kapustáš z Hlohovca. Je zrejme najvyšší čas, aby sme aj do týchto historických faktov vniesli náš, slovenský pohľad

U Jána Tibenského čítame o rozkvete slovenskej literatúry na konci 16. storočia. Jej najkrajším plodom sú tzv. historické piesne. Používala sa v nich nekodifikovaná slovenčina, resp. slovakizovaná čeština, „niektoré písomností sú vlastne slovenské,“ píše Tibenský a dodáva, že v starších časoch sa čeština väčšmi ponášala na slovenčinu, ako dnes. Preto nebolo nič neobvyklé, že jazyk na východ a na západ od rieky Moravy bol podobný, čo umožnilo Slovákovi z Nedožier „vynájsť“ českú gramatiku, a zároveň podnecovať Slovákov k pestovaniu materinského jazyka. Lebo všimnime si, čo napísal v roku 1591 zvolenský evanjelický farár: „Lidé obecní mezi našimi Slováky hlubokým českým slovúm nerozumějí a z té příčiny mnohí Slováci raději čtú latinsky, nežli česky.“

Kto bol teda Vavrinec Benedikt z Nedožier,ktorého meno malo aj podobu Laurentius Benedicti Nudozerinus či Benedikt Nudožerský. Narodil sa pred 466 rokmi, 10. augusta 1555 v Nedožeroch-Brezanoch, neďaleko „hniezda slovenskosti,“ Svätoplukovho sídla Veľkej Nitravy, Nitry, 661rokov po jeho smrti. V čase jeho narodenia, rok predtým a rok potom, vyšli diela dvoch významných Nemcov: Aveventinusa a Agricolu, o ktorých sme už písali s tým, že my ich na svoju škodu prehliadame.

Nedožerský ako desaťročný navštevoval školu v Prievidzi. Píše, že ju viedol mimoriadne vzdelaný rektor Hussel a pod jeho vedením sa táto škola stala na našom území najslávnejšou: „Interea Prividiensischola, cuipraefuitdoctissimusvir Husselius, in nostra Slavoniatumceleberrimafacta.“ Školy vtedy boli (a dnes by mali byť) miestami, kde sa formovalo národné povedomie. Vavrinec sa po otcovej smrti ocitol v Jihlave pri strýkovi Samuelovi, a tu sa ďalej vzdelával. V roku 1587 študoval v Prahe filozofiu a teológiu. Medzitým prijal miesto učiteľa v Moravských Budejoviciach a ďalšie dva roky bol rektorom na škole v Uherskom Brode. Potom sa vrátil do Prahy, aby ukončil štúdium na Karlovej univerzite, čo sa mu podarilo 16. septembra 1597.

Benedikt nerobil kariéru doma, lebo „sa nedalo“ – nemáte pocit, že dejiny sa opakujú? Po osudovom roku 907 Slovensko nemalo jedno centrum, svoje hlavné mesto, kde by sa dal rozvíjať talent a robiť kariéra. A tomu môžu ďakovať najmä Česi, ale nielen oni, lebo slovenskí rodáci ukázali svoje schopnosti, sily a možnosti najmä tam. Hovoríme v množnom čísle, lebo nedožerský rodák Vavrinec nebol sám. Český duchovný život v tých časoch významne obohacovali básnici Ján Silván, humanista Martin Rakovský, skladatelia náboženských drám Pavol Kyrmezer a Pavol Tešlák a aj iní Slováci. Z väčšieho počtu Slovákov pomáhajúcich vedeckému rozletu v Čechách a na Morave stačí spomenúť učiteľa Petra Fradeliusa (1580-1621) a lekára Jána Jesenia (1566-1621), ktorý prvý verejne pitval v Prahe.

V 16. a 17. storočí na Slovensku zúrili boje s moslimskými Turkami (nedajbože, aby sa aj tu dejiny zopakovali) a navyše pravidelne prepukali ešte aj takzvané stavovské povstania. To, že Benedikt často myslel na svoju vlasť – rodné Slovensko, dokladá aj jeho „Píseň nová“, v ktorej sa zamýšľa nad nebezpečenstvom hroziacom svetu od Turkov. V nej žalostí nad vraždením svojich krajanov, plienením slovenských dedín a miest a vyzýva svojich spolurodákov, aby zanechali vzájomné spory a vrhli sa na nepriateľa. Ako vidieť, storočia hore-dolu, slovenská sporovitosť pretrváva. Až si človek pomyslí, či nás náhodou neudržuje pri živote.

Najvýznamnejším činom tohto muža bolo vytvorenie a latinské vydanie vynikajúcej českej gramatiky. Po dlhej prípravnej práci stalo sa tak v roku 1603 a jeho dielo má názov „Grammaticae Bohemicae ad leges naturalis methodiconformatae et notis numerisque illustratae ac distinctae libri duo / Dve knihy českej gramatiky zostavenej podľa zásad prirodzenej metódy a osvetlenej poznámkami aj rozdelenej číslami.“ Táto práca bola najlepším gramatickým dielom v Česku aj počas ďalších dvoch storočí – v tomto duchu ju hodnotili všetci významní českí lingvisti, Josef Dobrovský či Jozef Jungmann, ale aj slovenský jazykovedec Martin Hattala, ktorý, zdá sa, čerpal z nej pri „slovenskej mluvnici.“ Súčasní Česi (ale aj Slováci) však o tom nevedia takmer nič.

Je určite zaujímavé, že svoju gramatiku venoval Vavrinec z Nedožier aj českej a aj slovenskej mládeži. V latinskom úvode vysvetľuje, že jeho slovenský pôvod mu nebráni napísať gramatiku češtiny. Všíma si rozdiely medzi spisovným a ľudovým jazykom a medzi českými, slovenskými a moravskými nárečiami, ale aj ich spoločné znaky. A nielen to, rozlišoval medzi pojmami Bohemus – Čech, Moravus – Moravan a Slavus – Slovák.

V úvode píše: „Osobitne musím pokarhať svojich krajanov Slovákov, ktorí o povýšenie svojej vlastnej reči nedbajú, takže niektorí (okrem tých, čo o nich nehovorím) nielenže nečítajú české knihy, ale sa i pýšia tým, že také ani nemajú vo svojej knižnici. A tak sa stáva, že keď sa hovorí o ich veciach domácim jazykom, oni pololatinsky musia hovoriť… Ale ani ja ich nenútim, aby prijali českú reč, len ich napomínam, aby pestovali svoju vlastnú najmä preto, že majú množstvo škôl nielen v mestách a mestečkách, ale i po dedinách.“

Zaiste najmä za zásluhy o češtinu ho prijali medzi členov profesorského zboru pražskej Karlovej univerzity, kde bol napokon profesorom až do svojej smrti. Na vrchole kariéry bol dekanom Filozofickej fakulty a prorektorom univerzity. Prednášal klasickú filológiu, jazyky,antických klasikov, ale aj matematiku a fyziku. Napísal aj jedinú vtedajšiu českú učebnicu logiky, tá sa však nezachovala. Viaceré jeho diela sa stratili, medzi nimi aj knihy, v ktorých zhrnul svoje astronomické pozorovania. Upozorňoval na potrebu „zvedečtenia“ výučby reálnymi predmetmi, medzi nimi aj matematikou, ktorú nechápal len ako súbor praktických poznatkov nevyhnutných pre kupcov a remeselníkov, ale ako exaktný základ vedeckých štúdií. Vypracoval návrh na rozsiahlu reformu Karlovej univerzity, zomrel však skôr, ako sa mu ho podarilo zrealizovať.

O jeho spoločenskom postavení svedčí aj fakt, že 28. júna 1611 – ako prorektora univerzity – prijal ho na audiencii vtedy nový uhorský a český kráľ Matej II. Pri príležitosti jeho korunovácie za českého kráľa napísal oslavnú báseň, a tú mu odovzdal osobne už predtým, 23. mája 1611 na Pražskom hrade v sprievode Petra Fradeliusa, humanistu z Banskej Štiavnice, ktorý tiež pôsobil ako učiteľ na Karlovej univerzite a Mikuláša Troila. Tu je krátky úryvok z básne:

„Tebou sú v pokoji spojení Panónci (Slováci) s Čechmi, v oboch národoch vzájomná je z toho láska. Odváž sa potom niekto odtrhnúť Panóncov od Čechov, odváž sa výhražne pohnúť Aganippiným sídlom!“

Vavrinec Benedikt umrel ako slobodný muž 4. júna 1615 na pravé poludnie po dlhej chorobe, tuberkulóze, a celý svoj majetok venoval Karlovej univerzite. Pochovali ho v Kostole Božieho tela na dnešnom Karlovom námestí v Prahe, hrob mu ozdobili nákladnou mramorovou tabuľou. Ale ani kostol, a teda ani Nedožerského hrob tam už dnes nie je. Jeho pamiatku uctievajú v rodisku. V Nedožeroch – Brezanoch má pamätnú tabuľu, sochu a jeho meno nesie aj tamojšia základná škola.

Pri hodnotení Nedožerského diela odborníci vyzdvihujú predovšetkým jeho humanistické vlastenectvo a význam pri normovaní českého spisovného jazyka a upevňovaní českého povedomia, povedzme širšie, českej kultúry. Pravda je teda taká, že Slováci boli (a aj sú) pre Čechov veľmi dôležití, často využití, a len málokedy ocenení.

Z nášho slovenského pohľadu treba si všimnúť Nedožerského jedinečný karhavý prejav o pestovaní a kultivovaní vlastného, slovenského jazyka, lebo Slováci „o povýšenie svojej vlastnej reči nedbajú, a tak sa stáva, keď sa hovorí o ich veciach domácim jazykom, oni po latinsky musia hovoriť.“ Tým je nedožerský rodák nielen prvým podnecovateľom formovania zanedbanej spisovnej slovenčiny, ale je aktuálny aj dnes. Len namiesto latinčiny teraz nadúživame angličtinu. Už nemáme krčmy, ale puby, nepijeme, ale drinkujeme, nemáme vodcov, ale lídrov… ani sa to nedá všetko vymenovať. Veľa vecí sa zmenilo od Nedožerského čias, ale gény ostávajú: aj dnes, vo vlastnom (?) štáte slovenčina slúži v ústach verejne vystupujúcich „osobnosti“, ale aj v médiách často ako znásilňovaná slúžka.