Môj profil 
Predplatné
V roku 870 došlo u nás podľa oficiálnej histórie, opierajúcej sa o franské anály, k štátnemu prevratu. Svätopluk údajne prešiel na stranu nepriateľa a uznal franskú zvrchovanosť nad svojím Nitrianskym kniežatstvom. A po tom, čo sa podľa tradičného výkladu Rastic pokúsil Svätopluka odstrániť a obnoviť svoj vplyv v Nitre, Svätopluk ho (na poľovačke?) zajal a v novembri 870 ho odovzdal do rúk cisára. A tu je podľa bavorských prameňov vrcholný bod Svätoplukovho zradcovstva.
Rastislava následne odvliekli do Bavorska, a na tej istej synode v Regensburgu, ktorá odsúdila Metoda na doživotie, odsúdili ho na smrť. Kaiser Ludwig der Deutsche bol však neuveriteľne „milosrdný“, a tak ho „len“ oslepili. A vraj zomrel (zhnil) v nejakom nemeckom kláštore.
Taký je oficiálny, zaužívaný a našimi nielen historikmi nespochybňovaný výklad Svätoplukovho správania sa a Rasticovho osudu. Mohlo však byť a bolo všetko inak? Ak sú výroky ríšskeho snemu v Regensburgu voči Metodovi a Rastislavovi trestom či pomstou za ich nezávislú politiku, ktorá sa dotýkala pomyselných práv Nemcov po línii politickej i cirkevnej, je zrejme naivné sa domnievať, že informácie, ktoré sa ocitli v bavorských prameňoch sú pravdivé a dôveryhodné. Asi rovnako ako spis „O obrátení Bavorov a Korutáncov na vieru“, ktorý je plný neprávd.
Pozrime sa na udalosti našimi očami. Napríklad takto: keď sa v Rasticovom sídle nedohodol Svätopluk so svojím strýkom na smerovaní zahraničnej politiky slovenského súštatia – strýko bol za orientáciu byzantskú, synovec za „európsku“ (aké aktuálne aj dnes!) – odišiel Svätopluk do svojho nitrianskeho sídla s tým, že v rozhovoroch budú pokračovať. Na druhý deň však franskí vojaci zaklopali na bránu Rasticovej pevnosti: „Svätopluk sa rozhodol stretnúť so strýkom Rastislavom čo najskôr a nás požiadal, aby sme ho k nemu sprevádzali…“
Keď potom prišiel Svätopluk za Rasticom a strýka nenašiel, dovtípil sa, čo sa stalo. So svojou elitnou jednotkou ponáhľal sa Rastislava oslobodiť. Uháňal do Regensburgu, a cestou ho v Passau zastavil cisárov vnuk a Karlomanov syn Arnulf. Svätopluk podľahol jeho prehováraniu, aby si odpočinul, veď strýkovi sa nič nemôže stať a do Regensburgu už je len jeden deň cesty… (A môže sa stretnúť aj s jeho sestrou Gizelou?) Nemohli v tom byť aj pradávne príbuzenské korene už povedzme z čias putovania Arkádijcov proti prúdu Dunaja niekedy vo 4. či v 5. storočí? Svätopluk podľahol, privolil, stal sa krstným otcom nemanželského syna. Arnulfov ľavoboček dostane na počesť Svätopluka meno Zwentibold a keďže Svätopluk nemá pri sebe nijaký krstný dar, zloží z krku zlatý dvojramenný kríž a položí ho do Zwentiboldovej kolísky. Nuž tak sa prostredníctvom Zwentibolda, budúceho lotrinského kráľa (v rokoch 895–900), dostane do Lotrinska dvojramenný kríž, súčasný slovenský štátny znak (a De Gaulle bude pod ním bojovať v druhej svetovej vojne)?
Svätoplukov krstný syn, vládca Lotrinska, zomrie násilne len ako tridsaťročný, keď údajne hlavnou príčinou nenávisti voči nemu bol jeho nemanželský pôvod. Pritom plodenie ľavobočkov, nemanželských detí vládcami, bola vtedy na Západe „bežná skutočnosť“. Podľa patriarchálneho zvyku líhali si králi na lôžka viacerých konkubín, čo sa ľudu zakazovalo. Nuž ktovie, ako by vyzerala východofranská politika, a teda aj naše dejiny, keby neskôr Zwentibold, a nie jeho legitímny brat Ľudovít Dieťa, bol zasadol na nemecký kráľovský trón?
Pripusťme teraz, že Svätopluk na krstinách, v prítomnosti cisárovho syna Karlomana, sa možno od vábnej Gizely dozvedá, že jeho strýka Rastica jej „opapa“ kaiser Ludwiq der Deutsche, nedal zabiť, ale len oslepiť… A že Bavori do Rastislavovej dŕžavy posielajú vlastných ľudí, grófov Vilhelma a Engelšalka, aby vládli ako regenti… Svätopluk prudko tasí meč, premôžu ho však a uväznia. A tak sa ocitnú všetci traja vedúci predstavitelia Slovenov vo väzení. Arcibiskup Metod je odsúdený na doživotie, vladár Rastic oslepený a Svätopluk s neistou budúcnosťou v cele.
Keď sa Sloveni v lete 871 prirodzene vzbúria proti bavorským regentom, ktorých im ustanovil Karloman, vyzvú kňaza Slavomíra, údajne Rasticovho brata (a Svätoplukovho strýka), aby sa postavil na ich čelo. Ten tak urobí – poľa franských análov – napriek svojej nevôli pod hrozbou smrti a zvádza boj s nepriateľským vojskom.
A práve teraz sa začína veľká hra zo strany Svätopluka. Karloman ho prepúšťa z väzenia pod podmienkou, na ktorú Svätopluk prikývne a postaví sa na čelo Karlomanovho vojska. Má poraziť Slavomírovo vojsko. „Kým ostatní budovali tábor, vstúpil do starého Rasticovho hlavného mesta (…) a obrátil sily na pomstenie potupy“, a bavorské vojsko rozprášil. Stáva sa vládcom a zjednocuje moravských Slovenov s nitrianskymi, ktorým donedávna vládol z Nitry. Ak Svätopluk zrádza, tak práve teraz. Ale nie je to zrada na strýkovi Rasticovi, ale na Frankoch, ktorí mu to nezabudnú a cez svoje anály vyšlú budúcim generáciám, teda aj nám, správu o hroznom zradcovi Svätoplukovi. Ak by však naozaj zradil svojho strýka, prijali by ho moravskí Sloveni bez akýchkoľvek problémov za svojho vládcu? To, že ho bez prieťahov prijali, dokazuje ich rešpekt k právu Svätopluka ako najvhodnejšieho príslušníka kráľovského rodu, teda nie zradcu, vládnuť im v práve spojenej ríši.
Svätopluk konal obratne a ľstivo a docielil víťazstvo, ktoré znamenalo definitívny koniec akejkoľvek franskej nadvlády nad ním. Osobitne po roku 874, keď jeho vyslanci uzavreli so stále vládnucim východofranským cisárom Ľudovítom Nemcom Forchheimský mier. Žiaľ, neznamenalo to ochabnutie záujmu o osud Svätoplukovho mocnárstva zo strany východných Frankov. Čoskoro „vymyslia“ Vichinga…
Svätoplukovo víťazstvo prispelo aj k oslobodeniu Metoda. Nový pápež Ján VIII. (od 14. decembra 872) sa cítil istejšie a keď jeho list salzburskému arcibiskupovi a dva veľmi ostré listy pasovskému biskupovi Emenrichovi a freisinskému biskupovi Annovi ostali bez ozveny, poslal do Bavorska svojho legáta, biskupa Paula. A tak sa koncom mája 873 dostáva Metod na slobodu. A Svätopluk ho môže slávnostne privítať, usadiť na arcibiskupský stolec a odovzdať mu všetky chrámy v ríši.
Pokiaľ ide o Rastislava, existuje aj iný ako „oficiálny“ opis jeho osudu. Kňaz Václav Kocian („Zabudnutý kráľ Rastislav a jeho dielo“, Zvolen 2010) uvádza, že po víťaznej bitke svätoplukovsko-slavomírovských síl nad Bavormi zajatca Rastica Sloveni oslobodili, ten sa utiahol do sídla jedného zo svojich synov Borivoja (Bořivoja) v Levom Hradci, a až do smrti sa venoval výchove vnukov, ktorých Borivoj splodil s Ľudmilou. A Rastislav je vraj pochovaný na Devíne. Tento vladár, ktorý inicioval misiu solúnskych bratov medzi našich predkov, by si zaslúžil našu väčšiu úctu. Svätým je len v pravoslávnej cirkvi a jeho socha je iba na rázcestí bočných ciest v Devíne.
Aj koniec Koceľa, ktorý ako prvý informoval pápeža o Metodovom uväznení a presadzoval jeho prepustenie, je zrejme spojený s nenávisťou Bavorov. Pravdepodobne prišiel do Bavorska, aby pozdravil svojho arcibiskupa Metoda a sprevádzal ho na ceste do Panónie. Bavorskí biskupi mu vtedy povedali: „Keď tohto budeš mať pri sebe, nebudeš mať od nás pokoj“. A pokoj nemal. Pápežské listy z roku 873 sú posledné, ktorých adresátom je slovensko-panónske knieža Koceľ. Zdá sa, že vo svojom sídle pri rieke Sala/Zala v Blatnohrade, neprežil rok 874. Škoda, že my o Koceľovi vieme tak málo. Pritom jeho vynikajúce činy ho robia vedúcou osobnosťou raných slovenských dejín. Slovenské dejiny vlastne ovplyvnil viac, ako jeho otec Pribina. Už len doložme, že socha tohto nášho Koceľa zdobí srbský parlament! A u nás nemáme ani jednu.
A Svätopluk? Stal sa na dve desaťročia mocným vládcom strednej Európy. Vládcom obávaným.
Marián Tkáč
.jpg)
