Kvalita každej meny závisí najmä od jej krytia, teda protihodnôt, ktoré bude reprezentovať. Ak sú to tovary a služby konvertibilné, konvertibilná je aj mena, ak to budú hľadané slovenské tovary a služby, bude hľadaná aj slovenská koruna. A naopak. Takže len dobré projekty, na konci ktorých stojí predajný tovar či služba, sú projektmi s predpokladmi pre dobrú a silnú menu.

Pri delení a po rozdelení federálnej meny dochádzalo k devalvačným očakávaniam – prečo inak by nevydržala spoločná mena? A kde inde, ak nie na Slovensku? V tom je nenapodobiteľná šikovnosť českých médií, ale zrejme i širšie, českej propagandy, za ktorou naša, teda slovenská, zaostáva asi tak o päťdesiat konských dĺžok. A očakávania zmeny kurzu sú jedným z dôvodov naozajstnej zmeny kurzu. Nikto nič neinkasuje, lebo očakáva, že po devalvácii zinkasuje viac, každý na druhej strane platí všetko, aby po devalvácii nemusel platiť viac a devízové rezervy klesajú – a devalvácia, teda zhoršenie výmenného kurzu domácej meny voči zahraničným menám – začne klopať na dvere. Má svoje opodstatnenie vtedy, ak pomôže obmedziť dovozy a zvýšiť vývozy. A ak súbežne nedôjde k výraznejšiemu vzrastu cien a k znehodnoteniu úspor. Všetko dokopy sa však nedá, a tak málokedy je devalvácia výsledkom jednoduchého rozhodnutia. Väčšinou je vynútená poklesom devízových rezerv štátu, tlakom na devízy, pasívnou obchodnou a platobnou bilanciou.

Po 8. februári sme prijali opatrenia na zdržanlivejší postup pri platbách do zahraničia. Bolo treba rokovať o dodávateľskom úvere, odďaľovať platby, sprísnili sme prístup komerčných bánk k devízam NBS. Tie opatrenia čiastočne pomohli, na konci júna 1993 boli zásoby devíz na Slovensku vyššie ako na začiatku roka asi o jednu tretinu.

Pýtal som sa, dá sa vôbec devalvácii zabrániť, a či to má zmysel. Zabrániť sa, samozrejme, dá, ale natrvalo iba takou zmenou hospodárskej politiky, ktorá povedie k zásadne iným výsledkom obchodnej výmeny, obchodnej a platobnej bilancie. Centrálna banka tu dlhodobo nezmôže nič. Zmena kurzu, ako každá iná zmena „ceny“ nastáva vtedy, keď je dopyt a ponuka (v tomto prípade po cudzej mene, ale tiež po domácich úveroch) nevyrovnaná. Treba teda robiť opatrenia na vyrovnanie dopytu a ponuky po voľne zmeniteľných menách Len tak možno zabrániť devalvácii. Ak sa to za nijakých okolností nedá, prichádza na rad zmena kurzu, v prípade systému fixného kurzu hovoríme o devalvácii. V prípade floatingu, voľného kurzu, na ktorý vtedy ešte nedozrel čas, je devalvácia či revalvácie v menšom rozsahu na dennom poriadku.

Banková rada NBS rokovala 18.júna v Košiciach. Po jej skončení som na tlačovke doslova povedal, že „o devalvácii sme nehovorili a nemienime hovoriť, lebo nebola na programe.“ Vtedy sme skutočne na programe rokovania devalváciu nemali. A keď jeden z novinárov na spomínanej tlačovke v Košiciach citoval Václava Klausa, že v takejto situácii premiér a minister financií musia klamať, ja som neklamal. No odpovedal som, že nie som ani premiérom, ani ministrom financií, teda klamať nemusím. A potichu som dodal, ale môžem. A to napriek tomu, že na danú otázku som odpovedal pravdu. Podobne – z časového hľadiska pravdivo – som odpovedal aj po ďalších bankových radách. Keďže pravdivo, aj presvedčivo. O devalvácii sme totiž rozhodli na tajnom zasadaní bankovej rady.

A aj ja som všetko tajil a tajil… V Pravde dokonca Ivan Podstupka nadpísal rozhovor so mnou takto: Devalvácia slovenskej koruny je v nedohľadne! – a pritom rozhovor vyšiel len niekoľko dní pred 10. júlom…

Boli to moje ťažké dni. V piatok 2. júla 1993 som poskytol rozhovor televíznym Aktualitám. Na otázku Alice Ďurianovej: „Blížia sa prázdniny, to je obdobie zvýšeného dopytu po devízach. Bude v septembri kurz slovenskej koruny taký istý ako je dnes?“ odpovedal som takto: „Ako ste si všimli, na poslednej bankovej rade v Košiciach sme rozhodli o tom, že budeme občanom predávať naďalej za 7500 slovenských korún devízy, tí ktorí si už kúpili, budú môcť dokúpiť ešte, takže z toho vlastne vyplýva, že naše devízové rezervy nezaznamenali nijaký mimoriadny výkyv a že sme teda pripravení ich v dostatočnom množstve občanom predávať.“ Ani slovo o devalvácii. A pritom…

Ten očakávaný 10. júl 1993 pripadol na sobotu, a tak v piatok bolo treba do 12. hodiny vydať správu o zmene kurzu slovenskej koruny – ak Slováci chceli dodržať slovo dané (a podpísané) zástupcom MMF. Doobeda som teda išiel do parlamentu, a predsedovi vlády i ministrovi financií som pripomenul, že „dnes to spustíme“. Obaja pokývali hlavou. Fajn.

Obaja viceguvernéri, Jusko a ja, sme sa tesne po oznámení o devalvácii o desať percent odobrali do Poľného mlyna neďaleko Devínskej Novej Vsi. V budove NBS na Štúrovej sme nechali len hovorcu Juraja Matejovského a mali sme v aute zapnutý „autotelefón“ (predchodcu mobilu).

Prvý raz zazvonil už cestou na Poľný mlyn. Na druhom konci linky bol minister financií Július Tóth s otázkou, či sa to ešte nedá zastaviť. Odpoveď: nie.

O malú chvíľu volal predseda Národnej rady Ivan Gašparovič s podobnou otázkou. A dostal podobnú odpoveď.

V sobotu som poskytol interview novinárom, v ten istý deň predseda vlády Vladimír Mečiar a minister financií Július Tóth oznámili, že oni o devalvácii nič nevedeli, že je to v pôsobnosti Národnej banky. V tom mali zaiste pravdu. Spustila sa však lavína nevôle. Jedni boli sklamaní z toho, že slovenská koruna klesla, iní z toho, že devalvovala neskoro a – málo. Devalvácia ako národná katastrofa.

O niekoľko dní som bol na pravidelnom každomesačnom stretnutí guvernérov centrálnych bánk v Bazileji. Tam som počul len samé poklony. Že sa Slováci odvážili a že urobili dobre.

Koruna devalvovala, čo malo dobrý vplyv na rast vývozu. Neskôr, vlastne už čoskoro, predseda vlády Vladimír Mečiar vyhlásil, že o devalvácii vlastne rozhodol on a že sa bol o nej radiť s robotníkmi Oravských ferozliatinových závodov. To oni vraj navrhli desať percent…

Marián TKáč

(Kapitola z knihy Príbeh slovenskej koruny, ktorá vyšla vo vydavateľstve PostScriptum v roku 2019)