V októbri 1990 som maródoval. Liečil som si krvácanie do sietnice pravého oka, ako dôsledok intenzívneho zdokonaľovania sa v angličtine na slnkom zaliatom jadranskom pobreží. Práve v čase, keď prebiehali nekonečné kompetenčné rozhovory, ktoré vyvrcholili v Mílovách, ležal som na očnom oddelení vo vtedajšej Fakultnej nemocnici na Mickiewiczovej ulici v Bratislave a pri uchu som mal stále rádio. Jeden starší pacient, železničiar s očnými problémami, sa aj tešil na samostatné Slovensko, aj mal na duši smútok. Ak sa mu zlepší zrak už neuvidí na Tehelnom poli Spartu Praha, ale len Humenné.

Ležiac v posteli a počúvajúc správy o naťahovaní sa okolo slovenskej štátnosti či neštátnosti, nachystal som list Františkovi Mikloškovi, vtedy predsedovi SNR. Obsahoval 62 nevyhnutných opatrení na dosiahnutie slovenskej identity. Ten list som mu však neposlal.

Cestou z injekcií z nemocnice na ulici Fraňa Kráľa som sa zastavil v kaviarni Krym, kde si krátili čas moji známi z komisie na prípravu slovenskej ústavy: právnik Jaroslav Chovanec, jeho kolega Michal Gašpar a ďalší právnik, známy spisovateľ Milan Ferko. Keď som im pripravený text pre Mikloška ukázal, pustili sa do jeho úpravy. Tak vznikol dokument „Šesťdesiatjeden krokov k slovenskej identite“, v ktorom pod číslom 16 je bod (krok), ktorý požaduje „ustanoviť národné emisné centrum.“ Výzvu uverejnil denník Smena 27. októbra 1990.Tam je to čierne na bielom. Neskôr text uverejnil aj Literárny týždenník a podpisov pribúdalo.

Dokument podpísalo 30 signatárov (okrem uvedených štyroch ešte napríklad právnici Ján Cuper, Bartolomej Kunc, Mojmír Mamojka, historici Ján Dekan, Ľudovít Haraksim, Anton Hrnko, Richard Marsina, ekonómovia Štefan Králik, Andrej Strýček, Anna Šťavinová, spisovatelia Ivan Hudec, Jaroslav Rezník, Ladislav Ťažký, Milan Vároš), ktorých sme na podnet Jaroslava Chovanca označili za Prípravný výbor Za zvrchované Slovensko.

Odozva prišla rýchlo. Na rokovaní vlády jej predseda Vladimír Mečiar na návrh Jozefa Kučeráka vyzval ministra financií Michala Kováča a ministra hospodárstva Jozefa Belcáka, aby dali návrh na odvolanie svojich námestníkov, teda mňa a Michala Baraníka a ministrovi privatizácie Augustínovi M. Húskovi neodporučil navrhnúť za svojho námestníka Mojmíra Mamojku – za podpisy pod 61 krokmi. Mnohí ľudia sú citliví na „prípravné výbory“. Mojmír Mamojka, dnes (už bývalý) sudca Ústavného súdu, s ktorým som už niekoľko rokov pred novembrom 1989 na kurze kádrových rezerv ministerstva financií špekuloval o Spolku na ochranu Slovenska (so skratkou SOS), sa nestal námestníkom ministra privatizácie a námestník ministra hospodárstva Michal Baránik svoj súhlas s memorandom napokon odvolal.

Šesťdesiatjeden krokov vzbudilo pozornosť. Slobodný piatok priniesol 7. decembra 1990 celú stranu názorov pod názvom Nová hviezdička na vlajke Európy? Tomáš Andrejčák v perexe píše, že o závažnosti memoranda možno pochybovať, pretože „je zasa len prejavom bezúspešnej snahy po dohode v slovenskom národne orientovanom hnutí“. Spisovateľ Ladislav Ťažký o. i. napísal: „61 bodov považujem za myslenie nahlas“, Ján Svák, riaditeľ Právnického ústavu Ministerstva spravodlivosti SR mal obavu, že 61 krokov „môže súžiť ako program pre nové voľby“ a pre neho by to znamenalo vyriešenie otázky, komu dá svoj hlas. Miroslav Kusý sa vyjadril, že ide o memorandum pochybnej kvality, lebo priraďuje k sebe veci dôležité a bezvýznamné, Boris Grexa, vtedy predseda Študentského parlamentu by bral memorandum vážne, ak by sa zbavilo svojho vulgárne nacionalistického podtónu. Politológ Rastislav Tóth napísal: „Je pozitívne, že sa nad problematikou slovenskej identity začínajú zamýšľať intelektuáli, a že popri našom tradičnom emotívnom uvažovaní pri pive, nastáva čas intelektuálneho racionalizmu.“ A Eduard Chmelár o osemnásť rokov neskôr, v týždenníku Slovo zo 16. januára 2008, uvedie: „Akokoľvek bizarne to znie, popri aktívnych politikoch treba za otcov nezávislosti považovať aj autorov výzvy 61 krokov k slovenskej identite z 23. októbra 1990, a to Mariána Tkáča, Jaroslava Chovanca, Milana Ferka a Michala Gašpara, v ktorej predstavili pomerne podrobný a dovtedy najucelenejší program zvrchovanosti (v podstate samostatnosti) Slovenska, o ktorý sa neskôr čiastočne opieralo HZDS i SNS (vedené postupne Víťazoslavom Móricom, Jozefom Prokešom i Jánom Slotom), hoci v tom čase Vladimír Mečiar ešte verejne a jednoznačne opakovane deklaroval lojalitu k zachovaniu spoločného štátu.“

„Jóbovú zvesť“ o odvolaní z funkcie námestníka ministra financií za podpis Šesťdesiatjeden krokov mi chladnokrvne ako prvý oznámil jeho iniciátor, vtedajší podpredseda vlády Jozef Kučerák. A to cestou v úradnom aute do Prahy na rokovanie s Václavom Klausom o novom vymedzení kompetencií medzi republikami a federáciou v oblastí ciel a daní. Išiel som tam namiesto ministra Michala Kováča. Pritom s Jozefom Kučerákom sme mali na mnohé veci podobný názor: chceli sme colnú úniu a kompetencie v daniach na úrovni konfederácie. Dokonca na rokovaní v Prahe, keď si podpredseda slovenskej vlády Kučerák odskočil, ja som ostal na chvíľu zastupovať Slovenskú republiku sám a predniesol som návrh na vytvorenie slovensko-českej colnej únie, vec pre Václava Klausa „nepochopiteľnú“ a neprijateľnú. Keďže Klaus po spomenutom rozhovore s Móricom už iste vedel, aké má Tkáč štátoprávne názory, po návrate Kučeráka za rokovací stôl sa zdesene opýtal: „Jožo, ty také?“ a Kučerák ani nevediac na čo, prikývol.

Minister Michal Kováč mi vtedy povedal: „Budeš si to musieť s predsedom vlády vybaviť sám. Ja nejdem na rokovanie vlády do Košíc, choď tam namiesto mňa a porozprávaj sa s nim o tom.“ Už na letisku v Bratislave som si teda prisadol k Vladimírovi Mečiarovi, predsedovi vlády a vysvetlil som mu svoje pohnútky, prečo som vymyslel a podpísal 61 krokov. Že mi tak jednoducho kázalo svedomie. Mečiar na to: „Pokazili ste si kariéru, mohli ste byť prvý slovenský bankár, mali ste ísť do Prahy, takto vás Česi nebudú chcieť!“

Oznámil som, že netúžim robiť kariéru v Prahe, že som spokojný s tým, čo robím. Potom sme si navzájom vysvetlili svoje názory na budúce štátoprávne usporiadanie s Čechmi. Zatiaľ čo predseda vlády hovoril o byte s dvoma izbami a jednou kuchyňou (čo by mohlo zodpovedať federácii), ja som hovoril o dvoch bytoch so spoločnou strechou (konfederácia).

Bol koniec novembra 1990. Po skončení rokovania vlády v Košiciach sa konala tlačová beseda, ktorú viedol jej predseda za účastí niektorých ministrov a mňa, ako námestníka ministra financií. Asi po polhodine prišla správa, že premiér Mečiar má náhle odísť do Prahy na kompetenčné rokovanie s Klausom. Vtedy sa Vladimír Mečiar poobzeral: „Ja teraz musím odísť, ale keby ste mali ďalšie otázky, odpovie vám na ne námestník Tkáč…“

V tej chvíli bolo jasné, že vo funkcii námestníka ministra financií zostávam.

„Šesťdesiatjednotkári“ väčšinou v zápase o samostatnosť vytrvali. Niektorí z nich podpísali 11. septembra 1991 v ateliéri Viliama Hornáčka na Benediktiho ulici v Bratislave vyhlásenie Za zvrchované Slovensko. V ten večer som sa možno neprozreteľne spýtal Vladimíra Mečiara, či si pamätá, že pred rokom ma chcel za podobný podpis odvolať. A on: „Nespomínajte staré hriechy!“ Stal som sa členom výboru iniciatívy spolu s Romanom Kaliským, Jozefom Markušom, Milanom Kňažkom, Antonom Hykischom, Viliamom Hornáčkom, Igorom Uhríkom, Bartolomejom Kuncom, Jozefom Darmom, Dušanom Slobodníkom, Vladimírom Kompánkom, Jozefom Magalom, Jánom Budajom, Andrejom Ferkom, Jánom Cuperom, Štefanom Kvietikom a Vladimírom Repkom.

Osudy týchto mužov sa potom vyvíjali rôzne. Iniciatíva Šesťdesiatjeden krokov pripravila návrh deklarácie SNR (ktorý potom, aj keď v trochu inom znení prijala SNR 17. júla 1992), angažovali sa v rámci Matice slovenskej, Kongresu slovenskej inteligencie aj pri príprave nových slovenských inštitúcií.

(Kapitola z knihy „Príbeh slovenskej koruny“, ktorá vyšla vo vydavateľstve „PostScriptum“ v roku 2019)

Marián Tkáč