Každá časť sa začínala povzdychom: „Zlato, bohatstvo, majetky, moc, sláva, to všetko súvisí s peniazmi. Existuje tisíc názorov na peniaze. Ľudia ich zvelebujú i zatracujú. Bez peňazí sa však žiť nedá“. A seriál sa končil konštatovaním, že peniaze prinášajú šťastie iba v dvoch prípadoch: ak ich darujete, alebo ak obdarujú vás.

Takže môj vzťah k peniazom: bez peňazí sa žiť nedá, ale šťastie prinášajú len ak ich darujete (alebo obdarujú vás). A usilujem sa aj pamätať si, že raz aj mne nad hrobom budú spievať: „Kam sa podela túžba po márnostiach? Kdeže je zhon za časným majetkom? Kde je zlato, kde je striebro?“ Aj tu, ako pri všetkom inom, platí zásadný princíp: všetko s mierou.

A ako tento vzťah vznikal? Podľa vyjadrenia rodičov už v ranom detstve „zberal som peniaze“, nenechal som na zemi žiaden päták, poctivo som zdvihol zo zeme aj desaťhaliernik, v časoch môjho detstva mali cenu aj päťhalierniky, ale aj jednohalierniky. Obyčajný linajkový zošit stál 36 halierov. Už vtedy boli otec a dedo hrdí na šetrnosť svojho syna a vnuka a predpovedali mi „peňažnícku“ budúcnosť. Kňaz Koromház, rodák z Udavského, ktorý v Čičave vyučoval náboženstvo, ma pohladil po vlasoch: „Marianus, bude raz z teba minister financií“. Nemal pravdu, nebol som ministrom financií, iba jeho námestníkom.

Pochádzam z východu Slovenska, možno inde na Slovensku to bolo inak, no u nás ešte aj v druhej polovici 20. storočia (kedy Slováci už oficiálne dobudovali socializmus) plnili funkciu peňazí napríklad aj vajcia. Veľmi som chcel ísť do cirkusu, keď ten našiel na mape aj neveľkú Čičavu – v Česku mali cirkusanti zrejme podrobné mapy Slovenska – ale nemal som na to peniaze. Ani doma na to nemali, moji rodičia práve stavali dom. A tak mama vzala tri či štyri vajcia a dostala za ne u cirkusantov dva lístky (aj pre sestru). Obyčajný „naturálny výmenný obchod“. Písal sa rok 1958.

Vzťah k peniazom som zdedil po otcovi. Ten ako stotník Slovenskej armády 28. augusta 1944 vykonával funkciu účtovníka náhradnej roty v Prešove. V ten deň poobede okolo tretej popoludní, keď v Štefánikových kasárňach pri štadióne Tatrana sám v kancelárii pripravoval žold, teda výplatu pre rotu, a na stole mal rozložených asi desaťtisíc korún, ktosi vošiel do kancelárie bez klopania a bez pozdravu. Keď vstal a otočil sa ku dverám, zbadal dvoch po uši ozbrojených nemeckých vojakov, ktorí ho vyzvali, aby ich nasledoval. Otec sa zdráhal: „Prečo, veď som nič neurobil, na stole je veľa štátnych peňazí, ktoré musím rozdeliť vojakom!“ Vytlačili ho von, nedovolili mu vziať z vešiaka čapicu, ani opasok s pištoľou. Keď prekročil prah budovy, bolo mu všetko jasné: na dvore kasární videl nahromadené zbrane a vedľa nich sedia so sklonenými hlavami vojaci, rozdelení podľa hodností. Nemci práve odzbrojovali dve východoslovenské divízie a vojakov zajali. Otcovi sa na druhý deň, 29. augusta 1944, podarilo utiecť z nákladného dobytčieho vagóna, nevyčisteného od výkalov po ošípaných v hrúbke 10 – 15 centimetrov, v ktorom mal putovať na neznáme miesto. Vyšiel z vagóna v košeli akože na toaletu a železničiar – Novák z Nižnej Šebastovej – ho zachránil, previezol ho v debničke o rozmeroch asi 70 x 70 cm na železničiarskej dvojkolke do skladu. Za civilné oblečenie zaplatil náramkovými hodinkami, inak nemal pri sebe ani korunu…

Po vojne strávil otec veľkú časť života na vedúcich pozíciách v štátnej poisťovni, a to na odľahlých miestach východného Slovenska: v Starej Ľubovni, Medzilaborciach, Humennom. Bez rodiny, často som ho nevídal, vedel som však, že to tak musí byť, lebo veď – peniaze.

A tak som trávil viacej času v rokoch môjho formovania so starým otcom Michalom Tkáčom, „dzedom Miľom“ a mamou. Bolo to tak do roku 1963, keď sa otec Ján Tkáč stal predsedom Jednotného roľníckeho družstva v Čičave. Na tomto družstve dokázal malý zázrak: za dva roky zmenil hodnotu pracovnej jednotky (vtedy sa odmeňovalo na družstvách takýmto spôsobom) z mínus 60 halierov na plus šesť korún. Otec doma „účtoval“, počítal, kalkuloval, a tým ma vovádzal do sveta čísiel a peňazí. Presne si pamätám, ako v auguste 1968 poskytol vodu sovietskym okupačným vojskám, začo bol ostro kritizovaný. Otcov argument: „Títo dobrí ľudia, ktorých poznám ešte z čias vojny (začas bol členom slovenského kontingentu v druhej svetovej vojne na východnom fronte) nemôžu za to, že ich sem poslali. A len preto majú zomrieť od smädu?“

Základy národovectva a logiky mi vštepovala mama. Moja dobrá mama Mária, narodená v roku 1927 v Breznici pri Stropkove ako Vargová. Tá si do konca života pamätala básničky z národnej (základnej) školy…

A… mal som aj dobrých učiteľov. Na národnej škole (tak sa vtedy volala základná škola) v Čičave ma naučila Mária Leščíková písať čiarky: vtĺkala nám, východniarom, do hláv, že čiarka vo vete „Na Sibír nie smrť“ rozhoduje o živote a smrti; veď, aký zásadný rozdielny význam má veta „Na Sibír, nie smrť“ a veta „Na Sibír nie, smrť“! Pani Leščíková, pôvodom zo Solivaru ako Mária Dóciová, prežila ako učiteľka celý svoj život v neveľkej a spočiatku zablatenej Čičave. Keď do nej vstúpila prvý raz, topánky jej uviazli v blate. Ako prváčik k nej nastúpil otec Ján Tkáč v roku 1926 a ja, jeho syn, v roku 1955. Počas štúdia na ekonómii v Bratislave som vedno s pani učiteľkou Leščíkovou písal obecnú kroniku a – fajčili sme pritom v jedálni jej domu. Napísal som o tom jednu zo svojich prvých poviedok Cigareta s pani učiteľkou, ktorú uverejnili v Novom slove mladých v roku 1978. Dialo sa tak na mieste čičavského kaštieľa, kde v roku 1831 zamordovali cholerou vyľakaní roľníci správcu Edmunda Jánffyho. Ak by sa raz v Čičave pomenúvali ulice, stred dediny by mal byť „Námestím Márie Leščíkovej“.

V susedných Komáranoch – kde som absolvoval šiesty až deviaty ročník základnej školy – učil ma matematiku Štefan Piatnica, učiteľ z Prešova, ktorý mi na konci ôsmeho ročníka v júni 1963 venoval knihu Dobrodružstvá kapitána Korkorána. Tú knihu si rád prečítal aj dzedo Miľo. Ten dopodrobna prečítal aj štyri diely Svätého písma, ktoré som si predplatil v roku 1968. A zakaždým, keď som prišiel z bratislavských štúdií, nachystal „prepraženú pálenku“ (teda „hriatô“) a citoval mi z Písma o peňazomencoch, o uchu ihly, ktorým skôr prejde ťava ako boháč do kráľovstva nebeského, a poúčal ma aj takto: „Ak sa už raz Pánboh nebude môcť pozerať na činy politikov, odoberie im rozum!“ Odvtedy, keď sa ráno zobudím, akosi automaticky zisťujem, kto všetko z politikov práve prišiel o rozum.

Vo Vranove na gymnáziu, vtedy nazývanom strednou všeobecnou vzdelávacou školou, ma naučila slohovať Viktória Kožíková. Na začiatku hodiny slovenčiny položila na katedru prázdny odpadový kôš, potom si „zahrala“ rolu Hviezdoslava: „Pozdravujem vás, lesy, hory, z tej duše pozdravujem vás! Téma dnešného slohu je… ehm… moje pocity pri pohľade do prázdneho odpadového koša!“ Inokedy gymnazisti opisovali svoje pocity pri pohľade na plnú misu halušiek.

(Kapitola z knihy „Príbeh slovenskej koruny“, ktorá vyšla vo vydavateľstve „PostScriptum“ v roku 2019)

Marián Tkáč