Vývoj Švajčiarska pritom nebol priamočiary.  Už v roku 1291 sa spojili tri kantóny Uri, Schwyz a Unterwalden a vytvorili takzvanú „Večnú alianciu“, ktorá plnila obrannú úlohu proti vonkajšiemu nebezpečenstvu. Toto zoskupenie bolo veľmi úspešné a postupne sa rozširovalo o nové kantóny, pričom si však udržiavalo svoju nezávislosť. Významným medzníkom  sa stal rok 1648, keď po Vestfálskom mieri získalo Švajčiarsko neutralitu. Tá bola potvrdená aj Viedenským kongresom roku 1815, ktorým  bolo zafixované politické usporiadanie Európy po napoleonských vojnách. Práve Viedenský kongres akceptoval trvalú neutralitu ako nemenný politický status, ktorý bol po celé devätnáste, ale aj dvadsiate storočie, na rozdiel od iných neutrálnych krajín, napríklad Holandska, Belgicka, akceptovaný. Ako vieme, na rozdiel od spomenutých krajín sa Švajčiarska nedotkla ani prvá, ani druhá svetová vojna.

Okrem trvalej a medzinárodne akceptovanej neutrality je Švajčiarsko špecifické aj svojou polopriamou demokraciou. Tradícia kantonálnych zhromaždení siaha vo Švajčiarsku do stredoveku, ale až v ústave z roku 1848 bolo zavedené povinné referendum, pri zmenách ústavy. Odvtedy je nutné každú zmenu ústavy ratifikovať referendom, rovnako ako vstup Švajčiarska do medzinárodných organizácii. Aj preto vstúpilo Švajčiarsko do OSN až v roku 2002.

Napriek tomu, že sa o Švajčiarsku  hovorí ako o takmer priamej demokracii, nie je to celkom tak. Okrem častých referend má Švajčiarsko aj zastupiteľskú demokraciu s dvojkomorovým parlamentom. Švajčiarsko je teda zväzovým, zloženým štátom, ktorý sa skladá z dvadsiatich šiestich  kantónov. Vo Švajčiarsku sa veľmi dbá na princíp subsidiarity, teda jasné rozdelenie kompetencií medzi  jednotlivé zložky moci.

Na úrovni federácie má štát kompetencie  v oblastiach  obrany, medzinárodných vzťahov, poľnohospodárstva a sociálneho zabezpečenia. Kantóny majú kompetencie v oblastiach  spravodlivosti, zdravotníctva, polície, vzdelania a výskumu. Na úrovni obcí sú kompetencie v oblastiach  životného prostredia a kultúry.

Kantóny však  majú relatívne významný vplyv aj pri tvorbe federálnych politík. Silným nástrojom na obhajobu záujmov predovšetkým menších kantónov je paritné zastúpenie ich zástupcov v Rade kantónov, čo umožňuje efektívne presadzovanie záujmov aj menších kantónov na federálnej úrovni, ktorá je kompetenčne rovnocenná druhej komore parlamentu.

Ďalšou z možností kantónu, ako sa vymedziť sa voči rozhodnutiu federálnej vlády, je zablokovať rozhodnutie referendom.

Kantóny majú aj kompetenciu zákonodarnej iniciatívy na federálnej úrovni, môžu teda navrhovať federálne zákony. V konečnom dôsledku je veľmi efektívna prax  konzultácií s federálnymi orgánmi pred prijatím zákona. Takáto prax sa uplatňuje približne pri – v deväťdesiatych  percentách  prijatej legislatívy.

Zákonodarnú moc vo Švajčiarsku vykonáva Federálne zhromaždenie, ktoré je dvojkomorové.

Prvá komora – Národná rada –  (Conseil national) má  dvesto poslancov bez ohľadu na kantonálnu príslušnosť. Od roku 1919 sú volení podľa proporcionálneho volebného systému, pričom na vstup do parlamentu nie je určené žiadne kvórum.

Druhou komorou je Rada kantónov, ktorá má celkom štyridsaťšesť  poslancov, pričom každý kantón deleguje dvoch poslancov a každý polkantón jedného, teda  dvadsať kantónov po dvoch a šesť polkantónov po jednom.

Rada kantónov je volená rôznymi volebnými systémami podľa kantonálnych ústav. Niekde je teda voľba väčšinová vo všeobecných voľbách, niekde zase nepriama, keď kantonálne parlamenty  vyšlú svojich poslancov do Rady kantónov. V niektorých polkantónoch  sú poslanci volení poslanci na Zhromaždeniach voličov. Poslanci v tejto komore majú rozdielnu dĺžku mandátu, tú si určujú jednotlivé kantóny samostatne a podľa svojich pravidiel,  čo niekedy spôsobuje asymetrickosť politických strán v parlamente.

Obe komory švajčiarskeho parlamentu sú rovnocenné a k schváleniu zákona je potrebný súhlas oboch komôr.

Federálne zhromaždenie však, na rozdiel od iných parlamentov, často naráža na limity, ktoré predstavuje nebývalé využívanie  prvkov priamej demokracie, teda referend. Parlament totiž oproti iným krajinám nezasadá stále, ale len  dva až tri mesiace v roku a pri prijímaní legislatívy má veľký vplyv  predparlamentná fáza prejednávania zákonov. Aj  preto je frekvencia prijímania zákonov vo Švajčiarsku podstatne nižšia než v iných európskych krajinách, a nie je výnimkou, že od ideového zámeru po prijatie zákona ubehne aj niekoľko rokov. Existujú zákony, ktoré  boli prijaté až desať  rokov od predloženia.

V oblasti výkonnej moci riadi Švajčiarsko takzvaná Federálna rada. Je to v podstate vláda, ktorá však vykonáva ako kolektívny orgán aj úlohy hlavy štátu.  Federálna rada je závislá od podpory oboch komôr parlamentu a pozostáva zo siedmych členov – ministrov: zahraničia, vnútra,  spravodlivosti, obrany, financií,  hospodárstva a nakoniec životného prostredia,  dopravy a spojov. Ich funkčné obdobie je štvorročné, rovnako ako mandát poslancov Federálneho zhromaždenia.

Z členov Federálnej rady sú každoročne volení prezident a viceprezident na dobu jedného roka, pričom po ukončení svojho mandátu nesmú byť  ihneď  znova zvolení. Prezident Švajčiarska je však viac-menej čestná funkcia, má skôr postavenie prvého medzi rovnými a nedisponuje viacerými kompetenciami iných prezidentov, napríklad rozpustením parlamentu či menovaním členov vlády.

Pri kreovaní Federálnej rady sa dbá na viaceré špecifiká. Žiaden kantón v nej nesmie byť zastúpený viac ako jedným členom. Federálna rada bola v rokoch 1959 – 2003 tvorená štyrmi najvýznamnejšími švajčiarskymi stranami -politickými stálicami  v pomere 2 : 2 :2 : 1. Boli to:  Liberálnodemokratická strana (FDP), Sociálnodemokratická strana Švajčiarska (SPS), Kresťanskodemokratická ľudová strana (CVP) a Švajčiarska ľudová strana (SVP). Tento politický kartel  pretrval  vyše tridsaťštyri rokov a viedol k nebývalej stabilite politického systému, keďže priemerná životnosť ministra v takejto vláde bola na európskej pomery takmer nepredstaviteľná –  vyše jedenásť rokov.

Ako už bolo spomenuté,  Federálna rada vykonáva kompetencie akejsi federálnej vlády. Okrem riadenia rezortov v zbore  rozhoduje medzi jednotlivými ministerstvami   a kantónmi, garantuje dodržiavanie ústav kantónov a preskúmava ich legislatívnu agendu. Zaujímavosťou je, že napriek tomu, že je zodpovedná za armádu, ktorej v čase vojny jej velí, vláda nemá kompetenciu udržiavať stálu armádu. Tá má skôr dobrovoľnícky charakter, v zásade nie je profesionalizovaná.

Veľmi významným prvkom v politickom systéme Švajčiarska je Federálne kancelárstvo, na čele ktorého stojí kancelár. Toho na obdobe štyroch rokov volí Federálne zhromaždenie. V jeho kompetencii je riadiť spoločný sekretariát Federálnej rady a Federálneho zhromaždenia, pričom však podlieha pokynom Federálnej rady.

Zaujímavosťou švajčiarskeho systému je aj absencia niektorých kompetencií parlamentu voči vláde. Aj keď je vláda formálne podriadená parlamentu, je ním volená, paradoxne, parlament nemá kompetenciu už zvolenú vládu v priebehu jej štvorročného mandátu odvolať. Na druhej strane má Federálna rada voči Federálnemu zhromaždeniu viacero povinností. Každoročne musí predkladať Federálnemu zhromaždeniu ročnú správu o svojej činnosti, je podrobovaná priebežnej kontrole, na čom sa zakladá jej legitimita.

Zásadné špecifiká švajčiarskeho politického systému by sme mohli zhrnúť do viacerých bodov.

Výrazný kantonalizmus – jednotlivé zložky  federácie majú vlastné špecifiká, nezameniteľnú identitu jazykovú a náboženskú. Pre Švajčiarsko je typická dvojitá identita. Kantonálna a celoštátna. Švajčiarsko nie je len federáciou kantónov, ale aj etník,  konfesií a jazykových skupín – nemeckej, francúzskej a talianskej.  Retrorománska je marginálna, hovorí ňou približne pol percenta Švajčiarov.

Z toho potom rezultuje vysoká miera jazykovej a konfesionálnej tolerancie, ktorej začiatky siahajú až do neskorého stredoveku. Napríklad už v roku 1520 si kantóny mohli slobodne vybrať,  či ostanú katolícke, alebo príjmu protestantizmus.

Táto veľmi široká nezávislosti švajčiarskych kantónov sa však prejavuje aj v niektorých politických bizarnostiach. Napríklad volebné právo získali ženy v kantónoch Vaud a Neuschatel  až v roku 1959, ale v polokantone Apptzel/ Rhodes – Interiuer oveľa neskôr, v roku 1991, aj to až na základe rozhodnutia Federálneho súdu.

Švajčiarsko je zaujímavé aj veľmi fragmentovaným straníckym systémom, ako aj tým, že existujú akoby tri politické úrovne: komunálna politika, kantonálna politika a politika na federálnej úrovni.

Najzásadnejším špecifikom švajčiarskeho politického systému je nadmerné využívanie inštitútov priamej demokracie. Celkový počet referend vo Švajčiarsku na všetkých troch úrovniach moci, teda obecnej, kantonálnej či federálnej, je porovnateľný s počtom referend v celom svete, ktorých je ročne v priemere – okolo dvesto. Kým v iných štátoch je referendum len trpeným a marginálnym doplnkom politických procesov,  vo Švajčiarsku má referendum konštitutívny charakter a zásadným spôsobom ovplyvňuje charakter jeho politického systému. Pre ilustráciu treba uviesť, že medzi rokom 1848, keď bola prijatá prvá švajčiarska ústava a rokom 1874, keď došlo k jej jedinej zásadnej revízii významným navýšením právomocí orgánov centrálnej moci, až do súčasnosti bolo vo Švajčiarsku stotridsať zmien ústavy, ktoré, samozrejme, odobrilo referendum.

Inak od roku 1848 do roku 2004 sa na federálnej úrovni uskutočnilo 531 – päťstotridsaťjeden referend. Z toho 187 bolo obligatórnych(záväzných), 152 fakultatívnych a 192 bolo ľudových iniciatív. V referendách sa však obyvateľstvo rozhodovalo zväčša konzervatívne a schválilo približne len 10 % – desať občianskych návrhov. Oveľa častejšie bol prijatý vládou prepracovaný či kompromisný návrh.

Dnes pozná Švajčiarsko viacero foriem referend či iných inštitútov priamej demokracie:

• obligatórne (zaväzujúce) referendum pri zmene ústavy,
• fakultatívne (odporúčacie) referendum o prijatí zákona,
• ľudovú iniciatívu o čiastočnej revízii ústavy,
• fakultatívne finančné referendum ( v devätnástich kantónoch je obligatórne),
• povinné, ak rozpočet prekročí stanovenú výšku výdajov,
• referendum o konvenciách – teda o obsahu zmlúv medzi kantónmi (v deviatich kantónoch je obligatórne a v siedmich fakultatívne),
• ľudovú iniciatívu pre prijatie zákona,
• ľudovú iniciatívu pre administratívne rozhodnutie

Referendá či ľudové iniciatívy sú v Švajčiarsku časté aj na lokálnej (komunálnej) či kantonálnej úrovni. V priemere sa ročne na všetkých troch úrovniach moci komunálnej (obecnej), kantonálnej a federálnej uskutoční už spomínaných približne dvesto referend.

Na iniciovanie záväzného referenda o zmene ústavy je potrebné získať  podpisy päťdesiattisíc občanov. V roku 1949  bol zavedený aj inštitút fakultatívneho (odporúčacieho – nezáväzného) referenda, ktoré sa môže týkať všetkých rozhodnutí  Federálneho zhromaždenia, avšak ak referendum zmení, či upraví ústavu, musí byť  do roka  schválená  záväzným referendom. Inštitút ľudovej iniciatívy, ktorým možno požadovať revíziu ústavy či federálnych zákonov,  potrebuje stotisíc podpisov.

Švajčiarsky politický systém je špecifický. Podľa mnohým práve táto jeho vlastnosť spôsobuje relatívne vysokú mieru blahobytu v tejto spoločnosti.  Otázkou je, či  práve takýto systém je prenosný aj do iných teritórií a politických kultúr, či na prosperitu Švajčiarska v rovnakej miere ako politický systém nevplýva vývoj a historický kontext švajčiarskej polopriamej demokracie, tradície, životný štýl, zdieľané hodnoty, dlhoročné demokratické tradície a podobne. Podľa mnohých totiž asi nie je možné vybudovať Švajčiarsko bez Švajčiarov, to však neznamená, že niektoré prvky ich politického systému nie sú hodné inšpirácie a aplikácie aj v iných systémoch.

Roman Michelko