Cestopis: Malawi – pokračovanie, 5. časť

Malawi 14. decembra 2014 (HSP/Foto:HSP)

Po cestách krajiny Malawi

Západy slnka sú u väčšiny ľudí asi obľúbenejšie než jeho východy, ale v Malawi je všetko inak. Ľudia si tu veľmi nevyberajú, vstávajú zavčasu a chodia skoro spať, nabrali sme rytmus miestneho života alebo dalo by sa možno povedať, že sme si sem priniesli akýsi pracovný rytmus života zo Slovenska, takže sme len pokračovali v zabehnutom režime.

Už pred východom slnka počuť ľudí zhovárať a smiať sa a táto vrava sa ukradomky vnára do vašich snov v nedobre izolovanom domku. Čo by ste robili, keby vám príroda ponúkla nádhernú rannú scenériu s ohnivočervenou guľou stúpajúcou nad nekonečnou masou vody? Len ju nečujne pozorovali uvedomujúc si, že toto je miesto, odkiaľ zajtra odídete a kam sa už pravdepodobne nikdy v živote nevrátite, čo by len umocnilo celú atmosféru tohto nádherného výjavu. Čím viac slnko dosahovalo nekonečné modravy neba, tým viac vtáctva cupitalo po oblých kameňoch a kríčkoch popri vode. V odrazoch slnka sa v nej čerilo čoraz viac rôznorodých lodí, lodičiek, bárok či kanoe. Keď už nastal čulý ruch a ráno stratilo svoju čarovnú moc, vybrali sme sa na potulky, aby sme aspoň na malú chvíľu vstrebali energiu života tejto rybárskej dedinky.

V prístave to vrelo, lode prirazené ku brehu jazera sa knísali zo strany na stranu, keď na ne ľudia nakladali tovar či samých seba. Ich smer bol jasný: neďaleké dediny, na ktoré je možné dostať sa len vodnou cestou. Vtedy sa mi vybavil obraz spred deviatich rokov z našej plavby po impozantnej rieke Kongo na lodi, ktorá bola preplnená na prasknutie a ja som nemohla uveriť krutej realite, ako sa ľudia sami dobrovoľne môžu tak ľahkovážne zahrávať s vlastnými životmi. Terajší obraz nebol o nič lichotivejší: naložiť a odniesť čo najviac, nedbajúc na žiadne normy či nebodaj len obyčajné logické úsudky. Ako sme tam stáli a vnímali miestnu atmosféru s myšlienkami sústredenými na práve prežívajúce chvíle, ostali sme napospas diskusiechtivých ľudí. Pravdu povediac, keďže sme si konečne dopriali po viac ako dvojtýždňovom úmornom cestovaní 24 hodinovú pauzu, mala som chuť len na jedno: iba sa tak bezprizorne poflakovať a pozorovať život okolo seba, nikomu nevysvetľovať odkiaľ som a čo tu robím. Na to však bolo potrebné vybrať úplne iné a hlavne tiché miesto.

Čochvíľa sa k nám prikradol i neveľký mladý muž, ktorý kašľal na moje myšlienky a nemal záujem nechať nás len tak napospas nášmu pohodlnému ničnerobeniu. Vykľul sa z neho miestny hudobník a hneď nás aj pozýva do svojho baru ku kamošom. Bar na brehu jazera bola chatrč pozliepaná z neomietnutých betónových múrov, nad ktorými chabo visela slamená strecha.

Na dierach v múre, ktoré mali slúžiť ako okná, boli pripevnené len drevené okenice. Samotný barový pult tvoril tiež len múr siahajúci do pása, zato obielený s drevenou doskou na vrchu. Za pultom na stene držali dve police pár fliaš nealka a pod nimi ležali na sebe debny s ďalšími nápojmi. Hudobníci veselo diskutovali vyludzujúc tóny z gitary a hostili sa na miestnom pive, ktoré poväčšine cudzincom ani nechutí. Ja som si radšej len pričuchla a fakt, že údajne chutí ako kvások, sa mi len potvrdil zočiac jeho hnedkastú farbu.

Stráviac asi hodinu s mladými hudobníkmi sme sa dozvedeli, že hrávajú po festivaloch aj s európskymi muzikantmi, načo sa z reproduktorov ozvali piesne v ich podaní. Ja som si vychutnávala pohľady na život pri vode cez neexistujúce sklá okien a keď už som toho mala dosť, začali sme zjednávať cenu CD-čka v snahe pobrať sa už ďalej. Piesne z tohto disku mi zakaždým doma pripomenú slnečný deň strávený na brehu jazera Malawi. Vždy potom rozmýšľam o tom, či tam vládne čulý ruch, aké je tam počasie, čo robia naši mladí hudobníci a či ľudia naskakujú na drevené bárky naplnené vrchovato rozličným tovarom. Pozvanie sme dostali i na obed či zajtrajšiu oslavu narodením lídra skupiny.

Naša túžba po ozajstnom pokoji počas dovolenky nakoniec zvíťazila a oslavu sme oželeli, čo mi aj trošku vŕta v hlave dodnes, lebo zažiť takú nefalšovanú malawijskú oslavu by nebolo na zahodenie. Vychádzajúc z tieňa baru na pálivé slnko si uvedomujem, ako sa vlastne klíma zmenila. Keď sme zišli z náhorných plošín a hôr, teplota razom stúpla, už to nebolo to chladnejšie počasie obdobia sucha. Tu pri jazere život plynie úplne inak. Vyberáme sa po cestičkách dedinky Nkhata Bay, pristavujeme sa u miestnych predavačov suvenírov a dostávame sa až na kopec nad jazero, kde si v jednej z reštaurácií vychutnávame obed i pohľad na narážajúce modré vlny jazera pod nami.

Po dvoch hodinách sa poberáme preč nasledujúc cestu, nevediac ani, kam vlastne vedie, keď tu znenazdajky natrafíme na nádhernú pláž ako z Karibiku. Pútame pozornosť miestnych predavačov. Zbavujeme sa ich len na čas, čo sa po pláži trocha poprechádzame a keď ideme späť, už nám títo mladí umelci začínajú rozkladať svoje poklady do piesku. Po úspešnom obchode nás pozývajú pod slamený slnečník, kde si vďaka ich výkladu s nimi zahrám miestnu hru bao. Celkom príjemne strávené popoludnie, ale i napriek tomuto všetkému mám chuť len sa tak ponevierať a vôbec nezapájať mozgové závity kvôli pravidlám miestnej hry či kvôli čokoľvek inému. Ďakujúc za spoločne strávený čas sa lúčime a pomaly sa vraciame popri trhu s tonami malých strieborných vysušených rýb do nášho modrého domčeka na koloch nad vodou, odkiaľ len tak nečujne pozorujeme plynúci život na jazere. Decká sa vo vydlabanom kanoe dopravujú k bárke, na ktorú skáču a hádžu sa z nej do vody. Občas popri nich prefrčí čln s rybármi, ktorí sa už chystajú na večerný lov.

Po pokojnom dni a dvoch krásnych nociach strávených v Nkhata Bay balíme veci a mierime ešte severnejšie od mesta Mzuzu. Našim cieľom je 170 km vzdialené mesto Livingstonia.

Večer pred odchodom sa vyzvedáme, či je možné vôbec dostať sa do nej aj našim autom. Ide síce o pekné stúpanie, ale v období sucha sa tam dostane akékoľvek auto. Úmorná cesta sa mi zdá nekonečná, o to väčšie je naše potešenie, keď sa objaví tabuľa s nápisom posledných 15 kilometrov. Hm, len 15 km v stúpaní po hlinenej ceste nie je to isté ako asfaltové serpentíny vo švajčiarskych horách. Netušíme, čo nás čaká, nevieme, aké veľké budú výmole či kamene na ceste.

V každej zatáčke stojí strom a na ňom číslo zostávajúcich zákrut. Začíname na čísle 21. Stúpame veľmi pomaly, každý krok musíme dopredu premyslieť, kolesá skackajú z kameňa na kameň. Občas zastavujeme, kocháme sa výhľadom na jazero či obrovské množstvá pestrofarebných motýľov. Cesta sa vlečie, zastavujeme, hútame, kadiaľ prejsť, až keď po hodine a pol prichádzame do Livingstonie, padá nám kameň zo srdca. Livingstonia bola založená v roku 1894 misionármi z Free Church of Scotland, ktorí pôvodnú misiu v roku 1875 v Cape Maclear pomenovali podľa britského bádateľa Davida Livingstona. Do roku 1881 misia zvádzala vyčerpávajúci boj s maláriou, presťahovala sa na iné miesto, ale beznádejne, ale až keď sa nadobro usadila do vyšších polôh medzi jazero Malawi a náhornú plošinu Nyika Plateau, mohli si misionári vydýchnuť od komárov prenášajúcich maláriu a Livingstonia sa mohla postupne rozšíriť na malé mestečko. V roku 2003 tu presbyteriánska synoda Cirkvi strednej Afriky obnovila ideu založenia univerzity. Mestečko je extrémne pokojné, skôr to vyzerá, že sa tu zastavil čas z misionárskych dôb a zanechal po sebe len kúsok Európy v podobe stavieb z červených tehál. Cestou späť ešte na konci mesta schádzame k miestu, odkiaľ sa na protiľahlej strane z útrob zeme valí po sklách do 125 metrovej hĺbky monumentálny vodopád. Opäť absolvujeme nekončiacu točiacu sa hlinenú cestu smerom nadol a keďže nám vďaka takýmto cestám výlet zabral viac času, ako sme plánovali, južnejšie k Lilongwe než je Nkhata Bay, sa v tento večer už nedostaneme.

Vraciame sa k starému známemu ubytovaniu, kde nás s radosťou prijímajú a dávajú nám kľúče od modrého domčeka na koloch. Medzitým sa tu na hline usalašili traja pocestní. Dvaja mladíci a jedno dievča sediaci pri stanoch, putujúci na bicykloch. Chalani idú z Juhoafrickej republiky, ju stretli v Zambii a odvtedy sú spolu. Trošku sa ma zmocnila závisť, ale v tom dobrom slova zmysle – majú šťastie a možnosť za niekoľko mesiacov pomaličky preskúmať Afriku, my už o pár dní odlietame späť do Európy.

Ranná hlasná trúba o pol piatej v prístave nás stavia na nohy. To veľká loď smerujúca na ostrovy po týždni opráv vypláva znova do vôd jazera. Sadáme si na terasu, pozorujeme začínajúci život ďalšieho pokojného dňa pri jazere. Loď, ktorá môže brázdiť aj vody morí, sa pomaly vnára do oranžového svetelného obra a vzďaľuje sa. Posledné chvíle strávené v Nkhata Bay museli raz prísť a my máme pred sebou niekoľko stovák kilometrov.

Mladí chalani popri ceste ponúkajú na predaj futbalové lopty – znak toho, že sme narazili na lány kaučukovníka. Lemujeme brehy jazera a zastavujeme náhodne podľa toho, čo nás práve zaujme. Každá pláž vyzerá úplne inak. Jedna je pokojná a piesčitá, žena na nej suší múku z rozdrveného manioku, na ďalšej veľké vlny narážajú na kamene. Deti tu pobehujú v nádeji uloviť do svojho vedierka či lavóra nejakú rybičku. Zas sa neviem vynadívať na to more vody neveriac, že je to len jazero. Asfaltka postupne chradne, je čím ďalej tým užšia a dier pribúda.

Jej okraje vyzerajú ako moje kúpeľné oblátky, keď som sa ich ako malé dieťa snažila dookola poobhrýzať podľa jednotlivých naznačených pruhov. Miesta pre dve autá tu niet, ľudia sa pohybujú po ceste akoby to bol chodník, jej kraje sú obhryzené, zísť z nich v rýchlosti a zastať na hlinenej krajnici znamená udrieť spodok auta. Cesta začína byť naozaj nebezpečná vo chvíli, keď sa oproti rúti kamión. So strachom v očiach zastavím auto na samom kraji vozovky, podvedome zohnem hlavu k volantu, akoby som o ňu mala prísť a čakám, čo sa udeje. Keď obrovský nákladiak prefrčí pár milimetrov odo mňa a auto sa zakymáca v náhlom návale vzduchu, strasie ma, dvíham hlavu hore a nemôžem uveriť tomu, že sme nažive a že je auto jednoducho celé. Pri každom blížiacom sa nákladiaku sa posúvam na okraj vozovky a rýchlosť znížim na minimum, poprípade čakám, kým prefrčí. Cítim sa ako v divokej prírode, kde o prežití rozhoduje zákon najsilnejšieho jedinca. Len pár kilometrov od Lilongwe sa mi pri zapadajúcom slnku podarí odfotiť chlapcov predávajúcich pražené myši, už som myslela, že odídem bez tohto typického výjavu popri cestách. Posledný podvečer trávime v centre voľného času pod holým nebom neďaleko Lilongwe, kam sa chodia zabaviť väčšinou prisťahovalci s rodinami. Hrá sa tu futbal, volejbal, sú tu bary a práve tu si plním ďalší sen: prvýkrát v živote si skúšam hrnčiarsky kruh, na ktorom si vyrobím vlastný hrnček.

Sedíme v lietadle do etiópskej Addis Ababa a veríme, že žiadne meškanie tentokrát mať nebudeme. Lietadlo z Lilongwe zalieta na juh do mesta Blantyre, kde ešte na polhodinku pristávame, aby sme definitívne opustili túto úžasnú krajinu znova jej prechodom z juhu na sever, tentokrát však vo vzduchu. Jazero Malawi je z výšky monumentálne, keď už zbadáme tanzánsku vysočinu z jeho druhej strany, vieme, že sme definitívne preč. Pohľadom na snehy Kilimandžára v Tanzánii si plníme ďalší sen a keď prechádzame geografickým rovníkom s obrovskými niekoľko kilometrovými mrakmi pri západe slnka, vieme, že sú to pre nás zatiaľ posledné pohľady na divokú Afriku. Dokedy? Plány na ďalšiu cestu na tento nespútaný kontinent sa práve rodia v mojej hlave. Do skorého videnia, Afrika!

Lucia Komanická / Foto: Lucia Komanická

Prvú časť si môžete prečítať tu.

Druhú časť si môžete prečítať tu.

Tretiu časť si môžete prečítať tu.

Štvrtú časť si môžete prečítať tu.