Môj profil 
Predplatné
Obrovský krok pre človeka, drobučký pre národ
Dvadsiate piate výročie prijatia ústavy je dostatočne silný dôvod zamyslieť sa nad stavom našej štátnosti a perspektívami jej prežitia. Z pohľadu jednotlivca sme od 1. septembra 1992 prešli obrovský kus cesty. Za ostatných 25 rokov prišla na svet generácia ľudí bez skúseností s Európou rozdelenou železnou oponou a zrejme si ani nedokáže predstaviť, ako fungoval svet, keď sovietska/ruská armáda okupovala východný Berlín a celú Nemeckú demokratickú republiku a americká armáda zase kontrolovala Spolkovú republiku Nemecko.
Čo je však štvrťstoročie v dejinách štátu a národa? Iba krátka epizóda, o ktorej historici v 22. a nasledujúcich storočiach budú referovať v rozsahu jedného odseku ako o dynamickom a miestami turbulentnom období po rozpade Sovietskeho zväzu. Prihliadnuc na komplikovanú históriu Európy a tej časti Eurázie, ktorá by sa dala nazvať európskym polostrovom (na západe vymedzený Atlantikom a na východe líniou ťahajúcou sa od Petrohradu po Rostov na Done), je potrebné položiť si znepokojujúcu otázku. Bude Slovensko oslavovať aj polstoročie prijatia ústavy ako samostatný štát?
Ešte znepokojujúcejšia odpoveď
Odpoveď je azda ešte znepokojujúcejšia než otázka sama. Neznie totiž ani áno, ani nie. Či už bude jednou časťou odpovede áno alebo nie, do veľkej miery to nebude závisieť od nás samých, ale od nesmiernych neosobných ekonomických a geopolitických síl, ktoré pred 25 rokmi síce umožnili vznik našej samostatnej štátnej existencie, ale rovnako môžu zapríčiniť aj jej zánik.
Ak sa niekomu zdá predchádzajúci odsek ako nenáležité rúhanie sa v slávnostnej chvíli, treba si pripomenúť, že len 20 rokov po vzniku prvej ČSR sa tento štát v dôsledku Mníchovskej dohody ocitol v smrteľnej agónii a v prvom štvrťroku 1939 sa rozpadol. Čechy a Morava sa stali protektorátom Tretej ríše a Slovensko jej satelitným štátom. Už necelé tri roky po druhej svetovej vojne stratilo vtedy len nedávno obnovené Československo podstatné znaky štátnej suverenity, keď pripadlo do sféry vplyvu Sovietskeho zväzu a o ďalších dvadsať rokov sa stalo štátom okupovaným Červenou armádou. Sily, ktoré viedli k týmto udalostiam nemožno pričítať len na vrub nacistickej a komunistickej ideológii. Nepochybne formy ovládania okupovaných teritórií poznačili tak nacizmus, ako aj komunizmus, ale v pozadí prvej i druhej svetovej vojny a tiež vojny studenej bola predovšetkým európska geografia. Tá sa v priebehu miliónov rokov ešte meniť nebude, a preto nemožno vylúčiť, že na šírych rovinách medzi východnou hranicou Francúzska, pokračujúcich cez Nemecko, Poľsko, Pobaltie, až po šíre stepi Ruska sa ešte počas nášho života nerozhorí nový konflikt.
NATO – Rusko: 134 kilometrov
Dynamika geopolitických síl na európskom polostrove je enormná, a preto nevypočítateľná. Stačí si pripomenúť niekoľko míľnikov. V roku 1989 padli komunistické režimy v celej strednej a východnej Európe. Zjednotilo sa Nemecko. Československo sa vrátilo k demokracii a 1. januára 1993 sa nenásilne rozdelilo na dva samostatné štáty – Slovenskú a Českú republiku. Sovietsky zväz sa rozpadol v roku 1991. V tom istom roku skolabovala aj Juhoslávia a na západnom Balkáne vypukla strašná vojna. Ďalší konflikt na Balkáne sa rozhorel v roku 1999 kvôli Kosovu, keď do srbsko-albánskeho sporu vstúpili sily NATO. Severoatlantická aliancia sa následne rozšírila až do Pobaltia. Merajúc vzdialenosť z estónskej Narvy do ruského Petrohradu dnes stoja sily NATO 134 kilometrov od hraníc Ruska. (Ešte v roku 1989 pritom bola ruská armáda dislokovaná vo východnom Berlíne.) Rusko tak stratilo to, čo vojenskí stratégovia označujú za strategickú hĺbku. Nervózna z tohto vývoja, Moskva anektovala Krym a aktívne podporuje udržiavanie konfliktu na východnej Ukrajine.
Slovensko vstúpilo do Európskej únie 1. mája 2004. Bol to čas prosperity a zdalo sa, že európsky integračný projekt funguje bezchybne. Prosperita garantovala aj stabilitu a mier. Prišiel však rok 2008 a s ním aj finančná kríza. Tesne na to, 1. januára 2009, začalo Slovensko platiť eurom. Takmer desať rokov od vypuknutia krízy sa EÚ a najmä eurozóna nedokázali zbaviť stagnácie, aj keď samotnému Slovensku sa nedarí až tak zle. (Čo sa môže veľmi rýchlo zmeniť, ak do stagnácie upadne Nemecko.) Avšak stredomorské krídlo eurozóny je na tom veľmi zle a je v čoraz ostrejšom konflikte s jej severnou časťou. Francúzsko, ktoré je tak stredomorskou, ako aj severoeurópskou krajinou čelí obrovským ekonomických, vnútropolitickým aj geopolitickým tlakom. Európska únia v roku 2017 nie je úniou z roku 2004. Stabilita ani prosperita už nie sú samozrejmosťou. Skôr opak je pravdou.
Zabúdame na neosobné sily geopolitiky
Stredný východ je mierne povedané v pohybe, čo veľmi negatívne pociťuje práve stredomorská časť EÚ. Migračná kríza navyše rozdeľuje východnú a západnú časť únie. Na strednom východe aj na Balkáne sa čoraz asertívnejšie prejavuje Turecko. Stáva sa nespochybniteľnou regionálnou mocnosťou a obnovuje sféry vplyvu bývalej Osmanskej ríše. Na sever od nás sa zase ako regionálna mocnosť vzmáha Poľsko. Ani nie tak pres voju silu (aj keď nie je zanedbateľná) ako v dôsledku (dočasnej?) vojenskej slabosti Nemecka a jeho extrémnej ekonomickej zraniteľnosti v dôsledku enormnej závislosti od exportu.
V takom zložitom geopolitickom kontexte Slovensko oslavuje 25. výročie prijatia ústavy. Úvahám o základnom dokumente štátu napriek tomu dominujú predovšetkým spory o interpretáciu rôznych vnútropolitických škriepok. Žiaľ, nič z toho nebude mať vplyv na to, či oslávime ako samostatný alebo úplne suverénny štát aj výročie 50. Týmto neosobným, no veľmi zreteľným silám však dnes málokto venuje náležitú pozornosť.
Peter Tóth
Pôvodne vyšlo na datel.sk
.JPG)
.jpg)
