Žaby z čeľade Pralesničkovité (Dendrobatidae), nazývané aj šípové žaby alebo stromárky, patria medzi najkrásnejšie obojživelníky, majú pestré, tzv. aposematické sfarbenie, zaujímavý vzhľad a rôznu veľkosť. Hoci je väčšina druhov žiab aktívnych v noci, pralesničky sú aktívne aj za dňa. Typické kŕkanie u nich nezapočujete, vydávajú príjemné zvuky pripomínajúce spev kanárika. Dodnes je popísaných okolo 175 druhov tejto zaujímavej čeľade a len necelá polovica z nich je jedovatá.

Dosahujú veľkosť 1 až 6 cm, sú štíhle a pestro sfarbené, čo upozorňuje na ich jedovatosť. Každý druh má iné sfarbenie a vzorovanie, ktoré však nemusí byť rovnaké ani v rámci jedného druhu. Len málo živočíšnych foriem na našej planéte sa môže pochváliť pestrejšou paletou farieb ako majú tieto drobné žabky. Spravidla sa jedná o rôzne kombinácie veľmi kontrastných farieb, ako je čierna, žltá, modrá, červená, oranžová, svietivo zelená a podobne. Veľmi častým motívom sú výrazné pozdĺžne pruhy tiahnuce sa po celom tele, či škvrnky rôznej veľkosti na kontrastnom pozadí. Ich sfarbenie má len jednu úlohu: varovať nepriateľa a odradiť ho od prípadného útoku.

S pralesničkami sa spája jedovatosť, niektoré druhy sú toxické viac, iné zas menej. Svoj jed nepoužívajú k lovu koristi, slúži im len na obranu. Miligram jedu niektorých druhov by dokázal zabiť dva africké slony. Žaby narodené v ľudskej opatere sú neškodné, ale pralesničky odchytené v prírode si dokážu uchovať jed celé roky. Práve vďaka vysokej toxicite nemajú pralesničky žiadnych nepriateľov okrem hada s vedeckým názvom Erythrolamprus epinephalus, ktorý sa nimi živí, pretože je voči ich jedu rezistentný.  Amazonský Janomambovia a indiáni z kmeňa Choco, používajú jed pralesničiek k otráveniu hrotov svojich šípov – odtiaľ pochádza ich pomenovanie „šípové žaby“. Jed získavajú tak, že žabu napichnú na ražeň a zohrievajú ju nad ohňom. Počas tohto procesu sa z tiel žiab uvoľňujú kvapky jedu, ktoré indiáni zachytávajú do nádobiek, v ktorých si následne namáčajú hroty šípov. Korisť zasiahnutá takýmto šípom umiera do niekoľkých sekúnd. Lovec musí byť mimoriadne opatrný, pretože aj nevinné škrabnutie jedovatým šípom môže mať strašné následky. Pri akútnej otrave obeť najprv pociťuje triašku a návaly tepla. Následne dochádza k paralýze svalov úst, hlavy a krku, postihnutý nedokáže rozprávať ani kričať, aby privolal pomoc. Keďže nemôže ani prehĺtať, hromadia sa mu v ústnej dutine sliny a dostavuje sa panický pocit dusenia. Postupne stráca kontrolu nad všetkými končatinami, až sa nedokáže už vôbec hýbať. Dýchanie sa stáva čoraz komplikovanejším, dochádza k relaxácii bránice a následnej paralýze pľúc. Vo finále nastáva smrť v dôsledku respiračného zlyhania – obeť sa jednoducho pri plnom vedomí udusí. Už v knihe Rebus Oceanis et Novo, ktorú vydal Pietro Martyre d`Anghera v roku 1516, sú na niekoľkých miestach spomínané útoky Indiánov na Španielov s použitím otrávených šípov. Jed spôsoboval Španielom hrôzostrašnú smrť, ktorej predchádzala totálna paralýza organizmu obete.

Jed pralesničky farbiarskej (Dendrobates tinctorius)  používajú amazonskí Indiáni, napríklad indiáni z kmeňa Tupinamba k prefarbovaniu papagájov. Ak sa totiž ranky po vytrhanom perí potrú zriedeným jedom, narastie papagájovi oranžové alebo žlté perie namiesto zeleného. Táto technika je známa ako „tapiragé“.

Pralesničky majú účinné chemické zbrane – paralizujúce nervové jedy. Doteraz sa u nich zistilo vyše 100 rôznych jedov – väčšinou smrteľných. Predpokladá sa, že zo všetkých jedovatých druhov pralesničiek, len tri druhy žijúce v Kolumbii produkujú najsilnejší živočíšny jed na svete – neurotoxický steroidný alkaloid batrachotoxín. Je obsiahnutý v bezfarebnom alebo mliečnom sekréte, ktorý vylučuje koža žiab. Získavajú ho z mravcov a jedovatých chrobákov Choresine pulchra a Choresine semiopaca z čeľade Melyridae, ktoré ho zas získavajú z rastlinných zdrojov. Ich konzumáciou sa koža týchto žiab stáva jedovatou. Batrachotoxín, ktorý koža obsahuje, zabraňuje prenosu nervových impulzov a zanecháva svaly zmrštené v neaktívnom stave, čo vedie k fibrilácii a zlyhaniu srdcovej činnosti postihnutého. Priemerná dávka jedu, ktorú má žaba k dispozícii, je premenlivá a vplýva na ňu viacero faktorov, u pralesničky zlatej (Phyllobates terribilis) býva okolo jedného miligramu jedu, čo stačí k usmrteniu 10 tisíc myší, alebo dvadsiatych ľudí či dvoch jedincoch slona afrického. Smrteľná dávka pre dospelého človeka je približne 100 mikrogramov, čo je ekvivalent váhy dvoch zrniek jemnej kuchynskej soli. Prudko jedovatý alkaloid batrachotoxin dokáže usmrtiť človeka do 20 minút už len pri dotyku ! Vstrebáva sa totiž aj pokožkou a je najsilnejším živočíšnym jedom na našej planéte, je 15 krát účinnejší ako kurare (extrakt z kôry ktorý sa získava z niektorých druhov tropických lián rodu strychnínovník (Strychnos), hlavne strychnínovníka jedovatého (Strychnos toxifera), ale aj zo  Strychnos castelnaei a tiež u niektorých druhov čeľade Mesiačkovité (Menispermaceae) a v súčasnosti neexistuje pre liečbu otravy spôsobenú batrachotoxínom žiadny protijed. Pretože ich organizmus jed nedokáže „vyrábať“, jedince chované v ľudskej opatere nie sú jedovaté. Dôvod je jednoduchý,  nedokážu si zabezpečiť zdroj jedu, ktorým sú pre nich vo voľnej prírode jedovaté bezstavovce.

V expozíciách Národnej zoo Bojnice môžu návštevníci vidieť až 6 druhov pralesničiek. Napriek tomu, že pochádzajú z trópov, neznášajú vysoké teploty. V prízemnom bylinnom kryte dažďových pralesov, ktoré obývajú sú denná teploty okolo 21 – 25 stupňov. Teploty vyššie ako 28 stupňov sú pre väčšinu druhov pralesničiek smrteľné.

Na rozdiel od iných druhov žiab, ktoré nakladú vajíčka a viac sa o potomstvo nezaujímajú, sú pralesničky veľmi starostlivými rodičmi. Počet vajíčok v ich znáške je 2 až 10. Znášku samček stráži a zvlhčuje, až pokým sa z nich nevyliahnu žabie larvy – drobné žubrienky. Tie samček zoberie na chrbát a prenesie ich do vhodnejších vodných podmienok. Odchov pralesničiek v ľudskej opatere nie je vôbec jednoduchý. Vyžaduje si osobný prístup a angažovanosť chovateľa, správnu metodiku odchovu a hlavne trpezlivosť. V minulosti sa v našej zoo podarili odchovy u pralesničiek batikových, harlekýnok, zlatých, azúrových a šarlátových.

Druhy pralesničiek chované v súčasnosti v Národnej zoo Bojnice:

Pralesnička pruhovaná (Phyllobates vittatus)

Tento menší druh žaby dorastá v dospelosti do veľkosti 2,7-3 cm. Pralesnička pruhovaná sa vyskytuje v Kostarike a Paname. Má čierny chrbát s dvoma žltými alebo oranžovými pruhmi, ktoré prebiehajú paralelne od nosa až po oblasť panvy. Samčekovia sú menší a štíhlejší ako samičky. Na špičkách predných a zadných končatín majú obe pohlavia prísavné terčíky, umožňujúce šplhanie.

Pralesnička batiková (Dendrobates auratus)

Vyskytuje sa v Strednej Amerike, od Nikaraguy po Panamu. Veľkosť žabky je obyčajne 4 cm. V prírode existujú dva základné druhy sfarbenie – zelená forma známa najmä z východného pobrežia Kostariky a menej častá modrá forma, ktorá sa vyskytuje v Paname. Ďalej sú známe formy: mriežkovaná, havajská alebo zeleno-bronzová či modro-bronzová.

Pralesnička azúrová (Dendrobates azureus)

Pralesnička s nápadným svetlomodrým sfarbením, ktoré na hrdle a končatinách prechádza do tmavomodrej farby. Celé telo má pokryté rôzne veľkými čiernymi škvrnami alebo bodkami. Veľkosť tela je 4-5 cm, hmotnosť 3-4 g. Jej výskyt je obmedzený na Južný Surinam. Ich prirodzenou potravou sú mravce, z ktorých získavajú nebezpečný jed. Dožíva sa viac ako 10 rokov.

Pralesnička šarlátová (Epipedobates anthonyi)

Pochádza z tropických lesov Peru a Ekvádora. Kedysi bola chápaná ako poddruh pralesničky trojfarebnej (Epipedobates tricolor). Je to menší druh, dospelá žaba má len do 2,6 cm. Medzi chovateľmi je najviac rozšírený forma Santa Isabel, ktorú chováme aj v našej zoo.

Pralesnička harlekýnka (Dendrobates leucomelas)

Dorastá do veľkosti z pravidla 3,5 cm, vzácne nad 4cm. Vyznačuje sa typickým žltočiernym sfarbením. Centrum rozšírenia tohto druhu sa nachádza vo Venezuele, južne od Orinoka. Žije na zemi, vo vlhkých častiach pralesa, aktívna je  počas dňa. Samička kladie pod opadané listy 2-10 vajíčok, žubrienky sa liahnu po dvoch týždňoch a samček ich na chrbte po jednej prenáša do vody.

Pralesnička farbiarka (Dendrobates tinctorius).

Patrí k najpestrejším pralesničkam a je jedným z najväčších druhov tejto čeľade. Výnimočne môže dosiahnuť až 6 cm. Obýva nížinné dažďové pralesy. Žije v Guyane, Strednom Suriname, Francúzkej Guyane a v Brazílii. Sfarbenie jedincov z rôznych oblastí  je v rámci celej populácie značne variabilné, druh zahŕňa najmenej 12 rôznych farebných foriem.

Okrem nich Národná zoo Bojnice chová aj tieto druhy: listárka červenooká (Agalychnis callidryas), lietavka ušatá (Polypedates otilophus), rosnička šalamúnska (Litoria thesaurensis), rohatka Cranwellova (Ceratophrys cranwelli), rosnička bieloperá (Litoria infrafrenata), rosnička čiernoškvrnná (Trachycephalus nigromaculatus), rosnička pruhovaná (včelia) (Trachycephalus resinifictrix)

Historický chov obojživelníkov v Národnej zoo Bojnice. Zoznam druhov:

lietavka bambusová (Polypedates leucomystax)

parosnička nádherná (Kaloula pulchra)

parosnička srdiečková (Dyscophus guineti)

pralesnička vločkovaná (Dendrobates galactonotus)

pralesnička zlatá (Phyllobates terribilis)

rákosnička hrabavá (Eleutherodactylus martinicensis)

pralesnička maraňonská (Excidobates mysteriosus)

rákosnička červenonohá (Kassina maculata)

rosnička austrálska (Litoria caerulea)

ropucha obrovská (Bufo marinus)

rosnička zelená (Hyla arborea)

hrabavka nosatá (Megophrys nasuta)skokan volský  (Rana catesbeiana)

ropucha kubánska (Peltophryne empusa)

osnička kubánska  (Osteopilus septentrionalis)

pazúrnatka africká (Xenopus laevis)

ropucha berberská (Bufo mauritanicus)

pralesnička zlatá (Phyllobates terribilis)

pralesnička vločkovaná  (Dendrobates galactonotus)

pralesnička nádherná (Kaloula pulchra)

pralesnička maraňónska (Excidobates mysterosus)

lietavka Reinwardtova (Rhacophorus reinwardtii)

Jaroslav Slašťan