Výzva na generálny štrajk apeluje na všetkýh Rakúšanov, Nemcov, Čechov aj Slovákov
Slovensko 30. júna (HSP/Foto: Mária Čapáková)
Ponáhľať sa je novým životným trendom. Vždy a všade, rýchlo, lebo nemáme čas. To je fakt – nemáme čas. Nevlastníme ho a nedokážeme ho nijako ovplyvniť, ani ponáhľaním sa. Vychádza mi z toho, že ponáhľať sa preto, lebo nemáme čas, je nelogické.
Čo nás teda ženie tak šialene vpred? Je to skôr nejaký stihomam, šialenstvo dnešnej doby, ktoré nás naháňa, aby sme toho stihli čo najviac. Od rána, ako sa ocitneme na nohách, riešime kopu vecí, pokračujeme cestou do práce a je to úplne jedno či cestujeme mestskou hromadnou dopravou, autom, alebo ideme pešo. Ako sa kedysi ľudia nervózne pozerali na hodinky, tak teraz podchvíľou vyťahujú mobilné telefóny a neustále sledujú, koľko je hodín. Niektorí vodiči áut sa zas ponáhľajú až tak, že zabúdajú vyhadzovať smerovky a „myšičkujú“ pomedzi pomalšie jazdiace autá. Chodci si ani neuvedomujú, že čím viac sa ponáhľajú, nakláňajú sa dopredu akoby chceli už byť niekde v cieli skôr, ako je to možné.
Sme takí rozbehnutí, že ak nás niekde zastaví niečo nezvyčajné, prežívame až frustráciu z čakania. Nechodí električka, väčšina ľudí na zastávke vyťahuje telefóny a poslušne niekomu hlásia, že prídu neskôr, lebo kvôli meškajúcej doprave nestíhajú. V kolóne áut si zvyknú vodiči riadne zanadávať a všemožne skúšajú predbehnúť sa, napríklad aj jazdou za plnou bočnou čiarou. Len aby boli o kus vpredu.
A keď sa už šťastne dostaneme do práce, naše tempo pokračuje. Tlačia nás termíny, množstvo práce, nervózni nadriadení, ktorí nás nútia urobiť čo najviac. Keď nestíhame, nadčasujeme a to nám urobí po odchode z práce ešte vyššie tempo, pretože ešte toho máme veľa vybaviť. Čaká nás domácnosť, nákupy, deti, partner, varenie… Večer v neskorých hodinách unavení odpadáme do postele a konštatujeme, ako ten deň rýchlo ubehol a v podstate sme nič nestihli…
Kto nám za to môže? Sami sme si na vine, že chceme byť rýchlejší, ako je v našich možnostiach. Keď mám raz do týždňa hodinu cvičenia so skupinkou žien, neustále im opakujem, že necvičíme rýchlo. Pomaly, precítiť každý pohyb. Vzápätí sa na ne pozriem, a vidím, že niektoré kmitajú o život. Keď im to spripomienkujem, dozviem sa, že sú také rozbehnuté, že už ani nevedia spomaliť.
No, máme sa čo učiť. Precítiť každý pohyb, každý nádych. Neplatí to len pri cvičení. Užívať si krásu a plnosť života nestihneme, keď sa neustále niekam ponáhľame. Organizácia životných povinností nemusí znamenať hektický spôsob života. Potrebujeme čas aj pre seba a na oddych. V pokoji. Načerpať nové sily a nebudiť sa ráno s pocitom, že „už zas to začína“ a mne chýbajú ešte tri hodiny spánku. Únava sa kumuluje a rýchlosť, ktorou žijeme, nás úplne vyčerpáva. Ako potom môžeme prežiť kvalitný život? Súvisí s tým aj večná nespokojnosť, pretože urobíme hromadu vecí, ale to, čo by sme chceli, napríklad venovať sa svojím koníčkom, trochu zmeniť stereotyp, nájsť si čas na stretnutie a rozhovory, v tom závale povinností nestihneme. Stále zostane niečo, čo sme nestihli a sme z toho rozčarovaní.
Životné tempo je však záležitosťou každého jednotlivca. Poznám ľudí, ktorí sa nedajú vytrhnúť zo svojho pokoja, ani keby nad nimi bičom plieskali. Idú si svojou rýchlosťou a tí ostatní, čo sa stále niekam ponáhľajú a stresujú, sú z týchto rozvážnych, pohodových ľudí tak nervózni, že ich ani nenapadne, že by tiež mohli urobiť niečo preto, aby mali takú životnú pohodu.
Ponáhľaj sa pomaly, tak znie jedna múdrosť. Alebo – pomaly ďalej zájdeš. Je to pravda. Čas neovplyvníme, máme len určité možnosti, ako sa mu prispôsobiť. Rýchlosť nám však nijako nepomôže, čas si pôjde ďalej svojím „sekundovým“ tempom a my máme obmedzené možnosti pohybu v čase. Niekto raz povedal, že čas si vymysleli ľudia, aby vedeli odkedy dokedy a čo za to. To by však nemalo určovať naše životné tempo. Môžete vyskúšať takú vec, že trasu z domu do obchodu, ktorú zvyčajne preletíte, prejdete o polovicu pomalšie. Otázka je, či to vôbec dokážete. Alebo vyjsť si večer niekam, skade sa dá pozorovať západ slnka, zostať stáť či sedieť na mieste a pozerať sa, kým nezmizne za obzorom. Pomôže nám to spomaliť nielen fyzicky, ale predovšetkým vo vnútri, kde sa nám hromadí stres a spôsobuje nepríjemné pocity.
Potrebujeme nájsť spôsob ako spomaliť a vychutnať si život. Aby sme okolo jeho krásy a plnosti nepreleteli bez povšimnutia, ale aby sme si vychutnali každý úder srdca, každý nádych, každý pohyb a čerpali napríklad aj z toho, ako dlho trvá orchidei, kým vyženie stonku, puky a zakvitne. Bez ohľadu na zaužívané životné tempo – dajme aj sebe čas takto rozkvitnúť.
Mária Čapáková
Ak si chcete prečítať všetky články autorky, vložte do vyhľadávania jej meno.
5.5°C
Štvrtok 
Piatok 
Sobota 
6.0°C
7.2°C
2.4°C
2.2°C
