Poliaci sa v moskovskom Kremli udržali pomerne dlho. Lenže v roku 1612 Rusi v slávnej bitke Poliakov porazili a vyhnali ich z Moskvy.

Skončili sa tým krušné časy v dejinách Ruska koncom 16. a začiatkom 17. storočia, ktoré vstúpili do dejín pod názvom Smuta (v našich končinách ho zvyčajne označujeme ako Obdobie zmätkov). Krajinu v tej dobe sužovali útoky poľských jednotiek, ktoré rabovali a pálili mestá, dediny i pravoslávne chrámy. Napokon sa zmocnili aj Moskvy.

Najväčším nešťastím krajiny však bola ani nie tak invázia zvonku, ako skôr vnútorná anarchia, vyvolaná občianskou vojnou. Poľským aristokratom, ktorí sa vehementne hlásili k moci v krajine, uľahčoval situáciu bratovražedný boj ruských miest a vplyvných bojarských klanov medzi sebou. V krajine sa nachádzalo mnoho kozákov i jedincov s pochybnými charaktermi, ktorí lúpili, vraždili a zabíjali. Z mnohých ľudí, ktorí sa formálne hlásili k pravosláviu, sa stali ozajstní barbari.

V tejto smutnej situácii patriarcha Moskvy a celého Ruska Germogen (v zahraničí známy pod menom Hermogenes), vo svojich posolstvách, ktoré v decembri 1610 poslal do rôznych ruských miest, vyzýval ruský ľud ukončiť vzájomné spory a jednotne sa postaviť na obranu svojej vlasti i pravoslávnej viery, ako aj na ukončenie násilia a krutosti v každodennom živote obyvateľov krajiny. Poliaci potom uvrhli Germogena do domáceho väzenia a neskôr ho uväznili v žalári v Chudovskom kláštore.

Patriarchove výzvy však našli odozvu v Nižnom Novgorode, kde sa pod vedením kniežaťa Dmitrija Požarského a obchodníka Kuzmu Minina vytvorila domobrana, ktorá sa po čase pohla smerom k Moskve a po ceste prechádzala rôznymi mestami. V Jaroslavli sa v roku 1611 k domobrane pripojili aj obyvatelia Kazane, ktorí so sebou priniesli kópiu Kazanskej ikony Matky Božej a odovzdali ju kniežaťu Dmitrijovi Požarskému. Od tej chvíle sa presvätá Bohorodička ocitla v čele milície ako duchovná vodkyňa ľudu.

Rozhodujúci boj s poľskými votrelcami nastal 22. októbra 1612 (podľa miestneho juliánskeho kalendára). Jednotky ruskej domobrany po predchádzajúcom trojdňovom pôste a modlitbách k Bohu a Najčistejšej Matke Božej zaútočili na moskovskú štvrť Kitaj-gorod a takmer úplne prevzali kontrolu nad Moskvou. (Poliaci, zatarasení v Kremli, sa vzdali až o mesiac neskôr).

Samotný patriarcha sa toho nedožil, pretože zomrel od hladu vo februári 1612.

Vzťahy medzi Ruskom a Poľskom však ostali naďalej veľmi napäté, plné konfliktov a toto napätie pretrvalo celé stáročia. Vyvrcholilo v 20. storočí, predovšetkým počas druhej svetovej vojny. Preto tá rusofóbia, ktorá primäla Poliakov pridať sa na stranu Ukrajiny počas súčasnej zástupnej vojny USA a NATO proti Rusku, odohrávajúcej sa na ukrajinskom území.

Lenže ani vzťahy Poľska s Ukrajinou nie sú idylické. Poliaci majú totiž nevyrovnané účty aj s Ukrajincami.

V súčasnej dobe o tom poľskí politici poväčšine „cudne“ mlčia, lenže občas sa aj oni „prerieknu“ a naznačia jadro problémov v poľsko-ukrajinských vzťahoch. Nedávno sa dokonca poľský minister školstva a vedy Przemysław Czarnek v súvislosti s 80. výročím volyňského masakru vyjadril pre agentúru PAP, že „Ukrajinci musia prestať falšovať svoje dejiny.“ 

Čo mal Czarnek konkrétne na mysli? Predstavitelia Ukrajiny sa do dnešného dňa nechcú dištancovať od toho, čo spáchali militantní ukrajinskí nacionalisti, keď pred 80 rokmi beštiálnym spôsobom vyvraždili podľa rozličných zdrojov od 60 do 100 tisíc volyňských Poliakov.

Kým poľská vláda PiS označila volyňský masaker za genocídu, Ukrajinci odmietajú urobiť podobný krok a často o tejto genocíde hovoria ako o súčasti konfliktu medzi Poľskom a Ukrajinou, ktorý zasiahol oba národy. Poliaci si dokonca nemôžu ani uctiť hroby svojich krajanov na Ukrajine. Podľa poľského ministra je potrebné rozhodnúť o exhumácii obetí tejto genocídy. Przemysław Czarnek apeluje: „Pochovajme Poliakov dôstojne a uctime si ich pamiatku“.

Aj poľský premiér Mateusz Morawiecki sa vyjadril 11. júla 2023, v deň, keď si Poľsko pripomenulo 80. výročie vyvrcholenia volyňskej genocídy, že Poľsko a Ukrajina sa nikdy úplne nezmieria, pokiaľ nebudú nájdené a dôstojne pochované pozostatky všetkých Poliakov, zavraždených militantnými ukrajinskými nacionalistami v druhej svetovej vojne. Podľa agentúry PAP poľský premiér doslova povedal: „Ten zločin bol tak výnimočný, že musí byť pomenovaný – bola to genocída, vyhladzovanie. Ale súčasne spôsob tejto genocídy, vraždenie Poliakov sekerami, vidlami, pílami, motykami, upaľovanie zaživa, bolo niečím tak nepredstaviteľne krutým, že má zvláštny názov: genocidium atrox, genocída strašná, ukrutná.“

Ani spojenectvo Poľska s Ukrajinou v súčasnej zástupnej vojne USA a NATO proti Rusku, odohrávajúcej sa na ukrajinskom území, teda nemôže úplne zatlačiť do úzadia poľsko-ukrajinské rozpory v súvislosti s volyňským masakrom. A niet sa čo diviť. Beštiálna genocída civilného obyvateľstva vo Volyni od februára 1943 do februára 1944 patrí k najtemnejším kapitolám ukrajinských dejín. Jej páchateľmi boli členovia Organizácie ukrajinských nacionalistov – B (Banderova frakcia), Ukrajinská povstalecká armáda (UPA) a nimi povzbudzované ukrajinské obyvateľstvo. Priamu zodpovednosť za vydanie trestného rozkazu niesol Roman Šuchevyč, hlavný veliteľ UPA.

Teroru voči civilnému obyvateľstvu zo strany teroristov, ktorí podľa ich vodcu Banderu dostali pomenovanie banderovci, sa brutalitou nevyrovnal ani teror nemeckých hrdlorezov. Banderovci v tomto regióne vyvraždili podľa rozličných zdrojov od 60 do 100 tisíc Poliakov. Medzi ich obeťami však neboli len Poliaci, ale aj časť volyňských Čechov, Židov, či príslušníkov iných národov. Banderovskí teroristi dokonca zabíjali aj Ukrajincov, ktorí chceli ohrozeným obetiam masakrov pomôcť. Aj medzi Ukrajincami bolo totiž mnoho dobrých ľudí a dodnes je v ukrajinskom národe nemálo ušľachtilých osobností. Tak ako v každom národe.

Niektorí ukrajinskí gréckokatolícki kňazi a laici sa vzopreli teroru banderovcov. Boli medzi nimi hrdinovia, ktorí boli za svoje kresťanské postoje nemilosrdne zmasakrovaní vlastnými krajanmi z banderovskej zberby. Vari „najznámejší je prípad farára zo Žabče Serafina Horoševiča, ktorý ukrýval 4 Poliakov pred banderovcami. Tí, keď mu prehľadali dom, ho s celou rodinou i s tými, ktorým poskytol ochranu, upálili zaživa v chráme, ktorý potom zrovnali so zemou. Prostý veriaci sedliak Semen Herasym z Lučic sa zase postavil so sekerou v ruke na obranu poľskej rodiny proti bande, ktorej velil jeho brat. Bol zavraždený.“

Lenže genocída bola zameraná predovšetkým na Poliakov. Príslušníci iných národov trpeli omnoho menej.

Banderovci sťahovali ľudí zaživa z kože, rozrezávali bruchá tehotným ženám a páchali mnohé iné ukrutnosti „na nevinných ľuďoch – bez najmenšieho ohľadu na vek či pohlavie.“

Nad ukrutnosťou týchto teroristov ostáva rozum stáť. To, čo sa odohralo vo Volyni, je bezpochyby najtemnejšou kapitolou dejín ukrajinského národa. Cieľom banderovcov bolo etnicky vyčistiť toto územie a úplne zlikvidovať iné národy, predovšetkým Poliakov.

Na začiatku to ešte nebolo až také zlé. Spočiatku to boli ojedinelé prípady násilia, ktoré v kritických prípadoch skončili vraždami. Avšak vo februári 1943 sa situácia radikálne zmenila a začal sa systematický masový teror. Banderovci „znásilňovali miestne ženy, ktorým potom odrezávali prsia i ďalšie časti tela, a vraždili mužov, pričom aj im odrezávali pohlavné orgány, uši alebo končatiny.“

Najobľúbenejším dňom ich obludných zločinov bola nedeľa. Vtedy sa katolícki Poliaci zhromažďovali v kostoloch na bohoslužbách, takže ich banderovci mali pokope a nestrácali čas s ich zhromažďovaním.

Dňa 11. júla 1943 sa vo Volyni sám diabol utrhol z reťaze, aby si užíval beštiálne orgie. Tento deň vstúpil do dejín ako „krvavá nedeľa“, počas ktorej zvrhlí ukrajinskí nacionalisti koordinovane zaútočili v 99 volyňských lokalitách. Banderovské beštie sa zabávali na utrpení svojich obetí. Napríklad sypaním soli do rán, vypichovaním očí, či chladnokrvným mučením a vraždením detí, ktoré boli bežne pribíjané na stenu za rôzne časti tela.

Miestom otrasného zločinu sa stal Ternopiľ. Banderovci tam na stromy pozdĺž cesty povešali k sebe zviazané detské telá a vedľa zavesili transparent „Cesta k nezávislej Ukrajine“. Neraz poslednými slovami, ktoré umierajúce obete počuli, boli oslavné výkriky: „Sláva Ukrajine!“

Toto všetko sa nemohlo obísť bez poľskej odvety. Poliaci z pomsty začali vraždiť Ukrajincov a aj tu sa obeťou stalo nevinné civilné obyvateľstvo. Počet obetí sa odhaduje od niekoľko tisíc až po 26 tisíc obetí. (porov.)

Masaker vo Volyni bol len vrchol ľadovca. Nebol to ojedinelý prípad teroru militantných ukrajinských nacionalistov voči civilnému obyvateľstvu, ale ten vo Volyni sa stal najznámejší a najbeštiálnejší.

Najväčším problémom dnešnej Ukrajiny je, že sa nedištancovala od zločinov banderovcov počas druhej svetovej vojny, ale aj po nej. Dodnes má militantný nacionalizmus tuhé korene v špičkách ukrajinskej spoločnosti. Veď nie tak dávno, pred 13 rokmi, v januári 2010, udelil ukrajinský prezident Viktor Juščenko zločincovi Stepanovi Banderovi in memoriam titul „Hrdina Ukrajiny“. Uvrhol tak svoju vlasť do hanby pred celým svetom. Pošramotený kredit Ukrajiny zachránil až prezident Viktor Janukovyč, keď v roku 2011 anuloval dekrét o posmrtnom dekorovaní Stepana Banderu za „Hrdinu Ukrajiny“. Lenže potom prišiel odeský masaker dňa 3.5.2014.

V tento čierny deň sa pochod „ultras“ futbalového klubu Černomorec Odesa postupne zvrhol na konfrontáciu dvoch politických táborov. Na jednej strane boli militantní organizátori Majdanu a ozbrojení príslušníci ultranacionalistickej organizácie Pravý sektor, založenej na ideovom odkaze Stepana Banderu a haličskej SS divízie Galícia, na strane druhej proruskí aktivisti, ktorí boli v opozícii voči novej vládnej moci na Ukrajine.

Došlo k ozbrojenej konfrontácii s použitím strelných zbraní, ktorá pripravila o život štyroch ľudí. Príslušníci proruskej menšiny v snahe zachrániť si holé životy hľadali úkryt v Dome odborových zväzov. Okrem nich sa tu vtedy schovávali aj ženy s deťmi. Neonacisti z Pravého sektora začali hádzať do vnútra budovy Molotovove koktaily a pritom podľa výpovedí očitých svedkov vykrikovali: „Rusi, usmažte sa!“. A tak sa čoskoro dve poschodia „ocitli v plameňoch. Niektorí sa udusili toxickými výparmi, iní uhoreli zaživa a ďalší sa pokúšali skákať z okien. Boli to však smrtonosné skoky, pretože týchto odvážlivcov čakala rovnako strašná smrť – ukrajinskí radikáli ich zabíjali baseballovými palicami alebo ich jednoducho zastrelili.“

Tieto hrozné udalosti, neonacistickými radikálmi práporov Ajdar a Azov posmešne nazývané „májové šašliky“, šokovali krajinu. 48 ľudí zhorelo zaživa, ďalších 250 ľudí utrpelo zranenia.

Po uhasení požiaru sa ľuďom naskytol otrasný pohľad na obhorené telá žien a znetvorené tváre pozabíjaných ľudí. Západným, predovšetkým americkým politikom, však takýto vývoj udalostí evidentne vyhovoval. Hlavné mesto Ukrajiny „navštívil riaditeľ bezpečnostnej služby USA a neskôr i americký viceprezident Biden, ktorý tu prejavil predstaviteľom novo ustanovenej vlády podporu.“

Pre ignorantstvo ukrajinských vlád však tieto udalosti neboli až do dnešných dní spoľahlivo vyšetrené. Dokonca sudcov, ktorí sa v roku 2015 pokúšali identifikovať „vinníkov masakru, ohrozovali neonacisti z Pravého sektora. Traja sudcovia odeského súdu Alexandr Iščenko, Viktor Koroj a Sergej Žurik museli v obavách o svoj život podpísať vyhlásenie, že od prípadu odstupujú,  po tom, čo do budovy súdu vtrhla veľká tlupa ozbrojencov v maskách, ktorá zablokovala súdny proces a vyhrážala sa sudcom, že ich zastrelí, ak sa nevzdajú ďalšieho vyšetrovania.“

Tento masaker, ale aj iné krvavé zločiny ukrajinských ultranacionalistov v Kyjeve, Mariupole, či atentáty na politikov a novinárov, zostávajú nevyšetrené a to prispieva k nepokojnej situácii na Ukrajine.

Zvlášť nepokojný je východ krajiny. Len za 6 rokov, od roku 2014 do začiatku roku 2020, zomrelo podľa OSN v konflikte na východe Ukrajiny až 13 200 ľudí. Z toho bolo 3 350 civilistov a 5 650 príslušníkov z radov proruských povstalcov. Okrem toho zahynulo aj 4 100 príslušníkov ukrajinskej armády. (porov.)

Pravdou teda je, že umierali nielen Rusi, ale aj Ukrajinci, ale za nepokojmi jednoznačne stojí ukrajinská vládna moc, ktorá nedokázala zabrániť militantným nacionalistickým silám v krajine vybičovať národnostnú nenávisť do krajnosti. Za nezvládnutie situácie na Ukrajine nemôže režim v Kyjeve obviňovať nikoho v zahraničí.

Je nad slnko jasné, že ukrajinský nacionalizmus má v ukrajinskej spoločnosti tuhší koreň, ako to priznávajú samotní predstavitelia ukrajinského národa. Očistu evidentne potrebuje aj Ukrajinská gréckokatolícka cirkev, ktorá sa takisto skompromitovala, keď sa nedokázala úplne dištancovať od glorifikácie ukrajinského nacionalizmu.

Kolomyjský eparcha Vasiľ Ivasjuk nazval nacionalistického vraha Stepana Banderu, ktorý mal na rukách krv mnohých nevinných ľudí, „biblickým Mojžišom pre Ukrajinu“. Z úst gréckokatolíckeho duchovného je to vskutku šokujúce vyjadrenie. No nie je ojedinelé. Ľvovský archieparcha Ihor Vozniak zase vo svojom pastierskom liste označil Banderu za „národný poklad“. Navyše požehnal pomník Stepana Banderu v meste Ľvov a aj pamätnú dosku na počesť masového vraha Romana Šuchevyča, veliteľa Ukrajinskej povstaleckej armády, ktorý nechal povraždiť desiatky tisíc príslušníkov iných národov, predovšetkým Poliakov. (porov.)

Tento stav nevyhovuje Poliakom, ktorí začínajú požadovať od Ukrajincov, aby prestali falšovať svoje dejiny. Možno však konštatovať, že o racionálne postoje vo vzťahu k Ukrajine na poľskej politickej scéne nie je núdza. V Poľsku dokonca existuje Konfederácia Koruny Poľskej, ktorá žiada zastavenie ukrainizácie Poľska. (porov.)

Zdá sa teda, že aj v Poľsku dochádza k zmenám postojov voči Ukrajine a to je dobré znamenie do budúcnosti. Ak predstavitelia Ukrajiny nezmenia svoje vzťahy s príslušníkmi iných národov, nečaká ich v budúcnosti nič dobré.

Len od Ukrajincov závisí, či si zvolia pokojné spolužitie s ostatnými slovanskými národmi, alebo budú žiť vo večnom nepokoji.

Prečítajte si tiež

Poľský europoslanec: Nová rezolúcia EP je “vyhlásením vojny” Poľsku