V Bratislave na Hodžovom námestí – to je ten priestor pred Prezidentským palácom – sa včera konal protivládny protest. Režimné médiá pri podobných protestoch spravidla vždy hanebne zradia svoje oficiálne poslanie postaviť sa na stranu pravdy a občanov, ale tentoraz sa niektoré naozaj blysli.

O utorkovom proteste referovali takmer až škodoradostným tónom: že sme ani zďaleka nedokázali napodobniť bratov Čechov, ktorí nedávno celkom zaplnili Václavské námestie. Nuž, je pravda, že na tej pražskej demonštrácii bolo viac ľudí, ale tu predsa len treba viacero vecí dopovedať.

Tak najprv, odhad päťtisíc účastníkov (tak to mal odhadnúť „bezpečnostný expert“ pre verejnoprávnu televíziu) bol už tradične nižší, než odhad z druhého brehu. Ak to porovnávame s objemom davu, ktorý býval na demonštráciách „Za slušné Slovensko“, dostávame sa prinajmenšom k dvojnásobnému číslu.

Tých desaťtisíc ľudí prišlo napriek vyslovene aprílovému počasiu, keď striedavo pršalo a nepršalo a dokonca občas vykúkalo slniečko. Možno by ich prišlo aj viac, ale je tu jedna okolnosť, ktorá mohla spôsobiť, že radšej ostali doma: oni zrejme, aj v súvislosti s dianím v parlamente, aj s pripravovaným referendom, tak akosi tušia, že junta musí už v najbližších mesiacoch padnúť, takže pootvárajúce sa dvere možno už asi ani nebude treba príliš vykopávať.

Dokonale sa vyfarbila televízia Markíza. Počas reportáže mala na obrazovke titulok „Dezoláti v uliciach“. Človek by povedal, že to asi bola kreativita nejakého snaživého hlupáka, lenže tento prešľap, to nebola náhoda. S vyostrovaním boja medzi občanmi a globálnou plutokraciou kontrolujúcou mainstream sa zvýrazňuje aj extrémistická podstata týchto médií a ich neschopnosť tolerovať akýkoľvek iný názor.

Namiesto toho, aby reflektovali zmenenú politickú situáciu, keď občania už pomaly prestávajú brať do úvahy nálepky, heslá a ideologické demagógie, fašizoidná režimná mašinéria pritvrdzuje a za nepriateľa demokracie označuje každého, kto nie je stopercentne oddaný ich liberalistickému washingtonskému džihádu. Za „dezolátov“ už sú aj ľudia donedávna ešte vnímaní ako celkom „štandardné“ celebrity. Len si spomeňte, ako boli ešte pred pár rokmi médiami prezentovaní ľudia ako Markovič, Bukovský či Chmelár, a ako ich prezentujú dnes.

S čoraz väčšou stratou súdnosti však majú ukroatlantisti svoje liberálne hlavičky v čoraz väčšom smútku. Vývoj v spoločnosti hodnotia ako Sodomu a Gomoru. Cítia, že loď sa pomaly potápa a už aj doteraz lojálni pasažieri začínajú opúšťať palubu.

A trpko bedákajú. Tak napríklad nový minister zahraničia Rastislav Káčer prednedávnom napísal na svoj facebook: „Slovač otupieva viac a viac. A tí, čo pred šiestimi rokmi mlčali, sa dnes otočili otvorene na stranu agresora a stratili aj posledné zábrany a hanbu.“

Káčer tu však veľmi správne postrehol aj ďalšiu vec. Nenápadnú, ale o to podstatnejšiu. Ba vlastne úplne kľúčovú.

Všimnite si: prebehlíkom do tábora „dezolátov“ už začína byť jedno, čo si o tom neprebudení myslia. Donedávna sa hanbili a báli, tajili svoj názor, aby nemali nepríjemnosti, aby sa na nich susedia, príbuzní, kolegovia nepozerali šokovane. Teraz si však už čoraz viac ľudí hovorí: nech. Nech to všetci o mne vedia, nebudem sa už skrývať.

Toto je dôležitejší signál než čokoľvek iné! Nielen priaznivci Dostatočne všeobecnej teórie riadenia veľmi dobre vedia, čo znamená oslabovanie nadvlády „na prvej priorite“, teda v ideologickej rovine: je to signál začiatku definitívneho konca. Ten môže byť ešte dosť vzdialený, ale je neodvratný, jeho odpočítavanie sa začalo.

Ak sa niekomu zdalo, že včerajšia atmosféra na proteste bola iná než pred rokom, dvomi, tak my sme mali tiež ten pocit: z ľudí bolo tentoraz naozaj cítiť sebavedomie, pokoj a rozhodnutie vytrvať až do víťazného konca.

Demonštráciu organizovala strana Smer-SD spolu s ďalšou opozíciou a už vopred avizovala podobnú akciu aj na 17. novembra. K protestu sa pridala aj veľká väčšina ako-tak relevantných spoločenských a politických prúdov, ktoré sú v reálnej opozícii voči globalistickej mašinérii – jednou z mála výnimiek bol Hlas-SD. Jeho líder Peter Pellegrini síce vyzval svojich voličov, aby na protest išli ako jednotlivci, ale strana sa na ňom nechce oficiálne politicky prezentovať. Za toto ho ľudia na facebooku strašne „dodžubali“, viď tu (mimochodom, je naozaj zaujímavý obrovský nepomer tých, ktorí ho tam opľúvajú, voči tým, ktorí ho obhajujú. V tomto kontexte vyzerajú dosť podivne čísla, ktoré Hlasu-SD vychádzajú v prieskumoch volebných preferencií…).

Hlas-SD bude s blížiacimi sa voľbami pod čoraz väčším tlakom, aby priznal farbu: či sa prikloní na stranu, kde ho chce vidieť väčšina ľudí – na stranu národa – alebo k partii na druhej strane barikády, konkrétne najskôr SaS a PS. Teraz je pre neho výhodné hrať to na obe strany, lenže je možné, že pred otvoreným priznaním, na ktorú stoličku si napokon sadne, zrejme nebude môcť utiecť. To mu však takmer s istotou zoberie riadny balík hlasov…

Čo napísať k samotnému protestu? Podrobne sme o ňom písali tu. Na tribúne vystúpili rôzni ľudia: veľká väčšina boli skutočne decentné individuality a bolo tam aj pár tých, ktorí balansujú na hranici možného. Nuž ale, história nedáva druhú šancu, nedáva na výber; vo chvíli, keď sa národ musí spojiť, musia ísť podružné otázky bokom.

Jedným z naozaj otrasných svedectiev o režime, v ktorom žijeme, bolo vystúpenie Jozefa Hambálka – človeka, ktorého EÚ zaradila na európsky sankčný zoznam ľudí blízkych Putinovi. Tým ho bez súdneho procesu, bez konkrétneho obvinenia, bez akejkoľvek možnosti obhajoby, bez šance na odvolanie totálne existenčne zruinovala: odstavili mu bankové účty, telefóny, doklady, zobrali mu majetok vrátane strechy nad hlavou.

Zástupcovia justície, jednoty dôchodcov, združenia miest a obcí aj jednotlivých politických strán hovorili v podstate podobné veci: junta amatérov, plagiátorov, nedoukov a zapredancov, ktorá sa nedopatrením dostala k moci, necháva za sebou iba skazu a jediné riešenie je čím skôr ju dať preč. Už aby to bolo.

Ivan Lehotský