Náhodný výber bol nápadný – na základe potreby – Turecko von, Nórsko dovnútra. Pravdepodobne Západ nebude dôverovať Turkom, že zachovajú tajomstvo. Nórsko sa však považuje za nepostrádateľnú európsku krajinu s prvotriednym spravodajským aparátom, ktorý slúži západným záujmom.

Zaujímavé je, že sa na ňom zúčastnili Austrália a Kanada, ale tie patria do skupiny Five Eyes. A Päť očí ide všade tam, kde sa navrhuje destabilizácia Ruska alebo Číny. O takýchto veciach rozhoduje Washington.

Parížske stretnutie je poplašným signálom. Dňa 7. marca sa v sídle OSN v New Yorku konalo aj zasadnutie Bezpečnostnej rady OSN o ženách a mieri, na ktorom veľvyslankyňa USA Linda Thomasová-Greenfieldová, čo je zaujímavé, spomenula : “násilie a útlak žien a dievčat” v Afganistane, Iráne a “oblastiach Ukrajiny okupovaných Ruskom”.

Nadmerný záujem Francúzska o usporiadanie stretnutia neprekvapuje. Francúzsko mentoruje takzvaný Afganský národný front odporu [NRFA], na čele ktorého stoja Pandžšíri verní Ahmadovi Massúdovi, najstaršiemu synovi protisovietskeho vojenského vodcu Ahmada Šáha Massúda.

Prezident Emmanuel Macron sa aktívne podieľal na získavaní prezidenta Tadžikistanu Emomaliho Rahmóna, aby poskytol svoju krajinu ako útočisko pre NRFA na zorganizovanie ozbrojeného povstania proti vláde Talibanu v Kábule s pomocou Západu.

Macron má na svedomí, že ruská skupina Wagner nahradila francúzske jednotky v regióne Sahelu v severnej Afrike, ktorý býval francúzskou ohrádkou od vyslania jednotiek v roku 2015 do Burkiny Faso, Čadu, Mali, Mauritánie a Nigeru na zriadenie vojenských základní, údajne na boj proti “džihádistom”.

Francúzska prítomnosť sa však v regióne stávala čoraz nepopulárnejšou a islamistická hrozba sa len rozširovala, zatiaľ čo Francúzsko sa miešalo do miestnej politiky vo svojich bývalých kolóniách, a nakoniec sa Macronove motívy stali v afrických očiach podozrivými a narastal dojem, že francúzske expedičné sily pôsobia skôr ako okupačné sily.

Keď africké štáty začali nahrádzať francúzske kontingenty ruskou skupinou Wagner, Macron v novembri oznámil koniec svojej oslavovanej operácie “Barkhane”.

Macron hľadá príležitosti, ako vrátiť Rusku úder na jeho vlastnom dvore na Kaukaze a v Strednej Ázii. Udiera však nad svoju váhu. Napriek tomu na utorňajšom zasadnutí v Paríži vyjadril “vážne znepokojenie nad rastúcou hrozbou teroristických skupín v Afganistane vrátane ISKP, Al-Káidy, Tehrík-i-Talibanu-Pakistan a ďalších, ktorá hlboko ovplyvňuje bezpečnosť a stabilitu v krajine, v regióne i mimo neho, a vyzval Taliban, aby dodržiaval povinnosť Afganistanu odoprieť týmto skupinám bezpečné útočisko”. Spoločné vyhlásenie je starostlivo vypracované – alibi pre západnú intervenciu je k dispozícii už teraz..

Taliban v skutočnosti dosiahol v teréne značné úspechy pri stabilizácii svojej vlády napriek ťažkej presile. Západné mocnosti však zúria, že Taliban sa už neohýba a neusiluje o angažovanosť. Sponzorovanie NRFA zo strany Západu si Taliban znepriatelilo. Taliban považuje NRFA za predzvesť návratu vojenských veliteľov financovaných Západom.

NRFA sa nepodarilo presadiť. Bez ohľadu na osobnú diplomaciu Macrona s Rahmonom, ten si nemôže dovoliť dráždiť Moskvu – a hlavnou prioritou Kremľa je nejakým spôsobom stabilizovať bezpečnostnú situáciu v Afganistane. Rusi a Číňania sú ochotní spolupracovať s Talibanom a urobiť z neho aktérov bezpečnosti a stability svojej krajiny.

V ten istý deň, keď sa západné mocnosti spojili v Paríži, Dillí oznámilo, že do Afganistanu posiela ďalšiu zásielku 20 000 ton pšenice cez Čabahár ako humanitárnu pomoc. Ruský veľvyslanec v Kábule Dmitrij Žirnov tiež hovoril o prehlbujúcej sa angažovanosti Ruska v Talibane, zameranej na hospodárske väzby. (Zaujímavé je, že veľvyslanec prezradil, že Moskva môže opraviť a znovu otvoriť mimoriadne strategický tunel Salang – sovietske dedičstvo – spájajúci Kábul so severným Afganistanom a Strednou Áziou.)

Čína nedávno podpísala dohodu o ťažbe ropy a zemného plynu v hodnote 540 miliónov dolárov a dosiahla dohodu o ťažbe ropy v povodí rieky Amu Darja v severnom Afganistane. Jedným z prvých telefonátov nového ministra zahraničných vecí Qin Ganga po jeho vymenovaní bol telefonát s talibským partnerom v Kábule, aby zdôraznil bezpečnostné problémy v Afganistane. Podobné obavy sa nepochybne odzrkadlili aj na nedávnom stretnutí ruského prezidenta Vladimira Putina s indickým poradcom pre národnú bezpečnosť Ajitom Dovalom v Kremli.

Rusko má veľký záujem spolupracovať s Indiou v oblasti Afganistanu. Čína zdieľa ruské obavy o bezpečnosť a stabilitu Afganistanu. Naopak, USA a EÚ si predstavujú, že ruské obavy v súvislosti s konfliktom na Ukrajine sú vhodným časom na rozvírenie stredoázijského konfliktu. To je však zjednodušený a samoúčelný predpoklad.

Americký minister zahraničných vecí Antony Blinken, ktorý minulý mesiac navštívil Strednú Áziu, so zdesením zistil, že regionálne štáty jednoducho nemajú záujem zapájať sa do hier Washingtonu s nulovým súčtom. Spoločné vyhlásenie vydané po Blinkenovom stretnutí s jeho stredoázijskými partnermi sa vyhlo akýmkoľvek kritickým odkazom na Rusko (alebo Čínu).

Profesor Melvin Goodman z Univerzity Johnsa Hopkinsa a známy autor, ktorý v minulosti pracoval ako analytik CIA, označil Blinkenovu stredoázijskú cestu, prvú cestu vysokého predstaviteľa Bidenovej administratívy do tohto regiónu, za “bláznivú akciu, ktorá len odhalila márnosť úsilia USA praktizovať dvojitú izoláciu voči Rusku a Číne… Všetkých päť stredoázijských krajín odmietlo podporiť Spojené štáty v rezolúcii OSN z minulého mesiaca, ktorá vyzýva Rusko, aby stiahlo svoje vojská z Ukrajiny a uznalo plnú suverenitu Ukrajiny nad jej územím. Všetkých päť stredoázijských krajín bude potrebovať podporu Ruska alebo Číny, ak budú čeliť vnútornej opozícii vo svojich krajinách.”

Neutrálny postoj stredoázijských štátov je v súlade s ich nezávislým postojom rovnako k odštiepeneckým bývalým sovietskym regiónom Abcházsko, Osetsko, Krym, Lugansk, Doneck, Záporožie a Cherson. Záleží na tom: Moskva nikdy nevyhrážala Stredoázijčanom, že “buď ste s nami, alebo proti nám”.

Stredoázijci boli svedkami ústupu západnej aliancie z Afganistanu a nebudú ju považovať za spoľahlivého poskytovateľa bezpečnosti. Takisto sú opatrní v súvislosti so spojenectvom Západu s extrémistickými skupinami. V Strednej Ázii prevláda presvedčenie, že Islamský štát je americký výtvor. Predovšetkým západné krajiny vedú merkantilistickú zahraničnú politiku sledujúcu nerastné zdroje regiónu, ale nemajú záujem o rozvoj regiónu. Na druhej strane sú dotieravé a normatívne.

Na stretnutí v Paríži za zatvorenými dverami by americký príspevok znel, že stredoázijské štáty nepodporia projekt zmeny režimu v Afganistane. Dokonca aj Tadžikistan, ktorý má etnické príbuzenstvo s tadžickým obyvateľstvom Afganistanu, si od NRFA vyhradí odstup, aby sa nenechal vtiahnuť do afganskej občianskej vojny. Macron sa považuje za rodeného šarmantného muža, ale Rahmon je tvrdý realista.

Pri pohľade do budúcnosti hrozí reálne nebezpečenstvo, že po tom, čo sa nepodarilo prinútiť Taliban k tomu, aby sa sklonil, a zároveň sa nepodarilo vybudovať protitalibanské hnutie odporu ani podnietiť stredoázijské štáty, aby sa odpojili od Moskvy a Pekingu, môže teraz USA a ich spojencom zostať jediná možnosť, a to vytvoriť v Afganistane anarchické podmienky, v ktorých nebude víťazov.

Vzostup Islamského štátu a jeho otvorené hrozby voči ruskému, pakistanskému, čínskemu, iránskemu a indickému veľvyslanectvu pôsobiacemu v Kábule sú znamením. Parížske stretnutie západných špiónov a “diplomatov” bolo cvičením v bilancovaní.