1944. Majstrovstvá Európy v boji o život a na smrť, Kyjev. Dôstojníci nemeckej armády sa nudia v dobytej metropole na rieke Dneper, ktorá už odpradávna nosí prívlastok matka ruských miest.  Zrazu prichádza veselý nemecký nápad – zahrajú si futbalový zápas so svojimi novými otrokmi. Proti dobre sýteným dôstojníkom nemeckej okupačnej armády nastupujú na zápas vyziabnutí zajatci ruskej armády. Pravidlá hry určuje tím „hostí“: Ak Rusi „priateľský“ zápas vyhrajú, budú popravení. Zápas sa končí prekvapením pre nadutých domnelých nadčlovekov. Vyziabnutí ruskí zajatci ukazujú silu neporobeného slovanského ducha a v zápase na život a na smrť nad pyšným súperom víťazia.

70 rokov po starej vojne a rok pred novou vojnou.  Píše sa rok 2012. Majstrovstvá Európy vo futbale, Ukrajina.  Medzi účastníkmi sú aj Ukrajina a Nemecko.  Nemecká reprezentácia opäť nastupuje na zápas na Ukrajine. Už to nie sú dôstojníci  okupačnej armády s údajne čistou krvou. Ani zďaleka. Toto nemecké mužstvo je už niekoľko rokov natoľko málo nemecké, že určitá časť nemeckých fanúšikov ho odmieta podporovať a považovať za reprezentáciu Nemecka. V obrane futbalista, ktorého brat hrá za Ghanu. V zálohe hráč z Tuniska. V útoku Turek a ďalší Nenemci. Toto je Nemecko? Oči si treba vyočiť najmä pri zápasoch západoeurópskych mužstiev. Neznalý pozorovateľ často môže nadobudnúť dojem, že ide o duel majstrovstiev celkom iného svetadielu. Je toto ešte Európa? Ako sa nám len zmenila. Najmä na Nemecku vidno skoky od jednej nezdravej krajnosti k druhej. Najprv navzdory výzoru vodcu priznávajú len modré oči a blond vlasy a o tri generácie nevedno, či je človek v Istanbule, či v Berlíne.

Niektorí fanúšikovia na štadiónoch reagujú neprimerane, vydávajú rôzne zvieracie zvuky, keď sa dotkne lopty hráč exotického výzoru a pôvodu. Európski futbaloví funkcionári v takom prípade hneď reagujú, vyzývajú na odpor proti prejavom rasizmu a čulo udeľujú pokuty. Nikomu z nás by sa nepáčilo, keby niekto po nás bučal, pohadzoval banány, či pokrikoval nejaké hanlivé prívlastky. Urážalo by to našu ľudskú dôstojnosť. Ale aj ľudská dôstojnosť tradičných obyvateľov mnohých európskych krajín je dotknutá tým, že sa im pred očami stráca vlasť. Taká, akú ju poznali a budovali generácie predkov, za ktorú predkovia liali krv. Na vine však nie sú prisťahovalci, či ich potomkovia a potom „reprezentanti“ novej krajiny, ale politici, ktorí dovolili a dovoľujú tejto obrovskej imigrantskej vlne s úplne cudzou kultúrou a hodnotami prísť a obsadzovať našu starú vlasť, expresne získavať jej občianstvo a potom aj „reprezentovať“.

70 rokov po starej vojne a rok pred novou . Majstrovstvá Európy vo futbale, Poľsko.  Medzi účastníkmi sú aj domáci a Rusko. Varšava. 12. jún 2012. Na trávnik Národného štadióna pri rieke Visla v poľskom hlavnom meste nastupujú futbalové reprezentácie domáceho Poľska a Ruska. Tento zápas napodiv naozaj vyzerá ako zápas Majstrovstiev Európy. Ani gram exotiky. Toto je zápas dvoch slovanských národov. Na slovanskej pôde. Zápas Poľsko – Rusko sa však hrá v mimoriadne osobitej a do krajnosti vybičovanej atmosfére. Čo to pripomína? Mníchov 1939?  Sarajevo 1914? Borodino 1812? Poliaci stupňujú rivalitu do krajnosti. Dvanástym, trinástym a štrnástym poľským hráčom sú tribúny s rozvášnenými fanúšikmi v červeno-bielom. Áno, časť domáceho publika určite prišla, aby videla pekný športový zážitok a možno aj úspech svojich. Nemalá časť poľskej verejnosti však vníma zápas priam ako rozhodujúcu bitku tretej svetovej vojny. Mnohé poľské médiá hystericky stupňujú atmosféru “posledného boja”. Médiá píšu o Bitke o Varšavu. Očakávajú Zázrak na Visle. Vtedajší poľský premiér Donald Tusk pred zápasom vyzval  krajanov, aby nepodľahli emóciám a ukázali pohostinnú tvár. No bývalý poľský prezident  a bývalý poľský komunistický funkcionár Alexander Kwaśniewski podčiarkuje, že zápasy so ZSSR a teraz s Ruskom nemajú pre Poľsko len športový rámec: “Zápasy Poľska proti Rusku a predtým ZSSR boli vždy a budú spájané s politikou.”

Pred zápasom sa ruskí priaznivci spoločne presúvajú na štadión. Neustále sú vystavení útokom a provokáciám zo strany fanúšikov Poľska, ktorí sa pohybujú v mobilných skupinách zložených z  5-10 ľudí z oboch strán kolóny. Počas prechodu cez most ponad Vislu na organizovanú kolónu ruských fanúšikov sprevádzanú poľskou políciou útočia ľudia v maskách ozbrojení armatúrou, fľašami, kameňmi a svetlicami. Veľké skupiny poľských chuligánov sa vkliňujú do ruskej kolóny. Dejú sa najväčšie násilnosti na futbalovom šampionáte od roku 1998, keď sa anglickí chuligáni pobili v Marseille s Francúzmi. Policajti rozptyľujú útočníkov, pričom musia použiť aj vodné delo a obušky. Rad poľských masmédií sprvu dokonca informuje, že pri útoku poľských chuligánov zahynul jeden Rus, čo sa však napokon nepotvrdilo.

V takejto atmosfére podliatej zložitosťou poľsko-ruských vzťahov sa začína zápas Poľsko – Rusko. Hrá sa ruská štátna hymna. Časť poľského publika neúctivo a nevychovane píska. Poliaci sa vkladajú do zápasu s obrovským nasadením. Vidno, že sú pripravení zložiť kosti na trávniku, len aby boli úspešní. Úspešní práve a najmä proti Rusom. No prvý gól dáva ruské mužstvo.  Blíži sa koniec prvého polčasu. Ruský útočník po poľskom faule padá v pokutovom území. Za bežných okolností je to pokutový kop. No nie vtedy, keď hrá domáce mužstvo o postup, a to ešte proti Rusku. Píšťalka rozhodcu mlčí. Tak, ako pred 70 rokmi, ani teraz nechýbajú na scéne zástupcovia z Nemecka. Traja „muži v čiernom“. Hlavný rozhodca sa volá Stark.  Je to na vašom svedomí, pán rozhodca,“  vraví ruský športový komentátor. Zápas sa napokon končí remízou.

Nemec  Stark vie, čo urobil, a prečo to urobil. On pozná motiváciu svojho postupu. Možno obral Rusko o výhru v zápase. Na druhej strane možno tento Nemec svojím nesprávnym verdiktom zachránil niekoľko ľudských životov a vo Varšave 2012 sa nezopakovala história z vojnového Kyjeva. Vo svetle toho, aká protiruská hystéria sa pred zápasom rozprúdila v značnej časti poľskej spoločnosti a vzhľadom na to, ako sa zachovali poľskí chuligáni na moste cez Vislu, možno povedať, ak by Rusi zápas vyhrali, mohlo sa to skončiť aj lynčovaním hostí z východu. V hre zvanej futbal totiž niekedy naozaj ide o život. Nielen  vtedy, keď sa rozhodnú pobaviť vojaci okupačnej armády. Aj vtedy, keď je Slovan Slovanovi a človek človeku vlkom.

Vladimír Mohorita