Minulý týždeň jednu významnú globálnu geopolitickú udalosť vystriedala druhá. Jasne naznačuje, že sme vstúpili do fázy vrcholiaceho konfliktu medzi kľúčovými svetovými mocnosťami, trojkou: USA, Čínou a Ruskom. Konfliktu, v ktorom už neexistujú pravidlá, alebo presnejšie povedané, staré pravidlá už neplatia a nové pravidlá, ktoré si chcú strany navzájom vnútiť ako záväzné, sú pre protivníka neprijateľné.

Takéto nezmieriteľné geopolitické rozpory robia rovnicu reštrukturalizácie sveta neriešiteľnou, a ak sa veľmi skoro niečo zásadne nezmení, skôr či neskôr vypukne konflikt, ktorý sa už nedá zvládnuť len politickým a diplomatickým bojom a bojom o posilnenie svojho globálneho ekonomického vplyvu a privlastnenie si najdôležitejších prírodných zdrojov. Takýto konflikt nevyhnutne prerastie do medzispojeneckého ozbrojeného konfliktu. Stane sa tak napriek tomu, že všetky tri strany sa mu zásadne a nepochybne úprimne chcú za každú cenu vyhnúť.

Prvej svetovej vojne sa však všetci rovnako úprimne chceli vyhnúť, no i tak k nej došlo, a nie je dôvod, aby sa história – učiteľka života pre zlých žiakov – kto vie po ktorýkrát znova nezopakovala. Samozrejme, okolnosti sa menia na pozadí spoločenského a technologického pokroku, ale filozofia a logika toho, čo sa deje, zostáva rovnaká.

Zahraničnopolitickému a mediálnemu priestoru minulý týždeň ako zvyčajne dominovala Ukrajina a všetko, čo sa tam deje a čo súvisí s ukrajinským ozbrojeným konfliktom, najväčším v Európe od druhej svetovej vojny. Ukrajina však v žiadnom prípade nie je jedinou križovatkou sveta, hoci je určite tou najdôležitejšou.

Uskutočnilo sa niekoľko ďalších dôležitých udalostí

Zrýchľuje sa de-dolarizácia. Podľa novej správy Štokholmského inštitútu pre výskum mieru sa globálna militarizácia zintenzívňuje, najmä v Európe. Veľmi nepredvídateľná turecká volebná kampaň sa roztáča a prichádzajú neoverené informácie o údajne ťažko chorom prezidentovi Recepovi Erdoganovi. V Sudáne vypukol konflikt. Čínsky prezident Si Ťin-pching konečne uskutočnil prvý telefonický rozhovor s ukrajinským prezidentom Volodymyrom Zelenským. Prezident USA Joe Biden oficiálne oznámil, že sa chce uchádzať o nové prezidentské obdobie. Televízia Fox News náhle prepustila Tuckera Carlsona, najpopulárnejšieho amerického televízneho novinára a hlavného kritika Bidenovej politiky, čím vrhla najtemnejší tieň na USA ako globálny symbol slobody prejavu, prinajmenšom od prenasledovania austrálskeho novinára a redaktora Wikileaks Juliana Assangea, ktorý šokoval svet zverejnením množstva tajných dokumentov z kľúčových amerických inštitúcií.

Čína je v pasci, rovnako ako USA

Tento krok bol na Západe veľmi očakávaný po rusko-čínskom samite v Moskve minulý mesiac. Peking k nemu napokon po dlhom otáľaní pristúpil, keď čínsky prezident Si Ťin-pching zavolal ukrajinskému prezidentovi Vladimirovi Zelenskému. Akoby sa toho domohol Biden a vlastne aj Emmanuel Macron počas svojej nedávnej návštevy Číny. Rozhovor trval približne hodinu, ale o jeho obsahu sa informovalo len veľmi málo. To pravdepodobne znamená, že rozhovor nepriniesol dôležité výsledky, pokiaľ ide o začiatok procesu rokovaní o ukončení ukrajinského ozbrojeného konfliktu.

Volodymyr Zelenskyj stručne uviedol, že rozhovor bol vecný a že Ukrajina opäť vyšle svojho veľvyslanca do Pekingu. Tu by som chcel dodať, že Čína je stále najväčším obchodným partnerom Ukrajiny, ako aj takmer všetkých krajín sveta. Nedávno boli o tom zverejnené údaje, ktoré sú pre dolár veľmi zlou správou.

Na druhej strane Si Ťin-pching vo svojom vyhlásení uviedol, že “zložitý vývoj ukrajinskej krízy vážne ovplyvnil medzinárodnú situáciu”, že Peking je ako vždy odhodlaný presadzovať mierové riešenie ako jediné možné a že teraz je potrebné vytvoriť priaznivé podmienky na diplomatické riešenie.

To je v podstate všetko. Za mimoriadne dôležitú považujem formuláciu Si Ťin-pchinga, ktorý hovoril o “zložitom vývoji” ukrajinskej krízy. To jednoznačne znamená, že podľa Pekingu sa nezačala ruskou špeciálnou operáciou, ale oveľa skôr, a že Čína za ňu okrem iného kladie vinu Západu a Kyjevu, ktorý “vyprovokoval” ruskú špeciálnu vojenskú operáciu.

Peking chce podeliť vinu za ozbrojený konflikt medzi Západ (a Ukrajinu) a Rusko a z tejto pozície navrhuje svoj mierový plán, ktorý oznámil pred niekoľkými mesiacmi. Pripomínam, že formálne ho USA a EÚ odmietli, ale neformálne zostáva jedinou nádejou na akékoľvek budúce mierové rokovania s Moskvou, keďže samotné USA a EÚ nie sú schopné s tým nič urobiť, keďže sú de facto stranou konfliktu.

Čína sa od začiatku ruskej špeciálnej operácie ocitla v akejsi dvojitej pasci. Práve o to ide.

Ak by Rusko dosiahlo rýchle vojenské víťazstvo, Peking by nemal problém. Rusko by pravdepodobne nieslo následky prerušenia vzťahov so Západom, ako to robí teraz, ale nikto by nemohol Čínu obviniť z vojenskej pomoci a podpory Ruska, pretože by ju jednoducho nepotrebovalo – Rusi by všetko zvládli sami. Inými slovami, podľa takéhoto scenára by si Čína mohla udržať silné hospodárske väzby, predovšetkým s EÚ, ktorá je jej druhým najväčším obchodným partnerom po Spojených štátoch.

Teraz, na pozadí dlhotrvajúcej vojny, EÚ pod silným tlakom USA stanovila Číne podmienky na pokračovanie hospodárskej spolupráce. Z toho vyplýva, že Čína sa rozhodne a vyberie si, koho “podporuje vo vojne – Ukrajinu alebo Rusko”?
Hlavný problém Pekingu spočíva v tom, že svoju slávnu iniciatívu “Jeden pás, jedna cesta” alebo, obrazne povedané, Hodvábnu cestu spojil práve s budovaním infraštruktúry do Európy. Na tento účel Čína kúpila najdôležitejšie prístavy v Stredozemnom mori, najmä grécky prístav Pireus a talianske prístavy Janov a Terst. Rovnaké plány mala Čína aj s nemeckým prístavom Hamburg atď. Peking zároveň vytváral vlastné politické a hospodárske platformy pre obchodnú spoluprácu s niektorými členmi EÚ a krajinami, ktoré ešte nie sú jej súčasťou. Týka sa to najmä štátov západného Balkánu. Toto všetko sa teraz spochybnilo.

Ďalším podstatným prvkom pasce, do ktorej sa Čína dostala, je skutočnosť, že Spojené štáty proti nej rozpútali dlhotrvajúcu a vyčerpávajúcu hospodársku a politickú vojnu, do ktorej zahnali svojich európskych a ázijských spojencov. Za týchto okolností nemá Čína inú možnosť, ako budovať silné strategické väzby s Ruskom, a to vo vojenskej a hospodárskej oblasti. Aj keď sa formálne nenazývajú alianciou, môžeme ich pokojne nazvať “čínsko-ruskou koalíciou”, podobnou tej, ktorú vytvoril kolektívny Západ na pomoc Ukrajine. Lenže spojenectvo medzi Čínou a Ruskom je komplexnejšie, pretože zahŕňa všetky sféry a kľúčové globálne otázky a neobmedzuje sa len na Ukrajinu.

Multipolárny svet bez Číny a Ruska?

Peking chápe, že Washington chce vyradiť Rusko a Čínu z globálnej geopolitickej šachovnice a môže sa dokonca pokúsiť vytvoriť multipolárny svet bez Číny a Ruska – pod vlastným vedením a s určitou reštrukturalizáciou hlavných medzinárodných politických a finančných inštitúcií, ako sú OSN, MMF, Svetová banka atď. Práve preto Peking nikdy nezačne hru proti Moskve.

Washington v tomto zmysle urobil strategickú chybu. Americkí analytici veľmi dobre pochopili, že je potrebné za každú cenu zabrániť vzniku spojenectva medzi Ruskom a Čínou. Problém, ktorý viedol k rozhodujúcej chybe, bol v skutočnosti banálny, ale ľahko sa môže stať fatálnym: americké elity jednoducho nezvládli svoju pýchu a kvôli psychologickému pocitu večnej nadradenosti nedokázali vybudovať správnu komunikáciu s Čínou ako rovnocenným partnerom. V opačnom prípade by Čína konala úplne inak a žiadna “symbióza” s Ruskom by nebola potrebná.

Preto americké elity začali mimoriadne riskantnú hru tým, že napriek početným varovaniam, aby tak nerobili, otvorili dva fronty súčasne. Napriek tomu boli americké elity presvedčené, že môžu vyhrať predovšetkým tým, že vrazia “klin” medzi Peking a Moskvu, ako to už raz urobili v polovici 70. rokov. Kissingerova diplomacia vtedy získala pre Spojené štáty najdôležitejšie zahraničnopolitické víťazstvo, možno do konca najväčšie víťazstvo v histórii. USA rozdelili dvoch veľkých susedov a komunistických gigantov: Čínu a ZSSR. Očakávalo sa, že Peking sa bude báť prerušiť spoluprácu so Západom, najmä keď vidí, ako Západ zaobchádza s Ruskom v súvislosti s Ukrajinou (sankcie, politické a vojenské opatrenia).

K želanému ústupu Pekingu však nedošlo, čo sa dalo predvídať aj pri tých najskromnejších analytických schopnostiach. Čína si jednoducho dobre uvedomuje, že v strategických dokumentoch USA, ktoré boli zverejnené, bola spolu s Ruskom označená za hlavného amerického súpera a hrozbu pre americké národné a globálne záujmy v dvadsiatom prvom storočí. Inými slovami, Čína nie je ochotná obetovať svoju budúcnosť a svoju vlastnú existenciu vo všeobecnosti v prospech momentálnych alebo krátkodobých ekonomických výhod vyplývajúcich z pokračujúcej spolupráce s USA.

Porážka Ruska pre Čínu je absolútne neprijateľná

Porážka Ruska pre Čínu je absolútne neprijateľná, pretože si je dobre vedomá, že v takom prípade je ďalšia na rade. Pre Peking je ľahké pochopiť, kde by sa ocitol, ak by Rusko bolo porazené. Zostal by sám proti kolektívnemu Západu bez jediného dôveryhodného spojenca, o ktorého by sa mohol v prípade núdze oprieť.

Ak chcel Washington zahrať na čínsku strunu tým, že sa pokúsil zlomiť Rusko, mal konať jemnejšie, nie tvrdo a asertívne. Nemal provokovať problém Taiwanu, mobilizovať svojich partnerov v indo-tichomorskom regióne na protičínskej platforme, presúvať vojská a rozširovať vojenské základne v okolí Číny atď. Čína sa jednoducho stala príliš silnou a vplyvnou na to, aby na tento typ hrozby reagovala ústupom. Peking sa rozhodol pre jediný možný krok: obrátil sa na Rusko, ktoré samo potrebuje jeho pomoc.

Táto “symbióza”, partnerstvo výhodné pre oba štáty, a nie partnerstvo, v ktorom silnejší dominuje nad druhým a je nútený počúvať “veľkého brata”, je kľúčom k sile toho, čo Moskva a Peking v súčasnosti budujú. Na Západe je to oprávnene vnímané ako znepokojujúce vzhľadom na možnosti, ktorými tieto dva megaštáty disponujú vo všetkých kľúčových oblastiach, od prírodných a ľudských zdrojov až po vojenské kapacity – teda ich postavenie jadrových mocností. Okrem toho táto konštrukcia bilaterálnych vzťahov a medzinárodné formáty, ktoré Peking a Moskva budujú na podobných základoch, čoraz viac priťahujú štáty z celého sveta vrátane tzv. globálneho Juhu, ako sa uvádza ďalej.

V prípade EÚ je situácia stále nejasná.

Na druhej strane sa ešte len uvidí, ako sa Európa, presnejšie Európska únia, s tým všetkým nakoniec vysporiada. EÚ ako inštitúcia, ktorá združuje štáty, bude určite nasledovať líniu, ktorú vo vzťahu k Číne stanovili Spojené štáty. Niektoré členské štáty Európskej únie sa však prikláňajú k partikulárnym záujmom, t. j. k budovaniu bilaterálnych obchodných vzťahov s Čínou. Najlepšie to ilustruje nedávna návšteva francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona v Pekingu, ktorý spolu s delegáciou podnikateľov podpísal niekoľko lukratívnych zmlúv s čínskymi partnermi v rôznych oblastiach. Francúzsko a Čína ročne vytvoria obchod v hodnote takmer sto miliárd dolárov, čo predstavuje takmer pätinu celkového obchodu EÚ s Čínou. Aj samotná Čína uprednostňuje bilaterálne obchodné vzťahy s členskými štátmi EÚ. Bude preto zaujímavé sledovať, čo sa stane. Odhadujem, že Nemecko a Taliansko odmietnu rozsiahlu spoluprácu s Čínou a podľahnú silnému tlaku USA. Okrem toho Rím môže odmietnuť spoluprácu s Čínou v rámci jej projektu Hodvábnej cesty. Taliansko je jedinou krajinou EÚ, ktorá sa na tomto projekte zúčastňuje, a Rím nemá silu vzdorovať USA.

Nečakaná inšpekcia ruskej tichomorskej flotily potvrdzuje ruskú pomoc Číne

Bez ohľadu na to, ako sa budú udalosti vyvíjať, som presvedčený, že Čína neobetuje svoju bezpečnosť v záujme udržania obchodnej spolupráce so Západom a neobráti sa chrbtom Rusku. Najlepšie to ilustruje nedávna trojdňová návšteva nového čínskeho ministra obrany v Moskve. Otvorene sa vyjadril, že jeho úrad spolupracuje s ruskými partnermi na posilnení vojenskej a technickej spolupráce na všetkých úrovniach. Teraz už nejde len o vojenské cvičenia, ktorých je mimochodom čoraz viac, ale aj o strategické iniciatívy, a to je v kontexte vzťahov medzi oboma susednými štátmi dôležitá správa.

Ďalším významným príkladom je nedávna nečakaná kontrola bojovej účinnosti celej ruskej tichomorskej flotily, ktorá zahŕňa približne 190 lodí a 14 ponoriek vrátane tých, ktoré sú vyzbrojené jadrovými zbraňami. Zmobilizovaných bolo 35-tisíc námorníkov a sto námorných útočných vrtuľníkov. To všetko sa odohrávalo v čase, keď USA chcú jednoznačne demonštrovať svoju silu Číne budovaním svojich námorných kapacít v regióne. S týmto cieľom USA nielenže rozširujú svoje existujúce základne, ale vyslali aj tri lietadlové lode s jadrovým pohonom, ktoré majú po prvýkrát v histórii priplávať do prístavov Južnej Kórey, suseda Číny.

De-dolarizácia sa nedá zastaviť

Minulý týždeň podpísala Argentína s Čínou dohodu o používaní čínskeho jüanu vo vzájomnom obchode. Krátko predtým Brazília počas návštevy prezidenta Lulu da Silvu v Pekingu podpísala s Čínou dohodu o transakciách v jüanoch. Saudská Arábia už skôr začala za svoje dodávky ropy do Číny prijímať jüany namiesto “petrodolárov” a bude v tom pokračovať na základe dohody medzi Pekingom a Rijádom. Moskva a Peking sa dohodli na tom istom a Čína bude za ruský plyn platiť rubľami.

S dolárom sa deje niečo zvláštne, o čom svedčí aj kategorický článok, ktorý vyšiel v britskom vydaní denníka Financial Times. Autor sa odvoláva na údaje Stephena Jena, renomovaného menového analytika, ktorý pracoval v banke Morgan Stanley. Jen odhaduje, že “podiel dolára na oficiálnych svetových rezervných menách klesol zo 73 % v roku 2001 na 55 % v roku 2021 a v roku 2022 klesol na približne 47 %. Za posledný rok tento podiel klesol desaťkrát rýchlejšie ako predtým!”

Publikácia poukazuje na ďalší prekvapivý a málo známy fakt. Autor textu pripomína, že dnes 30 % všetkých štátov sveta žije pod sankciami USA, EÚ, Japonska a Spojeného kráľovstva. Pritom na začiatku 90. rokov minulého storočia ich bolo len desať percent a donedávna sa sankcie vzťahovali najmä na malé štáty. “Teraz táto skupina krajín začala komplexnú sankčnú ofenzívu proti Rusku (…) vylúčením ruských bánk z globálneho dolárového platobného systému. Zrazu je každému jasné, že voči tomu nie je imúnny žiadny štát,” píše denník Financial Times.

USA sú až príliš presvedčené o neporaziteľnosti dolára a veria, že sankcie sú bezplatným spôsobom boja proti Rusku bez použitia vojsk. USA však za takúto sebadôveru platia daň, pretože štáty sveta opúšťajú dolár. Podľa článku v jednej z popredných britských publikácií teraz dokonca aj dlhoroční spojenci USA, ako sú Filipíny a Thajsko, obmedzujú obchodovanie v dolároch.

Ukrajina: Blíži sa “okamih pravdy”

Na záver to najdôležitejšie. Ukrajina sa blíži k zvláštnemu “okamihu pravdy”, ktorý doslova môže a pravdepodobne aj určí jej budúcnosť a budúcu geografickú podobu.

Samozrejme, hovoríme o pravdepodobnom blížiacom sa začiatku veľkej jarnej ukrajinskej protiofenzívy, ktorá bola ohlásená. Na Západe ju politici a médiá už dlhé mesiace prezentujú ako “tromf” na oslobodenie ukrajinských území. Ak nie všetkých, vrátane Krymu, tak aspoň väčšiny z nich a situácia by sa prinajmenšom vrátila na začiatok, teda pred 24. február minulého roka, keď sa začala ruská špeciálna operácia.

Západ prechováva takéto ambície ako dôsledok nečakaného a katastrofálne zlého začiatku ruskej vojenskej kampane na Ukrajine. Mnohí na Západe, keď videli kilometrové kolóny ruských tankov rýchlo postupovať smerom ku Kyjevu, vtedy očakávali, že Ukrajina rýchlo prehrá. Musím sa priznať, že aj ja som bol jedným z nich. Po tom, čo sa stalo, Západ z nejakého dôvodu uveril, že bezprecedentnými protiruskými sankciami a rovnako bezprecedentnými dodávkami západných zbraní na Ukrajinu možno dosiahnuť vojenskú porážku Ruska a následné rýchle zvrhnutie režimu Vladimíra Putina, teda ruskú strategickú porážku.

To sa však nestalo. Vojna sa vlečie a jej koniec je v nedohľadne. V súčasnosti má mimoriadne negatívny vplyv na západné hospodárstvo, najmä na EÚ. Situácia sa však neustále zhoršuje aj v USA: inflácia je stále vysoká, demokrati a republikáni sa dohadujú o potrebe ďalšieho zvýšenia limitu verejného dlhu, čo hrozí historicky prvým bankrotom tohto štátu. Okrem toho šéf amerického Federálneho rezervného systému nedávno priznal, že krajina sa tento rok pravdepodobne dostane do recesie. Okrem toho v priebehu dvoch mesiacov postupne skrachovali štyri regionálne banky, čo ešte viac prehĺbilo nedôveru v bankový sektor.

Ak k tomu pripočítame obrovské finančné výdavky na Ukrajinu a rozsiahly predaj zbraní, je jasné, že ich bude treba pred chudobnejúcim voličstvom v období pred budúcoročnými prezidentskými voľbami v USA zdôvodniť. Ukrajinská protiofenzíva je na to ideálnou príležitosťou, bez ohľadu na výsledok.

V skutočnosti prehrať, v doslovnom význame tohto slova, však môže len Ukrajina, ak sa protiofenzíva ukáže ako neúspešná, alebo ak dosiahne len malé taktické zisky, ktoré však nezvrátia priebeh konfliktu. Napriek tomu je isté, že v každom prípade bude mať protiofenzíva za následok viac obetí medzi ukrajinskými vojakmi.

Ešte horšie to bude, ak protiofenzíva úplne zlyhá a ak ruské sily podniknú nejaký bleskový protiútok, čo tiež nemožno vylúčiť. Napokon je všeobecne známe, že ruské vojenské velenie sa na ukrajinskú protiofenzívu vážne pripravuje s istotou, že k nej dôjde, a v žiadnom prípade svojho protivníka nepodceňuje. Navyše Rusi chápu, že na strane ukrajinskej armády v skutočnosti bojuje celý Západ, ktorý to už ani neskrýva. Okrem toho, že Západ dodáva Kyjevu moderné zbrane, podieľa sa na plánovaní vojenských operácií Kyjeva, poskytuje mu špičkové spravodajské služby, zatiaľ čo inštruktori Severoatlantickej aliancie cvičia ukrajinských bojovníkov na Ukrajine. To isté sa deje na základniach NATO. Na strane Ukrajiny bojuje aj množstvo dobrovoľníkov z mnohých západných krajín. Najviac z Poľska a Kanady. Všetci chápu, že toto všetko už nie je len rusko-ukrajinský ozbrojený konflikt a že Ukrajina, bez ohľadu na hrdinský odpor svojich vojakov, ktorí na Donbase bojujú doslova o každú budovu a ulicu, by bola dávno porazená bez zbraní a financií, keby nemala pomoc Západu, predovšetkým Ameriky.

Zaznievajú naliehavé varovania

Kvôli obavám z neúspechu ukrajinskej protiofenzívy sa čoraz častejšie ozývajú iné, opatrnejšie hlasy. V posledných dňoch sa tak čoraz menej hovorí o zaručenom a brilantnom ukrajinskom víťazstve a o zdrvujúcej ruskej porážke, a do vyjadrení podporovateľov Ukrajiny sa čoraz častejšie vkrádajú obavya. A nie sú to amatéri, ktorí ich vyslovujú.

Napríklad 27. apríla generál Christopher Kavoli, šéf európskeho velenia amerických ozbrojených síl, vyhlásil, že hoci Rusko vo vojne stratilo tisíce vojakov, v arzenáli ruských síl je stále dosť rezerv a že v skutočnosti sú silnejší ako pred rokom, keď sa ozbrojený konflikt len začal. “Ruské pozemné sily v tomto konflikte trochu degradovali, hoci sú dnes väčšie ako na začiatku ozbrojeného konfliktu,” povedal Christopher Kavali v Snemovni reprezentantov amerického Kongresu.

“Vzdušné sily Ruskej federácie stratili veľmi málo – len 80 lietadiel. Stále im zostáva tisíc stíhačiek a stíhacích bombardérov. Vojenské námorníctvo prišlo o jednu dôležitú loď,” povedal generál.

Christopher Kavoli uviedol, že “väčšina ruskej armády netrpí negatívnymi dôsledkami” konfliktu na Ukrajine a že v Atlantiku “sú Rusi aktívnejší ako v predchádzajúcich rokoch a ich hliadky cez Atlantik sú na vysokej úrovni”. Povedal tiež, že spojenci dodali Ukrajine 98 % sľúbených a plánovaných vojenských prostriedkov a že ukrajinská ofenzíva sa môže začať okamžite.

V ten istý deň nasledovala reakcia poradcu ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského Mychajla Podoljaka, ktorý napriek autorite amerického generála povedal, že Kavoliho slová o 98 % nie sú pravdivé a že Ukrajina potrebuje ďalšie zbrane, predovšetkým ťažké zbrane a delostrelectvo s dlhým doletom.

Ukrajinské štátne vedenie si je vedomé dôsledkov neúspešnej protiofenzívy a neponáhľa sa s ňou, kým si nie je isté úspechom. Tým získava alibi, t. j. ponecháva si možnosť v prípade neúspechu zvaliť zodpovednosť na tých, ktorí ho celý čas podporovali, t. j. na Západ. Je však nepravdepodobné, že by Volodymyr Zelenskyj dokázal urobiť viac. Stačí, aby vydal rozkaz na začatie protiofenzívy. Západ to od neho požaduje a očakáva.

Tu sa môžeme vrátiť na začiatok článku a zamyslieť sa, prečo práve teraz, v predvečer ohlásenej protiofenzívy, čínsky líder Si Ťin-pching zavolal Zelenskému a za jediné riešenie označil dohodu o ukončení ozbrojeného konfliktu?

K tomu všetkému treba prirátať nedávne vyhlásenie Vladimíra Putina, že Rusko a Ukrajina ešte nezačali vážnu vojnu, a spomínané slová amerického vysokopostaveného generála, ako aj spomínaný test ruských síl na Ďalekom východe. Pridajte k tomu pre Západ nepríjemný fakt, že Rusko má nižšiu infláciu ako západné krajiny a ekonomiku v lepšej kondícii napriek bezprecedentným sankciám. Potom je jasné, že ukrajinský ozbrojený konflikt sa stal pascou pre všetky zúčastnené strany a únik z nej bude ťažký.

V skutočnosti je možné všetko, od neočakávaných vojenských víťazstiev alebo porážok až po začatie vyjednávacieho procesu a zmrazenie konfliktu na súčasnej demarkačnej línii. Nemožno vylúčiť pokračovanie ozbrojeného konfliktu až do roku 2027. Takéto predpovede nedávno zazneli v západných analytických a mediálnych kruhoch.

Je pozoruhodné, že v roku 2024 sú naplánované voľby nielen v USA, ale aj v Rusku a na Ukrajine. Preto o politickom osude Joea Bidena, Vladimira Putina a Volodymyra Zelenského budú (do značnej miery) rozhodovať vojenské udalosti na Ukrajine v tomto roku. Vzorec pre ich záujmy je preto veľmi jednoduchý: ak chcú vyhrať voľby, nesmú prehrať na bojisku!

Ale ako zabezpečiť, aby sa nakoniec “vlci najedli a ovce zostali celé”, to zrejme nikto nevie. Najmä preto, že v tragickej ukrajinskej dráme je viac vlkov ako oviec.