Rusko sa usiluje o nástup nového politického vedenia v celom západnom svete, ktoré by nepodporovalo súčasný stav, v ktorom je možné izolovať Rusko od kapitálu a technológií, ktoré v dlhodobom horizonte potrebuje na zaistenie bezpečnosti a prosperity.

Geopolitické prognózy sú nedokonalým umením. Počas celej studenej vojny Sovieti až do konca sebavedome tvrdili, že sily socializmu zvíťazia nad dekadentným a skorumpovaným kapitalistickým modelom. Zdalo sa, že „rovnováha síl” sa vždy nakloní na ich stranu, až kým sa tak raz nestalo. Americkí lídri si zasa boli istí, že ak sa Vietnam stane komunistickým, môže to znamenať koniec šírenia demokracie v regióne a vo svete. Dokonca aj vtedy, keď je zrejmé, aké sily formujú geopolitiku, správny záver je niekedy mylne odhadnutý. Koncom 90. rokov 19. storočia poľský bankár Jan Bloch slávnostne predpovedal desivý charakter budúcej vojny v Európe a tvrdil, že takáto vojna by bola príliš ničivá a nelogická na to, aby sa o nej uvažovalo.  Následne však vypukla prvá svetová vojna a vyzerala presne tak strašne, ako predpovedal.

Napriek zložitosti si štáty vytvárajú prognózy, aby si vytvorili stratégiu pre svoju národnú bezpečnosť. Ministerstvo obrany USA sa snaží predvídať, ako sa môže vyvíjať geopolitická situácia, aby mohlo prijímať rozhodnutia o akvizíciách, operačných koncepciách a štruktúre síl. Podobný prístup má aj Rusko, ktorému to nariaďuje zákon o strategickom plánovaní. To, čo je na takýchto štátnych prognózach užitočné, však nie je ich presnosť. Môžu sa totiž minúť s cieľom. Prognózy skôr odhaľujú, čo si krajina predstavuje ako žiaducu tak aj nežiaducu budúcnosť. A to vypovedá o tom, ako by sa mohla správať, aby vytvorila želané výsledky.

V rokoch 2019 – 2020 som viedol štúdiu zameranú na ruské vojenské prognózy. Zistili sme, že Rusko vidí vývoj sveta v jednom z dvoch základných smerov. Prvým je ten, v ktorom Spojené štáty naďalej dominujú medzinárodnému systému spôsobom, ktorý ohrozuje ruské záujmy (napr. uvalenie sankcií, ktoré Rusku znemožňujú prístup ku kapitálu a technológiám). Druhým je svet s obmedzeným globálnym vplyvom USA, v ktorom má Rusko menšie zábrany budovať vojenskú silu a ovplyvňovať regionálne a geopolitické výsledky, o ktoré sa usiluje. Podobne ako ich sovietski predchodcovia, aj ruskí analytici majú tendenciu vidieť druhú možnosť ako výsledok prirodzených síl pôsobiacich proti Spojeným štátom. Napriek tomu je potrebné aj vytrvalé postrkovanie týmto smerom. Vojna na Ukrajine je toho zjavnou ukážkou. Ukrajina sa politicky, vojensky, ekonomicky a kultúrne približovala k Západu a Rusko sa rozhodlo, že svoju regionálnu víziu nedokáže uskutočniť inak ako vojenským konfliktom.

Domnievam sa, že Rusko pravdepodobne správne odhadlo podmienky súťaže, v ktorej sa budú Spojené štáty a ich spojenci snažiť udržať systém, ktorý najviac vyhovuje ich národným záujmom, ako ich definovali kľúčoví rozhodovatelia. Budúcnosť bude nakoniec závisieť od udržateľnosti modelov riadenia a ekonomických modelov obhajcov súčasného stavu a jeho vyzývateľov, ako sú Rusko a Čína. Tieto modely budú vystavené ideologickým a praktickým útokom, a to tak zvonka, ako aj zo strany domácich aktérov, ktorí chcú svoje krajiny posunúť iným smerom. Zodpovedné západné vedenie – verejné aj súkromné – bude mať prvoradý význam pri zabezpečovaní životaschopnosti systému, ktorý sa v súčasnosti zdá byť zneistený.

Ako Rusko buduje svoju prognózu vojensko-politickej situácie

Ruskí prognostici spájajú prognózy špecifické pre vojenské oblasti, ako napríklad globálny vývoj zbraní a rozvoj a rozmiestnenie síl. To všetko sa spája do VPS – ruského termínu pre globálnu vojensko-politickú situáciu. VPS opisuje pravdepodobnosť, charakter a dejisko budúcej veľmocenskej vojny po zohľadnení strategickej odstrašujúcej schopnosti Ruska.

Ruské prognózy sa začínajú analýzou globálnej situácie: Aké sily ju budú formovať? Akými trajektóriami sa môže uberať medzinárodný systém? Ako tieto ovplyvnia dynamiku moci medzi vedúcimi krajinami, charakter veľmocenskej súťaže, technologický rozvoj a budúcu vojnu?

Rusko sa o tieto veci zaujíma, pretože ovplyvňujú to, ako a či vôbec môže Rusko dlhodobo zvyšovať svoj vojenský potenciál v porovnaní so svojimi protivníkmi. Napríklad, ak sú Spojené štáty dominantným hráčom so silnými a podobne zmýšľajúcimi spojencami, mohli by obmedziť schopnosť Ruska plne využiť svoje ekonomické výhody, prístup k zahraničnému kapitálu alebo získať najvyspelejšie technológie. Naopak, znížený vplyv USA by Rusku uľahčil zvyšovanie vojenskej sily a udržanie kroku s konkurentmi. Z ruského pohľadu by to viedlo k spravodlivejšiemu rozdeleniu globálnej moci, a tým aj k zníženiu miery ohrozenia Ruska.

Červenou čiarou pre Rusko by bola situácia, v ktorej by jeho vojenská sila neodradila od invázie protivníka s vyšším vojenským potenciálom. Najčastejším ruským príkladom je budúci scenár 40. rokov 21. storočia, v ktorom Spojené štáty a ich spojenci vybudovali masívny arzenál konvenčných prostriedkov presného úderu dlhého dosahu a rozmiestnili robustnú architektúru protiraketovej obrany po celom svete, aby znegovali presvedčivý odvetný ruský jadrový úder.

Globalizácia ako kľúčový problém

Ruskí analytici sústavne tvrdia, že najdôležitejšou premennou v nasledujúcich dvadsiatich rokoch je charakter globalizácie. Ruské prognózy definujú „intenzívnu globalizáciu” ako globalizáciu s „hegemonistickým charakterom”, v ktorej Spojené štáty dominujú medzinárodnému systému a sú schopné „vnútiť svoju vôľu všetkým aktérom medzinárodných vzťahov bez výnimky”.

Nie je prekvapujúce, že pre Rusko je to najhorší možný scenár. Podľa prognózy z roku 2018 by bol rast ruského technologického rozvoja najslabší v podmienkach „intenzívnej globalizácie”, okrem iného aj v dôsledku vplyvu západných sankcií na zahraničné a ruské investičné aktivity. V tejto analýze sa zistilo, že vojenský potenciál USA – pozostávajúci z vojenských aj nevojenských ukazovateľov – by bol do roku 2040 o 60 % vyšší ako ruský. A to bez zahrnutia amerických spojencov s vysokým vojenským potenciálom, ako sú Spojené kráľovstvo, Nemecko, Francúzsko a Japonsko.

Výsledok? V čase vojny by bolo pre Rusko náročné poraziť alianciu, ktorá by disponovala takou prevahou skrytej vojenskej sily – najmä vzhľadom na skutočnosť, že vojny veľkých mocností často trvajú oveľa dlhšie, než sa očakáva, čo v dlhotrvajúcom konflikte dáva výhodu silnejšej strane. Ale aj v čase mieru „intenzívna globalizácia” zvyšuje vojenskú hrozbu pre Rusko prostredníctvom postupného budovania nadradenej vojenskej sily v celej Európe a časti Ázie a odmietania dodávok vojenskej technológie, na ktorú sa Rusko spolieha pri modernizácii vlastných síl. To vytvára výzvy aj pre Rusko, ktorému chýba to, čo ruskí prognostici nazývajú „sieťová sila” alebo mäkká sila, aby mohlo rozšíriť svoj vplyv a presadzovať svoje národné záujmy.

Protichodným trendom, ktorý by podľa ruského odhadu vytvoril najpriaznivejšie geopolitické prostredie, je „bipolarita 2.0″. Bipolarita 2.0 predstavuje rozptýlenie moci do nezápadného bloku krajín, ako sú Čína, Rusko a India, ktoré „nie sú ochotné znášať ambície USA na globálnu hegemóniu”. Podľa tohto scenára Čína do roku 2040 prekoná Spojené štáty vo vojenskom potenciáli a rozdiel medzi Ruskom a USA klesne na 20 %, uvádza sa v spomínanej prognóze z roku 2018. Vplyv na amerických spojencov je podľa tohto scenára zanedbateľný. Ruskí analytici poukazujú na BRICS (organizácia, ktorá zahŕňa Brazíliu, Rusko, Indiu, Čínu a Južnú Afriku) a Šanghajskú organizáciu spolupráce ako na základy takejto „nezápadnej” koalície. Teoreticky bude mať tento blok inú víziu globálneho poriadku, ktorá bude tolerantnejšia k autokratickým režimom; časom bude silnejší a globálne vplyvnejší, a preto bude lepšie vybavený na to, aby odolal pokusom USA formovať medzinárodný systém podľa vlastných predstáv. Tým by sa mocenská dynamika stala priaznivejšou pre Rusko, a tým by sa znížila vojenská hrozba.

Geopolitický scenár Bipolarita 2.0 predpokladá rozdelenejšiu Európu, ktorá by mohla nastať, ak sa väčšine v niektorých krajinách podarí zvrátiť integračné inštitúcie, ktoré sa vybudovali za posledných niekoľko desaťročí. To by podľa Ruska viedlo k menšiemu odporu voči jeho politike, a tým aj k menšiemu obmedzovaniu jeho hospodárskej činnosti a prístupu k technológiám a kapitálu. To všetko sú pre Rusko priaznivé výsledky, takže z toho vyplýva, že Rusko využije všetky nástroje, ktoré má k dispozícii, aby zabezpečilo naplnenie proroctva o bipolarite 2.0. Jedným z najvýznamnejších ruských nástrojov je naratív, ktorý nevznikol v Rusku, že „liberálne elity” prijímajú sociálno-kultúrne normy, ktoré nezodpovedajú presvedčeniu bežných občanov a ani nevedú k spoločnosti, ktorú si títo občania želajú. Opierajúc sa o tento naratív sa Rusko propaguje ako ochranca tradičných hodnôt, ktoré sú ohrozené vedúcimi západnými politickými stranami. Ide o to, že Rusko by sa mohlo spojiť s podobne zmýšľajúcimi politickými stranami, ako je Fidesz v Maďarsku alebo Národné zhromaždenie vo Francúzsku, na základe ochrany „tradičných hodnôt” a na oplátku získať priateľskejšiu zahraničnú politiku európskych krajín. Rusko by prinajmenšom mohlo podporovať politických lídrov v Európe, ktorí nemusia byť priateľskí voči Rusku, ale sú nepriateľskí voči Európskej únii, ktorú niektorí vnímajú ako hrozbu pre národné dedičstvo a tradičné kultúrne normy.

Rusko sa usiluje o nástup nového politického vedenia v celom západnom svete, ktoré by nepodporovalo status quo, ktorý môže izolovať Rusko od kapitálu a technológií, ktoré potrebuje na zaistenie bezpečnosti a dlhodobej prosperity.

Podľa ruskej verzie invázie na Ukrajinu vo februári 2022 je vojna násilným, ale nevyhnutným posunom smerom k novému poriadku pripomínajúcemu bipolaritu 2.0. Rusko sa vidí ako predvoj obnovy rovnováhy v medzinárodnom systéme, ktorý bol vykoľajený historickou odchýlkou americkej hegemónie. Ruské vojenské akcie mali oddeliť Euráziu od Západu a umožniť Rusku zohrávať vedúcu politickú, vojenskú, hospodársku a kultúrnu úlohu vo svojom regióne s podporou (alebo tichým súhlasom) Číny, Indie a ďalších krajín. Potom by v nasledujúcich dvoch desaťročiach medzinárodný vplyv týchto krajín uľahčil vznik menej homogénneho medzinárodného systému a znížil by americkú dominanciu.

Je však vojna na Ukrajine účinným prostriedkom na dosiahnutie týchto cieľov? Po prvé, nie je jasné, či Rusko môže zvíťaziť bez výraznej mobilizácie, ktorej sa Kremeľ zrejme chce zatiaľ vyhnúť. Po druhé, ruské personálne a materiálne straty počas prvých štyroch mesiacov vojny boli zjavne značné. Jeho zásoby konvenčných rakiet dlhého doletu – kľúčový pilier jeho strategického nejadrového odstrašenia sa znížili. Hoci nie je presne známe, koľko svojich najmodernejších rakiet Rusko spotrebovalo, nahradenie týchto strát bude údajne trvať roky. Spojené štáty navyše zostávajú hlavným aktérom v reakcii na inváziu. Spojenectvo pod vedením USA, ktoré ruskí prognostici považujú za také škodlivé, sa v skutočnosti stalo súdržnejším a silnejším po predpokladanom vstupe Fínska a Švédska do NATO.

Proti Rusku boli zavedené sankcie, hoci rozsah ich vplyvu sa stále skúma. Jednou z kľúčových oblastí, ktoré treba sledovať, bude vplyv oznámených kontrol vývozu technológií. Prístup k technológiám bol rozhodujúcim faktorom, na ktorý upozorňovali ruskí prognostici. Ich vysvetlenie poklesu vojenského potenciálu v roku 2040 podľa scenára intenzívnej globalizácie spočívalo v tom, že Spojené štáty presvedčia kľúčové krajiny, aby Rusku zamedzili prístup k požadovaným technológiám. Prvé analýzy strateného ruského vybavenia na Ukrajine skutočne odhalili, ako veľmi je závislé od západných komponentov.

Čína a India však Rusko neopustili. Rozhodnutie Indie zdržať sa hlasovania v rezolúciách odsudzujúcich ruský útok nie je nevyhnutne prekvapujúce vzhľadom na históriu týchto dvoch krajín. Strategické partnerstvo Číny s Ruskom by rovnako neumožnilo prerušenie vzťahov, aj keď Čína považuje konanie Ruska na Ukrajine za destabilizujúce a problematické z viacerých hľadísk. V tomto ohľade existuje určitý náznak ruskej vízie nezápadného bloku krajín odolných voči nadvláde USA, ale vojna na Ukrajine zatiaľ neprináša zjavné známky priaznivého posunu smerom ku globálnemu usporiadaniu v prospech Ruska.

Záverečná prognóza: Dlhodobá bitka vôle

Pokračujúca dominancia USA v medzinárodnom systéme pravdepodobne prinesie Rusku v nasledujúcich dvoch desaťročiach negatívne hospodárske a vojenské výsledky. Priame použitie vojenskej sily proti Spojeným štátom alebo NATO nemožno vylúčiť, ale ruské analýzy – a vyjadrenia samotného Putina – pomerne jasne poukazujú na veľký rozdiel v sile medzi oboma stranami a na stratové dôsledky jadrovej vojny. Rusko sa teda usiluje o nové politické vedenie v celom západnom svete, ktoré by nepodporovalo status quo, ktorý môže izolovať Rusko od kapitálu a technológií, ktoré potrebuje na zaistenie bezpečnosti a prosperity v dlhodobom horizonte.

Má však Rusko prostriedky na realizáciu tejto vízie? Celkový mocenský nepomer medzi NATO a Ruskom je obrovský a Spojené štáty majú v súčasnosti robustný systém spojenectiev a partnerstiev v Európe aj Ázii. Rusko sa v blízkej budúcnosti nemôže vyrovnať americkej „sieťovej sile”. Ruský úspech bude teda čiastočne závisieť od toho, či sa Spojené štáty a ich spojenci dopustia nákladných vnútropolitických a zahraničnopolitických chýb, ktoré poškodia ich vlastné postavenie. Úspech môže závisieť aj od pretrvávajúcej stability Číny a Indie a ich ochoty časom spochybniť pozície USA v globálnych záležitostiach.

Keďže sa súťaž bude pravdepodobne točiť rovnako okolo sociálno-kultúrnych ako vojenských otázok, ruskí vyzývatelia sa budú snažiť využiť sťažnosti skupín, ktoré môžu sympatizovať s myšlienkami, ako je autoritárstvo, sféry vplyvu a „tradičné” hodnoty, alebo ktoré sú prinajmenšom agnostické v takýchto diskusiách. Spojené štáty a ich spojenci by mali očakávať zintenzívnenie politickej, hospodárskej a informačnej konfrontácie bez dohodnutých pravidiel. Pomocou opatrení pod prahom vojny Rusko pravdepodobne podkope dôveryhodnosť vlád, ktoré sa bránia „prirodzenému prechodu” k spokojnejšiemu systému, ktorý ignoruje eróziu demokratických noriem. Stávky sú jasné. Postupom času by akýkoľvek posun smerom k bipolarite 2.0 mohol mať pre obrancov USA a spojencov viaceré dôsledky, z ktorých najzávažnejším by bolo vytvorenie bloku dostatočne vplyvného na to, aby mohol živiť rast sveta s menšou politickou slobodou a ekonomickou prosperitou, ako je tomu dnes.