V posledných rokoch sa vlády EÚ uchýlili k obrovským deficitom, aby zmiernili ničivé účinky týchto kríz, ktoré vyvolali elity, podobne ako to urobili po finančnej kríze v roku 2008. Týmto spôsobom sa im podarilo zvýšiť jeden z najvyšších verejných dlhov v povojnovej histórii – a rovnako ako pred desiatimi rokmi teraz žiadajú, aby účet zaplatili pracujúci a bežní občania.

Európska komisia s nemalou iróniou práve predstavila svoj návrh plánu na zníženie verejného dlhu v celom bloku – dlhu, ktorý Komisia predtým podporovala. Začiatkom roka 2020 napríklad EÚ pozastavila svoje povestné prísne rozpočtové pravidlá, aby, ako vyhlásila predsedníčka Komisie Ursula von der Leyenová, umožnila krajinám míňať “toľko, koľko potrebujú”. Zasiahla aj ECB, ktorá spustila program nákupu dlhopisov v hodnote bilióna eur, aby pomohla vládam financovať ich balansujúce rozpočtové deficity. V nasledujúcom roku sa členské štáty dohodli aj na toľko ospevovanom celoeurópskom “pláne obnovy” v hodnote 750 miliárd eur.

Pozorovatelia vtedy tieto bezprecedentné opatrenia označovali za dôkaz toho, že EÚ sa konečne poučila zo svojich minulých chýb a prekonala svoju proúspornú orientáciu. Niektorí to dokonca označovali za “hamiltonovský moment” EÚ, ktorý signalizoval, že blok sa konečne vyvíja na plnohodnotnú federáciu. Bolo to však len zbožné želanie. Bolo len otázkou času, kedy sa opäť objavia staré konflikty medzi európskymi fiškálnymi jastrabmi – predovšetkým Nemeckom – a vysoko zadlženými krajinami periférie.

Okrem toho, napriek všetkým rečiam o integračnom prístupe EÚ prostredníctvom krízy by už malo byť zrejmé, že žiadna kríza nebude dostatočne veľká na to, aby získala podporu – medzi európskymi národnými elitami alebo ešte viac medzi bežnými občanmi – pre prechod k úplnému federalizmu. História má svoje pravidlá a hospodárske, politické a kultúrne podmienky na to jednoducho nie sú a ešte dlho nebudú. Ešte dôležitejšie je, že takéto hviezdne analýzy prezrádzajú zásadné nepochopenie skutočnej povahy EÚ. Európska hospodárska a menová integrácia je v podstate protidemokratický projekt, ktorého cieľom je dostať hospodársku politiku mimo kontroly voličov. Odňatie právomoci národov vydávať menu bolo základným prvkom tohto projektu, pretože to znamenalo, že vlády mali len malú možnosť voľby a museli sa podriadiť politike, ktorú im diktoval nový emitent meny – EÚ – bez ohľadu na ich demokratický mandát.

Národné elity, ktoré sa chceli vyhnúť tlaku vlastných voličov, tento proces prijali len preto, aby sa po kríze eura ukázali jeho dramatické dôsledky. Vtedy EÚ využila svoje právomoci, aby zvrátila demokraciu a zaviedla na celom kontinente zdrvujúce úsporné opatrenia, a to aj proti vôli zvolených vlád. (Spýtajte sa Grécka alebo Talianska.)

V tomto zmysle bolo pozastavenie fiškálnych pravidiel EÚ a transformácia ECB na veriteľa prvej inštancie výnimočné práve preto, že vďaka nim sa krajiny eurozóny stali opäť do istej miery “suverénnymi”, pričom demokraticky zvolené vlády si mohli zvoliť svoju rozpočtovú politiku bez neustálej hrozby odvetných opatrení zo strany ECB alebo Európskej komisie. Aj preto však bolo len otázkou času, kedy sa tieto opatrenia obmedzia; napokon, zmarili samotný účel projektu EÚ.

Prvý krok k obnoveniu status quo nastal vlani v lete, keď ECB ukončila program nákupu dlhopisov a začala zvyšovať úrokové sadzby. Druhým krokom je plán Európskej komisie na zníženie dlhu, ktorý nie je ničím iným ako zopakovaním starého Paktu stability a rastu, prvýkrát vytvoreného v roku 1997. Podľa tohto návrhu budú musieť krajiny s pomerom deficitu k HDP nad 3 % alebo s pomerom dlhu k HDP nad 60 %, čo sú hraničné hodnoty stanovené v Maastrichtskej zmluve z roku 1992, zaviesť program fiškálnych úprav; čím vyšší bude deficit/dlh, tým rýchlejšie budú musieť krajiny tieto pomery znížiť.

V súčasnosti by do pôsobnosti nových plánov na zníženie deficitu a dlhu spadali približne dve desiatky krajín; najprísnejšie opatrenia by museli prijať Grécko, Taliansko, Francúzsko, Španielsko a Belgicko. Tieto krajiny by sa museli zaviazať k minimálnemu zníženiu deficitu o 0,5 % HDP každý rok, čo by sa v niektorých prípadoch mohlo zvýšiť na 1,5 %, a to najmä prostredníctvom rozpočtových škrtov vo výške niekoľkých miliárd eur ročne. Inými slovami, úsporné opatrenia.

Pre Nemecko je to však stále príliš mäkké; jeho minister financií Christian Lindner chce záväznú a nepružnú minimálnu trajektóriu znižovania dlhu vo výške 1 % HDP ročne pre najhorších porušovateľov. Napriek nezhodám však Nemecko a Komisia v konečnom dôsledku zdieľajú rovnaké základné predpoklady: že úroveň deficitu a dlhu niektorých krajín – v závislosti od toho, o koľko prekračujú súbor svojvoľne stanovených limitov, o ktorých sa rozhodlo pred viac ako 30 rokmi – je “neudržateľná” a že rast závisí od “zdravých verejných financií”. Ide o presné opakovanie diskusie, ktorá dominovala kríze eura v roku 2010. Aj vtedy, po uvoľnení fiškálnych pravidiel, ktoré umožnili masívnu záchranu bankového systému, Nemecko a EÚ trvali na tom, že neexistuje alternatíva k zavedeniu tvrdých fiškálnych úsporných opatrení pre veľkú väčšinu európskych krajín, najmä tých na periférii.

Tieto politiky nielenže zvýšili nezamestnanosť, podkopali sociálne zabezpečenie, uvrhli veľkú časť obyvateľstva na pokraj chudoby a v prípade Grécka a ďalších krajín vytvorili skutočnú humanitárnu núdzu, ale úplne zlyhali aj pri dosahovaní deklarovaných cieľov naštartovať rast a znížiť pomer dlhu k HDP. Naopak, priviedli ekonomiky do recesie a zvýšili pomer dlhu k HDP. Medzitým sa dramaticky narušili demokratické normy, keďže celé krajiny boli v podstate uvedené do “kontrolovanej správy”. Výsledkom bolo “stratené desaťročie” stagnácie a permakrízy, ktoré viedlo k hlbokému rozdeleniu severu a juhu eurozóny a priviedlo menovú úniu na pokraj samovznietenia.

Celý experiment s úspornými opatreniami bol takým katastrofálnym neúspechom – ako neskôr priznal aj MMF -, že si nemožno pomôcť a treba si zúfať nad jeho oživením. V konečnom dôsledku je to však len ďalšia pripomienka toho, že žiadny zo základných problémov eura nebol vyriešený: kultúrny rozhľad a hospodárske záujmy členských štátov sú naďalej nezlučiteľné a osud národov a demokraticky zvolených vlád je naďalej v rukách nevolených technokratov vo Frankfurte a Bruseli. Je však ťažké si predstaviť, ako by Európa mohla prežiť druhé kolo úsporných opatrení, ktoré by prišlo v čase, keď je stav svetového hospodárstva oveľa pochmúrnejší ako pred desiatimi rokmi: čelíme vysokej inflácii, narušeniu dodávateľských reťazcov, globálnej fragmentácii a vojne, ktorej koniec je na hraniciach Európy s Ruskom v nedohľadne.

Tu je však najväčší paradox súčasnej situácie: zatiaľ čo EÚ vypracúva plán, ako prinútiť štáty, aby znížili svoje celkové rozpočty, zároveň vyzýva vlády, aby zvýšili svoje rozpočty na obranu aspoň na 2 % HDP, aby splnili cieľ výdavkov NATO. Medzi krajinami, od ktorých sa očakáva výrazné zvýšenie výdavkov na obranu, sú aj niektoré z najzadlženejších krajín bloku (ktoré preto čelia aj najprísnejším požiadavkám na zníženie dlhu): Portugalsko (ktorého výdavky predstavujú 0,8 % HDP), Španielsko (1 %), Belgicko (0,9 %) a Taliansko (1,4 %).

Len minulý týždeň Európska komisia oznámila svoj plán v hodnote miliardy eur na zvýšenie európskych kapacít na výrobu munície, ktorá sa má poslať na Ukrajinu, na čo budú musieť členské štáty prispieť sumou do jednej miliardy eur – čo je ďalší krok v “prepnutí Európy do režimu vojnovej ekonomiky”, ako sa vyjadril komisár Thierry Breton. Inými slovami, európske krajiny budú musieť čoskoro obmedziť sociálne zabezpečenie a kľúčové investície do oblastí nesúvisiacich s obranou, aby mohli financovať novú obrannú ekonomiku EÚ – mohli by sme to nazvať vojenskou úspornosťou – v kontexte čoraz vazalskejšej podriadenosti bloku zahraničnej politike USA.

To všetko poukazuje na nevyhnutnosť návratu Nemecka ako “hospodárskeho policajta” EÚ. Posledný rok sa krajina snaží nanovo definovať svoju úlohu vo svetle obrovských tektonických zmien, ktoré priniesla vojna na Ukrajine – najmä geopolitického obratu Európy zo Západu na Východ. Možno ju nakoniec našla: v podobe obnoveného “osobitného vzťahu” s USA ako svojím hlavným západoeurópskym splnomocnencom, najmä pokiaľ ide o zahraničnú politiku. Ako argumentoval Wolfgang Streeck, znamenalo by to obnovenie vedúceho postavenia v ekonomike EÚ, na základe ustanovenia o jej riadení v mene Washingtonu a “prevzatia zodpovednosti za organizáciu a, čo je dôležité, financovanie európskeho príspevku k vojne”.

Táto kombinácia úsporných opatrení, obnovenej nemeckej hegemónie a agresívneho militarizmu spôsobuje, že Európa posledného desaťročia vyzerá pozitívne. To však len potvrdzuje staré príslovie, že pokiaľ ide o EÚ, vždy sa nájde spôsob, ako veci zhoršiť.