Protivníci ako Čína a Rusko sú asertívnejší a čoraz viac spolupracujú. Takisto aj nezaradené mocnosti vrátane Indie a Turecka, ktoré majú čoraz väčší vplyv na ovplyvňovanie vzdialených udalostí a veria, že vzniká nový a priaznivejší poriadok. A nad svetom visí možnosť vojny priamo medzi hlavnými mocnosťami, čo núti krajiny pozerať sa do budúcnosti, aj keď dnes hasia požiare. Táto zmes napína kapacity západných diplomatov, generálov a lídrov až po hranice ich možností.

Veľmoci sa v otázkach, v ktorých sa kedysi mohli orientovať rovnakým smerom, čoraz viac polarizujú. Napríklad na Blízkom východe sa Rusko priblížilo k Hamasu, čím narušilo roky opatrnej diplomacie s Izraelom. Čína, ktorá v minulých vojnách vydávala nevýrazné vyhlásenia vyzývajúce na deeskaláciu, využila krízu na kritiku americkej úlohy v regióne. Len málo západných krajín sa už rozpráva s Ruskom. Dokonca aj dialóg s Čínou je napätý, napriek potrebe riešiť spoločné problémy, ako je zmena klímy – bez ohľadu na fanfáry, ktoré sprevádzali stretnutie Joea Bidena a Si Ťin-pchinga 15. novembra v Kalifornii.

Ďalším posunom je rastúce zbližovanie amerických protivníkov. „Medzi Ruskom, Čínou, Severnou Kóreou a Iránom skutočne vzniká os, ktorá odmieta svoju verziu medzinárodného poriadku vedeného Američanmi,“ hovorí Stephen Hadley. V 70. rokoch minulého storočia pôsobil v americkej Rade pre národnú bezpečnosť a v 80. rokoch v Pentagóne, kým sa v roku 2005 stal poradcom Georgea W. Busha pre národnú bezpečnosť.

Navyše každá kríza zahŕňa nielen viac nepriateľov, ale aj viac hráčov všeobecne. Na posledných dvoch samitoch NATO v Európe sa zúčastnili vedúci predstavitelia Austrálie, Japonska, Nového Zélandu a Južnej Kórey. Tohtoročná ukrajinská protiofenzíva by sa nezaobišla bez prílevu juhokórejských nábojov. Turecko sa etablovalo ako dôležitý dodávateľ zbraní v celom regióne a vďaka svojej vojenskej technike a poradcom pretvára konflikty v Líbyi, Sýrii a Azerbajdžane. Európske krajiny intenzívnejšie plánujú, ako by mohli reagovať na krízu v súvislosti s Taiwanom. Krízy tak majú viac pohyblivých častí.

To odráža širší posun v rozdelení hospodárskej a politickej moci. Myšlienka „multipolarity“, ktorá označuje svet, v ktorom sa moc nesústreďuje na dvoch miestach, ako počas studenej vojny, alebo na jednom, ako v 90. rokoch, keď dominovala Amerika, ale na viacerých, sa dostala do hlavného prúdu diplomacie. V septembri vplyvný indický minister zahraničných vecí Subrahmanyam Jaishankar poznamenal, že Amerika, ktorá čelí „dlhodobým dôsledkom Iraku a Afganistanu“ – čo je narážka na dve neúspešné vojny – a relatívnemu hospodárskemu úpadku, „sa prispôsobuje multipolárnemu svetu”.

Výsledkom toho všetkého je pocit neporiadku. Amerika a jej spojenci vidia rastúce hrozby. Rusko a Čína vidia príležitosti. Stredné mocnosti, ktorým sa prihovárajú väčšie mocnosti, ale ktoré sú znepokojené rastúcou nefunkčnosťou inštitúcií, ako je Svetová obchodná organizácia a Organizácia Spojených národov, vidia oboje.

Nový svetový neporiadok spôsobuje, že inštitucionálna kapacita Ameriky a jej spojencov je pod tlakom, pričom sa napínajú ich vojenské kapacity. Začnite tým, že sa zamyslíte nad inštitucionálnym tlakom. Studená vojna, tvrdí pán Hadley, bola „organizovaným svetom“. Uznáva, že existovali globálne výzvy, ale mnohé z nich boli podskupinami väčšieho boja veľmocí. „Pre poradcov pre národnú bezpečnosť po skončení studenej vojny,“ hovorí, „je to skôr ako varenie na osemplatničkovom sporáku, kde má každý horák svoj hrniec a každý hrniec je práve na vykypenie.“

Svet, v ktorom sa viac kríz vyskytuje spoločne, predstavuje pre tých, ktorí majú za úlohu ich zvládnuť, dva druhy výziev. Jedným je taktický problém boja s viacerými požiarmi naraz.

Očakávanie, že najvyšší predstavitelia budú v krízových situáciách zastupovať svoju krajinu, často vytvára obrovský tlak na niekoľko ľudí. Antony Blinken, americký minister zahraničných vecí (na snímke), strávil za posledných šesť týždňov takmer každú voľnú hodinu pendlovaním medzi hlavnými mestami Blízkeho východu. Nedávno letel z Blízkeho východu do Tokia na stretnutie ministrov zahraničných vecí g7, potom do Indie a ďalej do San Francisca.

Aj keď diplomati dokážu úspešne roztočiť viacero tanierov, súbeh kríz predstavuje väčší, strategický problém, pokiaľ ide o vojenskú silu. Súčasná kríza na Blízkom východe ukazuje, že vojenská sila je vzácny zdroj, podobne ako diplomatická šírka pásma. Ešte v minulých rokoch sa predstavitelia Pentagónu chválili, že po dvoch desaťročiach boja proti povstalcom v Afganistane a Iraku konečne vyvážili námornú silu z Blízkeho východu do Ázie. Teraz sa pod tlakom udalostí tento trend obracia.

S pribúdajúcimi rokmi 2020 začínajú blikať červené svetlá. Mnohí americkí a niektorí ázijskí spravodajskí pracovníci sa domnievajú, že riziko čínskeho útoku na Taiwan je najväčšie na konci tohto desaťročia. Skôr Čína nebude pripravená. Neskôr bude Čína čeliť perspektíve demografického úpadku a novej generácii západných vojenských technológií.

Aj bez vojny sa vojenské kapacity Západu v nasledujúcich rokoch dostanú pod obrovský tlak. Konflikt na Ukrajine bol pripomienkou toho, koľko munície sa spotrebuje vo veľkých vojnách, ale aj toho, aké skromné sú západné zbrojovky – a ich prostriedky na doplnenie – v skutočnosti. Amerika dramaticky zvyšuje výrobu 155 mm delostreleckých granátov. Aj tak bude jej produkcia v roku 2025 pravdepodobne nižšia ako produkcia Ruska v roku 2024.

Násilie na Ukrajine a v Gaze je príkladom týchto napätí. Izrael a Ukrajina vedú dva rôzne druhy vojny.

Akým rizikám sa Amerika a jej spojenci vystavujú, keď sú tak rozťahaní v diplomatickej a vojenskej oblasti? Ak vojna na Ukrajine zostane otvoreným vredom v Európe a Blízky východ zostane v plameňoch, Západ bude mať v prípade vypuknutia ďalšej vážnej krízy vážne problémy. Jedným z rizík je, že protivníci jednoducho využijú chaos inde na svoje vlastné ciele. Ak by napríklad Amerika uviazla vo vojne v Tichomorí, Irán by sa určite cítil istejšie, že sa mu podarí získať jadrové zbrane.

Podobne ako v studenej vojne by sa každá kríza, bez ohľadu na to, aká je malá alebo bezvýznamná, mohla považovať za skúšku americkej alebo čínskej moci, ktorá by vtiahla každú krajinu, uzatvára The Economist.