Bratislava/Damask 16. decembra 2017 (HSP/Foto:TASR-Syrian Central Military Media, via AP)
V štyroch častiach vám prostredníctvom politika a prekladateľa sýrskeho pôvodu Jalala Suleimana objasňujeme príčiny vzniku vojnu v Sýrii, jej priebeh a perspektívy vývoja po jej skončení.
Ing. Jalal Suleiman, PhD. sa narodil v roku 1965 v Sýrii v kresťanskej komunite. Na Slovensku žije od roku 1985. Je absolvent Strojníckej fakulty Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Je orientalistom, súdnym prekladateľom a tlmočníkom. Je tiež autorom publikácie Slovensko-arabská konverzácia.
Po takmer siedmych rokov od začiatku Sýrskej vojny je správny čas rekapitulovať a analyzovať to, čo sa stalo, čo sa deje a čo sa môže udiať. Dnes síce ešte vojna neskončila, ale jej koniec je už na dosah. Kto sú tí, ktorí to všetko začali, prečo a s akým zámerom? Kto je pravdepodobný víťaz a kto je porazený? Pokúsim sa o to prostredníctvom tohto portálu, nezdráhajúceho sa priblížiť k sledovaniu geopolitickej situácie v oblasti Blízkeho východu a Severnej Afriky.
Časť II. “Hladká” arabská jar, komplikovaná Líbya a tvrdý múr svätého Pavla
Najdôležitejším prvkom legitimity je, zdá sa, snaha medzinárodného spoločenstva “chrániť” v posledných rokoch civilné obyvateľstvo najprv v Líbyi a neskôr v Sýrii a Jemene pred údajnými masakrami vládnych bezpečnostných síl. Alebo tu ide o presadzovanie záujmov veľmocí pod rúškom ochrany civilného obyvateľstva?
Rezolúcia BR OSN číslo 1973, zo dňa 19. 3. 2011 mala za úlohu poskytnúť legitimitu tejto agresii. Treba však povedať, že táto rezolúcia vznikla na základe úbohých neoverených mediálnych správ! Jej báza bola založená na idey nového konceptu, ktorého účelom je prekonať štatút suverenity štátov, ktoré sú členmi medzinárodného spoločenstva. Rezolúcia vôbec nerátala s bombardovaním infraštruktúry v Líbyi, ani nerátala s odstránením osoby Kaddáfiho a legitímnej vlády v Tripolise. Najdôležitejšie je, že vôbec nepovoľuje ozbrojovať či poskytovať vojenskú pomoc rebelom na východe krajiny. Realizácia rezolúcie OSN je výsostne úlohou medzinárodného spoločenstva a nie samozvaného celosvetového policajta, akým je vojenská aliancia NATO, ktorá ani nie je členom OSN! A tak si kladiem otázku: “Kto pasoval túto vojenskú organizáciu do pozície výkonnej vojenskej sily medzinárodného spoločenstva?”
Nie je možné hovoriť o revolúcii v Líbyi v kontexte tuniskej či egyptskej revolúcie, kde sme boli svedkami mierových protestov veľkej masy politicky nespokojných a ekonomicky utláčaných občanov týchto krajín. Viac než 12 miliónov občanov Egypta sa zhromaždilo na námestiach veľkých miest Egypta. A čo v Líbyi? Priebeh bol úplne iný.
16.2.2011 protestovali v Benghazi rodinní príslušníci obetí vzbury vo väznici Bu Sleem. Bezpečnostné sily tvrdo a brutálne zakročili a rozohnali protestujúcich.
17.2.2011 (na druhý deň) vypovedal veliteľ armádnej jednotky v Benghazi svoju poslušnosť oficiálnemu režimu a v priebehu 3 hodín obsadil mesto Benghazi.
18.2.2011 bola spustená obrovská mediálna kamufláž o počte mŕtvych. Minister spravodlivosti odstupuje zo svojho postu a vycestoval do Benghazi.
19.2.2011 oficiálna moc v Tripolise vyhlásila ministra vnútra za nezvestného (mimochodom bol spolu druhom samotného Kaddáfi počas jeho prevratu v roku 69).
20.2.2011 sa obaja ministri ozvali z Benghazi a začali riadiť rozsiahle vojenské operácie rebelov na východe krajiny proti oficiálnym bezpečnostným silám.
- 3. 2011 rezolúcia BR OSN číslo 1973
Z tohto sledu je zrejmé, že v daných súvislostiach išlo o čistý vojenský prevrat so silnou podporou takzvaného medzinárodného spoločenstva pod totálnou hegemóniou Spojených štátov amerických. Taký scenár chceli tieto bývalé koloniálne mocnosti spolu s terajším policajtom sveta USA a ich žoldnierov realizovať na území Sýrie.
Zrod predstaviteľov Sýrskej opozície
Počas obdobia vlády bývalého prezidenta Hafiza Al-Assada nastalo viacero rozkolov vo všetkých stranách vládnuceho frontu. Aktéri týchto rozkolov sú dnes zväčša v exile ako oponenti súčasného režimu. Ide o osobnosti s bývalým marxistickým a vlasteneckým zmýšľaním.
Skutočná opozičná sila režimu bola sústredená okolo Hnutia moslimského bratstva, ktoré sa začiatkom osemdesiatych rokov minulého storočia dostalo do ozbrojeného konfliktu s oficiálnym sýrskym režimom, s veľkými následkami tak pre obyvateľstvo, ako aj pre samotné strany konfliktu. Po porážke tohto hnutia v roku 1982 našlo jeho vedenie útočisko v Turecku, čo bolo jednou z príčin ktoré na dlhý čas negatívne ovplyvnili vzájomné vzťahy oboch krajín.
Strana Baath sa pri svojom nástupe k moci tešila veľkej podpore vidieckeho obyvateľstva, pretože práve táto strana sa odvážila dokončiť proces rozdelenia pôdy, v dôsledku čoho úzka vrstva veľkostatkárov stratila svoj rozsiahly ekonomický a politický vplyv v spoločnosti. Chudobné vrstvy obyvateľstva s pomocou najmä bývalého Východného bloku získavali vzdelanie a postupne obsadzovali riadiace miesta v ekonomickom, sociálnom a politickom živote. Vrstva donedávna utláčaných sa po prvýkrát dostala do veliteľských štruktúr armády Sýrskej arabskej republiky.
Mladý sýrsky prezident sa ujal moci v roku 2001 s víziou silného programu, zameraného na obnovu a zmenu krajiny. Zmeny, ktoré avizoval v žiadnom prípade, neznamenali zmenu charakteru ekonomického systému. Nebol privatizovaný ani jeden podnik strategického významu. Bolo evidentné, že stranícka špička ktorá mu po smrti otca dláždila cestu do prezidentského paláca len s obrovskou nevôľou prijímala spôsob riadenia zmien a realizáciu jeho vízií obnovy. Nespokojná vládna špička postupne “odstúpila” zo svojich pozícií, pričom im časti realizovaných zmien neboli po vôli a odišli do exilu. Väčšina predstaviteľov “starej gardy” dnes spolupracujúce s opozíciou, pričom ju spája spoločný cieľ, ktorým je odstránenie súčasného “nepohodlného” režimu. Ten je nevyhovujúci pre každú stranu z iného dôvodu.
“Darebácky” kurz zahraničnej politiky
Sýria v priebehu posledných 40 rokov vyvíjala a vyvíja politiku, ktorá je protizápadná a konkrétne protiamerická. Jej postavenie v arabskom svete bolo, a stále je vnímané ako postavenie krajiny odporu – odporu ku koncepciám západu, snažiaceho sa o ovládnutie Blízkeho východu ako aj krajín s najväčšou podporou palestínskych a libanonských síl národnooslobodzovacieho hnutia v rámci arabsko-izraelského konfliktu.
Mladému prezidentovi sa len veľmi pomaly a s ťažkosťami darilo presadzovať svoju víziu zmien a obnovy krajiny. Nešlo len o subjektívne, ale predovšetkým o objektívne príčiny týchto ťažkostí. Udalosti v oblasti boli nemilosrdné k jeho deklarovaným snahám. V prvom rade išlo o inváziu USA do Iraku v roku 2003. Počas nej počet irackých utečencov na území Sýrie presiahol 2 milióny ľudí. Tých bolo treba minimálne nasýtiť a s tým bol spojený nesmierny politický a ekonomický nátlak spojencov na Sýriu. Tento štát od prvej chvíle stál proti vpádu koaličných síl do Iraku. V druhom rade veľký vplyv mal aj vpád Izraela do Libanonu v roku 2006 kedy opäť milióny utečencov našli útočisko na území Sýrie. V neposlednom rade mu nepriala vojna v pásme Gazy, v roku 2009. Táto vojna priamo ovplyvnila Sýriu tým, že tlak Západu sa stupňoval najmä preto, lebo všetky radikálne palestínske sily vrátane Hamasu a islámskeho Džihádu sídlili a doposiaľ sídlia v Damasku.
Sloboda alebo sprisahanie?
Vývoj udalostí v Sýrii od marca 2011 má rovnaké črty scenára zasahovania cudzích síl do vnútorných záležitostí krajiny tak, ako aj scenáre v ostatných arabských krajinách. Obyvateľstvo, tešiace sa veľkej domácej bezpečnosti z večera do rána túto istotu stratilo. Režim síce dosť spomalene reagoval na legitímne ekonomické a politické požiadavky časti obyvateľstva, ale zvrat nastal ohromujúco náhle.
Nepokoje sa začali na juhu v meste Darra, mesta spočívajúceho tesne pri jordánskych hraniciach. Kým armáda stihla upokojiť situáciu v meste, vypuklo násilie západne v ďalšom meste Tel Kalakh, ležiaceho tesne pri libanonských hraniciach. Ako náhle armáda dokázala dostať veci pod kontrolu, vypukli nepokoje na severe v meste Tel Elshugour, blízko pri tureckých hraniciach. Priebeh nepokojov sa ako po kružnici presunul na východ krajiny do mesta Deir EL Zour. To je neďaleko hraníc s Irakom. Vedenia krajiny zvládlo všetky nepokoje a nepodarilo sa vytvoriť nárazníkovú zónu na hraniciach krajiny z ktorej by sa destabilizácia preniesla do vnútra krajiny. Bolo preto nevyhnutné vytvoriť ohnisko nepokojov priamo vo vnútri, v meste Homs v centre krajiny, kde následne nepokoje prepukli a trvali päť mesiacov. Mesto Homs má svoje špecifiká. V tomto meste nemá žiadne náboženstvo prevahu. Sú tam relatívne rovnomerne zastúpené všetky cirkvi. Ide jednoznačne o zámer rozpútať náboženské strety a rozvrátiť pokojné náboženské spolunažívanie v Sýrii!
Azda je toto všetko náhoda? Je náhoda, že nepokoje vypukli vždy pri hraniciach? Či ide o ten istý scenár ako v prípade Líbye? Sýrske oficiálne kruhy informovali o stanoch pre utečencov na tureckom území už 10 dní pred vypuknutím nepokojov na severe krajiny. Počet mŕtvych z radov vojakov a bezpečnostných síl ďaleko presahuje počet usmrtených z radov civilistov. Zadržané zbrane a munícia poukazujú na konkrétne regionálne a medzinárodne sily podporujúce nepokoje a časť sýrskej opozície.
Predstavitelia Sýrskeho režimu, tak ako je o nich známe nie sú z tých, čo by odovzdali moc a utiekli do zahraničia. Svedčí o tom jednota sýrskej armády a politickej špičky i napriek doposiaľ nevídaným mediálnym útokom a zinscenovanej kamufláže. Napriek mediálnemu tlaku a falošným správam súčasný režim sa teší ohromnej podpore domáceho obyvateľstva nielen v Sýrii ale aj v ostatných arabských krajinách najmä tých susedných. Ide o krajinu s veľmi citlivým postavením v arabskom svete. Nik nevie odhadnúť reálne dôsledky vojenskej invázie Severoatlantickej aliancie. Z histórie vieme, že vo všetkých významných zlomoch v dejinách arabského národa a národov v ich blízkosti, zohral Damask rozhodujúcu úlohu. Nie je dôvod prečo by tomu nemalo byť rovnako aj dnes.