Milí priatelia!

Bezpochyby najväčšou cirkevnou ale aj spoločenskou udalosťou na Slovensku bola návšteva sv. otca Františka v septembri tohto roka. Počas troch dní nám povedal veľa inšpirujúcich myšlienok, ale možno ešte viac nám odovzdal svojimi postojmi, úsmevom, srdečnosťou.

Jeho návšteva bola pre nás veľkým darom, pre veriacich i pre mnohých neveriacich, lebo do tých dlho trvajúcich pandemických chmár priniesol trochu svetla, nádeje, radosti. Ešte počas jeho návštevy sme si uvedomovali, že k jeho príhovorom sa musíme vracať, aby sme im nedali zabudnúť, ale aby sme z nich čím viac vyťažili pre život Cirkvi i spoločnosti, ktorej sme súčasťou.

Okrem iného nám sv. otec pripomenul, že štýlom prvej kresťanskej komunity bolo zdieľanie, spoločný život, spoločné kráčanie. Podľa neho sa musíme aj dnes usilovať o Cirkev, ktorá kráča spolu a prechádza po cestách života s horiacou fakľou evanjelia. Táto myšlienka, ktorú pápež teraz často opakuje, je reakciou na jednu z chorôb súčasnej doby, na prehnaný individualizmus.

Je to smer vyzdvihujúci záujmy jednotlivca nad záujmy spoločnosti. Prejavuje sa nielen tým, že máme problém s uznávaním autorít, že jednotlivec chce vyniknúť nad ostatných, konkrétny jedinec chce byť ten najúspešnejší, ale aj v tom, že chceme mať od ostatných svätý pokoj. Ako keby toho nebolo dosť, ešte aj pandemická situácia okolo Covidu-19 týmto negatívnym javom napomáha a ich prehlbuje.

Protipandemické opatrenia a ich prijatie resp. neprijatie nás rozdelili naprieč celou spoločnosťou, od jednotlivých členov našich rodín až po politické strany a ich stúpencov, od odborníkov až po tých, čo si namýšľajú, že oni tomu rozumejú najlepšie a ku všetkému sa môžu kvalifikovane vyjadrovať. A pokoru v našom národe vystriedala pýcha.

Musíme priznať, že individualizmus ovplyvňuje aj Cirkev, poznačil aj kresťanstvo, minimálne v Európe. Prejavuje sa to tým, že nepotrebujeme spoločenstvo, vystačíme si sami. Prídeme ešte na nedeľnú sv. omšu (dokonca dnes ju mnohí radšej sledujú v televízii), ale o život svojej farnosti sa už viac nezaujímame. Nemáme potrebu byť s ostatnými. Ani nejakým spôsobom vložiť svoje sily do života farnosti. Áno, môže to byť aj prirodzený prejav toho, že sme unavení z pracovných a rodinných povinností a potom sme už najradšej sami. Ale nie je to tak dobre.

Aby sme si aj v súčasnej atmosfére individualizmu uvedomili skutočnosť, že Cirkev má byť spoločenstvom, pápež František otvorením synody o synodalite nás vyzval k hľadaniu odpovedí na otázku, čo máme robiť, aby Cirkev v súčasnej dobe mohla byť tou, ktorá bude žiť, kráčať, modliť sa a ohlasovať spoločne. Lebo takúto podobu jej vštepil Pán Ježiš. On nás neprišiel vykúpiť jednotlivo, ale spoločne. Neohlasoval evanjelium jednotlivcom, ale zástupom a Cirkev založil ako spoločenstvo bratov a sestier, ako Božiu rodinu, nie ako zoskupenie individualít.

Cirkev to nie je len pápež, biskupi a kňazi, ale všetci, ktorí sme boli sviatosťou krstu prijatí za Božie deti. Pripomínajú nám to aj tohtoročné Vianočné sviatky. Opäť budeme prežívať skutočnosť, že Boh z neba prišiel medzi nás ako Emanuel, ako Boh s nami, aby s nami aj viditeľne v Ježišovi Kristovi vytváral spoločenstvo lásky, veď on sám je spoločenstvom Najsvätejšej Trojice. Aj preto máme na Vianoce túžbu nebyť sami, byť s niekým, vrátiť sa do svojej rodiny, byť so svojimi blízkymi. Pretože aj Boh v Ježišovi Kristovi nám je viditeľne nablízku. Priam hmatateľne to pociťujeme práve počas Vianočných sviatkov.

Týmto vás chcem aj ja povzbudiť, aby ste sa zapojili do tohto synodálneho procesu, do tohto spoločného hľadania v modlitbe, uvažovaní a stretnutiach v rámci našich farností a spoločenstiev. Máme nádej, že sa čím skôr budeme môcť opäť stretávať v našich farnostiach, nielen pri liturgických sláveniach ale aj mimo nich. Buďme ochotní priložiť ruku k dielu, nezostaňme len pri tom, že budeme od Cirkvi iba prijímať, alebo že ju budeme iba kritizovať, ale aj my dávajme – svoj čas, sily, schopnosti, nápady. Aby sme mohli kráčať spoločne, budeme musieť urobiť ešte jeden dôležitý krok, budeme si musieť odpustiť a cez odpustenie hľadať stratenú jednotu.

Odpustime si navzájom, tí, ktorí sme sa nechápali, tí, ktorí sme mali opačné názory, tí, ktorí sme sa navzájom v sebe sklamali. Nenárokujme si, že my sme tí najmúdrejší, pokúsme sa vžiť aj do situácie druhého človeka, ktorý zmýšľa inak ako my, hľadajme opäť rešpekt k autoritám. Prosím, odpustime si a dajme si novú šancu kráčať spoločne. S ešte väčšou naliehavosťou o to prosím nás, kresťanov, veď tak si to želal náš Pán – aby všetci jedno boli. Prosím vás o to v atmosfére týchto sviatočných vianočných dní. Aby sme si mohli byť opäť blízki, tak ako sa nám stal blízkym Boh vo svojom Synovi, Betlehemskom dieťati.

Želám vám, aby ste túto blízkosť Boha ale aj svojich drahých mohli prežívať aj počas tohtoročných Vianočných sviatkov a aby ste túto blízkosť vedeli nachádzať aj v Cirkvi.

Všetkých vás zo srdca pozdravujem a žehnám!

Peter Beňo