Nuž, ak sme dosiahli koniec hojnosti, kam sa podela hojnosť? Naozaj sme ju vyčerpali a ako je to vôbec možné v dnešných vysoko produktívnych technologických spoločnostiach? kladie svoje otázky Alex Krainer vo svojom článku. Prinášame Vám preklad jeho príspevku.

Domnievam sa, že Macron aj Gundlach sa mýlia. Hojnosť sa nikdy nikam nestratila a my sme ju nevyčerpali. V skutočnosti je všade okolo nás.

Pôda, práca a kapitál – ekonómia 101

Vráťme sa k základom: to, čo nazývame “ekonomika”, tvorí základ každej spoločnosti a pozostáva z pôdy, práce a kapitálu. Pôda v širšom zmysle (takže zahŕňa aj more a iné vodné toky) poskytuje úplne všetko, čo potrebujeme na život. Práca, to sme my: sme obklopení ľuďmi, ktorí vedia stavať domy, opravovať autá, vyrábať oblečenie a odevy, pestovať plodiny, piecť chlieb atď. Pokiaľ ide o kapitál, je dôležité nezamieňať si ho s peniazmi alebo menou. Za kapitál treba považovať reálne úspory (prebytok zdrojov vyprodukovaných v spoločnosti) a infraštruktúru, stroje a nástroje podporujúce výrobu. Kapitál sa časom a používaním zhoršuje, ale za normálnych podmienok je v rámci výrobných možností takmer každej ekonomiky na svete udržiavať a postupne modernizovať, či už ide o základný alebo vysoko vyspelý kapitál.

No pôda je stále tam, kde vždy bola, pracovná sila je stále k dispozícii vo veľkom množstve a rovnako aj väčšina kapitálu, tak prečo by sa mala táto hojnosť vytratiť? Problém je v tom, že väčšina ľudí k nej rýchlo stráca prístup z jedného jediného dôvodu: pretože jedinou vstupenkou k tejto hojnosti sú meny, ktoré sú zákonným platidlom. Jeffrey Gundlach si to uvedomuje. “V americkej ekonomike,” píše Gundlach, “sú slabým článkom výrobcovia a predajcovia diskrečných tovarov, pretože ľudia nemajú peniaze na ich nákup.”

Ak niečo, tak vyrábame nadbytok…

Tovary sa vyrábajú a vyrábajú sa v absolútne obrovských množstvách; ak niečo, tak problémom spoločnosti je nadbytok vytvorený hyperprodukciou všetkého možného. Ale ak nie sú peniaze na kúpu všetkého, čo vyrobíme, veci sa nepredávajú a niekedy dokonca putujú priamo na skládky a do zásob, kde môžu ležať mesiace a roky, kým sa nezničia.

… tak prečo sa z toho teší tak málo ľudí?

Naša ďalšia otázka by mala znieť: Prečo si to tí, ktorí produkujú tento nadbytok, nemôžu užívať? Problém spočíva v podvodnom peňažnom systéme, ktorý funguje ako obrovský vysávač a odčerpáva veľké množstvo peňazí od tých, ktorí by ich mali právom zarobiť, k tým, ktorí ich vyčarujú zo vzduchu a požičiavajú na úrok. Postupom času tí, ktorí ovládajú páky tohto systému, hromadia obrovské množstvo peňazí a kontrolujú prideľovanie úverov v hospodárstve. Väčšina ľudí by radšej žila kvalitný život v krásnych a bezpečných štvrtiach, v teplých a pohodlných domoch a jedla kvalitné potraviny. Možno by sme sa dokonca rozhodli podeliť sa o svoj nadbytok s umelcami, aby maľovali krásne veci, vyrezávali mramorové sochy, hrali hudbu alebo tancovali pre naše potešenie. Takéto veci by sa nám mohli páčiť, ale tí, ktorí kontrolujú prideľovanie úverov, by možno radšej financovali investície do systémov dohľadu, kontrolnej siete, výroby experimentálnych vakcín a hmyzích fariem na výrobu krmiva pre pracujúce obyvateľstvo. Skutočne záleží na spôsobe, akým rozdeľujeme kapitál.

Páni peňazí môžu tiež vyhubiť hojnosť prostredníctvom nesprávnej alokácie alebo dokonca financovať zničenie kapitálu a zbavenie práv práce. Žiaľ, dnes sme svedkami toho, ako sa v tomto smere naberá na obrátkach: čoraz viac zdrojov sa vyčleňuje na budovanie vecí, ktoré väčšina ľudí nechce, zatiaľ čo na veci, ktoré chceme, zostáva čoraz menej prostriedkov. Zároveň naďalej prúdia bohaté finančné prostriedky do think-tankov a PR priemyslu, ktoré zamestnávajú kreatívne mozgy, aby nás presvedčili, že to všetko je pre väčšie dobro, zatiaľ čo celebrity si čoraz viac zarábajú na predstieraní, že im chutí jesť hmyz – takže by sme mali aj my.

Hojnosť je naše prirodzené právo – musíme si ho nárokovať späť.

Zle sme odbočili, keď sme spokojne nasledovali sirénové piesne tých, ktorí si hákom alebo podvodom uzurpovali vedúce pozície v spoločnosti. Hojnosť je všade okolo nás a je plne naším prirodzeným právom, ale je nám ukradnutá. Budeme si ju musieť nárokovať späť a to bude určovať pochod dejín v priebehu niekoľkých nasledujúcich generácií. Nebude nám stačiť výrečné rozprávanie o tom, ako je tento systém najlepší, aký sme kedy mali, ako sú chudobní ľudia vyvlastnení kvôli vlastným nedostatkom a ako by sme sa mali oddať odborníkom, ktorí vedia, čo je pre nás najlepšie. Kvalitné riešenia budú musieť vzniknúť zdola nahor, pretože len tak budú takéto riešenia viesť k životu, o ktorý by sme mali všetci usilovať. A keďže to bude určovať svet, ktorý zanecháme našim deťom a ich deťom, nemáme inú výhovorku, ako si nasadiť mysliteľské čiapky a spevniť chrbticu. Naším prvým cieľom by mala byť menová reforma.