V Katedrále svätého Martina poďakovali Bohu za 10. výročie arcidiecézy

Bratislava 19. februára 2018 (HSP/TK KBS/Foto:Peter Zimen)

V sobotu 17. februára 2018 slávil bratislavský arcibiskup metropolita Mons. Stanislav Zvolenský spolu s bratislavským pomocným biskupom Mons. Jozefom Haľkom a kňazmi Bratislavskej arcidiecézy svätú omšu v Katedrále sv. Martina v Bratislave ako poďakovanie Bohu pri príležitosti 10. výročia Bratislavskej arcidiecézy, ktorú 14. februára 2008 zriadil Svätý Otec pápež Benedikt XVI. konštitúciou Slovachiae Sacrorum Antistites.

Slávnostnú svätú omšu koncelebrovali aj Mons. Giacomo Guido Ottonello, apoštolský nuncius na Slovensku, Mons. Bernard Bober, košický arcibiskup metropolita, Mons. Ján Babjak, prešovský arcibiskup metropolita, viacero ďalších slovenských otcov biskupov a približne 150 kňazov.

Mons. Stanislav Zvolenský vo svojej homílii upriamil pohľad veriacich na vlastnú povahu Cirkvi, ktorá je predovšetkým vnútorným spoločenstvom s Kristom prežívaným v spoločenstve previazanom zväzkami viery, sviatostí a duchovného vedenia.

Plné znenie homílie bratislavského arcibiskupa metropolitu Mons. Stanislava Zvolenského:

Najdôstojnejší otec apoštolský nuncius,
milí bratia biskupi, kňazi, diakoni,
drahí zasvätení bratia a sestry,
milí bratia a sestry,

byť vďačný znamená tiež byť pravdivý. Vďačnosť pravdivo uznáva a potvrdzuje, že sme niečo prijali ako dar. Vďačnosť prejavuje, že darovaná hodnota nás obohacuje.

Povzbudzuje nás k tomu aj úryvok zo Svätého písma Starého zákona, ktorý sme počuli v prvom čítaní z Prvej knihy kráľov. Nechali sme totiž na seba duchovne pôsobiť slová ďakovnej modlitby, ktorú predniesol židovský kráľ Šalamún z príležitosti posviacky chrámu v Jeruzaleme. Kráľ Šalamún dostal príkaz od svojho otca kráľa Dávida, aby postavil v Jeruzaleme chrám. Keď sa Šalamúnovi podarilo uskutočniť stavbu chrámu, nasledovala slávnostná posviacka. A počas tejto posviacky sa kráľ Šalamún modlil a ďakoval aj slovami, ktoré sme my dnes počuli: „Nech je zvelebený Pán, ktorý podľa všetkých svojich prisľúbení dal odpočinok svojmu ľudu, Izraelu!“ (1 Kor 8, 56) Posviackou chrámu sa zavŕšilo úsilie o vytvorenie podmienok pre duchovný život židovského národa. Židovský národ mal svoju krajinu, bol zjednotený okolo svojho kráľa, ktorý sa usiloval žiť podľa Božích príkazov a teraz dostal svoje posvätné miesto pre duchovný život a bohoslužby. Duchovný život znamená poznať zmysel svojho jestvovania, čo prináša pokoj, vyrovnanosť a odpočinok. Preto kráľ Šalamún vo svojej modlitbe zveleboval Boha a ďakoval za duchovný odpočinok pre svoj ľud v novom chráme.

Vďačnosť kráľa Šalamúna za nový chrám v Jeruzaleme je povzbudením aj pre nás pri slávení 10. výročia arcidiecézy. Chrám je obraz zjednoteného spoločenstva. Je postavený z mnohých kameňov, tehál a iných prvkov, spojených do jedného krásneho celku. Spoločenstvo veriacich spojených do duchovného spoločenstva diecézy nachádza svoje zobrazenie v chráme.

14. februára 2008 sa stalo účinným rozhodnutie Svätého Otca pápeža Benedikta XVI. o zriadení Bratislavskej arcidiecézy. Svätý Otec obrazne povedané postavil duchovný chrám Bratislavskej arcidiecézy, ktorý pozostáva z mnohých vzácnych kameňov – z bratov a sestier. Na území Bratislavskej arcidiecézy žije viac ako 430 tisíc pokrstených katolíkov, ktorí tvoria spoločenstvá v 121 farnostiach.

V duchovnej službe pracuje 171 diecéznych a 153 rehoľných kňazov, pôsobí tu 463 rehoľných sestier a 65 rehoľných bratov, vyše 250 katechétov. Sú to všetci tí, ktorí sú pripravení, aby poslúžili v duchovných potrebách pre spoločenstvo bratov a sestier.

Zriadenie Bratislavskej arcidiecézy je zaznamenané v pápežskej konštitúcii Slovachiae sacrorum Antistites a je odôvodnené nasledovne: „aby sa v každej jednej diecéze viac prejavovala vlastná povaha Cirkvi a aby biskup tak mohol vhodne a účinne vykonávať všetky svoje povinnosti, pretože si to stále viac vyžadujú náboženské, duchovné a morálne potreby a tiež zmeny v spoločnosti a kultúry, ktoré sa dnes dejú.“
K vzniku Bratislavskej arcidiecézy teda viedli náboženské, duchovné a morálne potreby ľudí na tomto území v ich aktuálnej spoločenskej a kultúrnej situácii, aby sa mohla ešte viac prejaviť vlastná povaha Cirkvi a aby biskup mohol účinne vykonávať svoje povinnosti.

Aké sú duchovné a morálne potreby súčasného človeka?

Svätý Otec pápež František odpovedá na túto otázku nasledovne: „Muž a žena postmoderného sveta sú neustále vystavení riziku, že sa stanú hlboko individualistickými. Mnoho súčasných spoločenských problémov sa dáva do súvislosti s egoistickou snahou o okamžité uspokojenie, s krízami rodinných a spoločenských vzťahov, s ťažkosťou uznať druhého. (enc. Laudato si, č. 162)

Svätý Otec poukazuje, že duchovný svet súčasného človeka je poznačený individualizmom, zameraním na seba, egocentrizmom alebo autoreferencializmom.

Pre súčasného človeka je blízke pohoršenie nad kresťanstvom v jeho vonkajšom rozmere; súčasného človeka popudzuje, že Boh má byť sprostredkovaný prostredníctvom vonkajších štruktúr: prostredníctvom Cirkvi, sviatostí, dogiem.

Zoči-voči tomuto všetkému sa vynára otázka: Prebýva teda Boh v inštitúciách, udalostiach či slovách? Nedotýka sa ako ten, ktorý je večný, každého z nás len zvnútra? Z toho by sa dalo jednoducho pokračovať a dôjsť k záveru: Ak existuje iba Boh a suma jednotlivcov, potom je kresťanstvo zbytočné. Spásu jednotlivca ako takého by Boh mohol a môže zabezpečiť aj priamo a bezprostredne, a to sa aj vždy deje. Na to, aby vstúpil do duše jednotlivca, ku ktorému je bližšie ako on sám, nepotrebuje žiadne medzičlánky. Nič nemôže siahnuť do človeka bližšie a hlbšie ako On, ktorý sa dotýka tohto tvora v tom najvnútornejšom bode jeho vnútra. Na spásu jednotlivca by nebola potrebná ani Cirkev, ani dejiny spásy, ani Božie vtelenie a umučenie vo svete. No práve na tomto mieste treba vysloviť tvrdenie, ktoré ide ešte ďalej: Kresťanská viera nevychádza z atomizovaného jednotlivca, ale z vedomia, že číry jednotlivec ani neexistuje, že človek je v oveľa vyššej miere sebou samým iba v začlenení do celku: do ľudstva, do dejín, do kozmu, čo mu ako „duchu v tele” náleží a je mu prirodzené.

Naša viera vychádza zo skutočnosti, že každý z nás je v oveľa vyššej miere sebou samým, keď je začlenený do spoločenstva.

Svätý Otec Benedikt XVI. motivuje svoje rozhodnutie o zriadení našej arcidiecézy: „aby sa v každej jednej diecéze viac prejavovala vlastná povaha Cirkvi.“

Vlastnú povahu, čiže tie osobitné vlastnosti Cirkvi, tvorí spoločenstvo veriacich, ktorí majú spoločnú vieru a prijímajú tie isté sviatosti so svojím biskupom a ten musí byť vysvätený tak, že medzi jeho svätiteľom a apoštolmi Ježiša Krista jestvuje neprerušená postupnosť (porov. KKC 833).

Klasický katolícky teológ Romano Guardini zanechal veľmi zrozumiteľnú a prezieravú formuláciu o spoločenstve Cirkvi: „Cirkev sa prebúdza v dušiach.“ Z vyjadrenia vyplýva, že ľudia pokladajú Cirkev za čosi vnútorné a prežívajú ju ako čosi, čo nestojí pred nami na prvom mieste ako nejaká štruktúra, ale žije v nás samých.

Cirkev „nie je vymyslenou a skonštruovanou inštitúciou…, ale živou bytosťou. Ona prežíva v čase; rozvíja sa ako všetko živé; mení sa… a predsa vo svojej podstate je stále tá istá a jej najvnútornejšou podstatou je Kristus… Ak sa na Cirkev pozeráme iba ako na organizáciu… ako na úradnú inštitúciu… ako na spolok… stále k nej zaujímame nesprávny postoj.“ (Guardini, Pánova Cirkev, 41 nasl.)

Cirkev sa prebúdza v dušiach a rastie zvnútra smerom von, a nie naopak. V prvom rade znamená vnútorné spoločenstvo s Kristom: formuje sa v živote modlitby, vo sviatostnom živote, v základných postojoch viery, nádeje a lásky. Ak sa teda niekto spýta: Čo mám robiť, aby Cirkev napredovala, odpoveď musí znieť: Predovšetkým musíš dbať o to, aby tu bola viera, aby sa žila nádej, aby sa milovalo podľa Ducha Svätého. Modlitba buduje Cirkev a spoločenstvo sviatostí, v ktorom jej modlitba zaznieva k nám.

Vnútorné spoločenstvo s Kristom je základom. Môžeme povedať, že nepotrebujeme Cirkev ľudskejšiu, ale božskejšiu. Iba vtedy sa stane naozaj ľudskou.

V čítaní z Prvého listu svätého apoštola Pavla Korinťanom sme počuli, ako apoštol ďakuje za spoločenstvo veriacich v Korinte: „Ustavične vzdávam vďaky svojmu Bohu za vás pre Božiu milosť, ktorú ste dostali v Kristovi Ježišovi.“ (1Kor 1, 4).

V dnešný deň ďakujeme za ustanovenie spoločenstva Bratislavskej arcidiecézy pred 10 rokmi, ale zároveň podľa príkladu apoštola Pavla som vedený k stálemu obdivu a vďačnosti za všetkých v Bratislavskej arcidiecéze pre Božiu milosť, ktorej sa aj vám, dostalo a ktorá sa vo vás prejavuje.

Ďakujem za spoločenstvo a pomoc otca pomocného biskupa Jozefa, vás všetkých milí bratia kňazi a aj diakoni, za všetkých zasvätených bratov a sestry, ktorí žijú na území Bratislavskej arcidiecézy, za katechétov, za všetkých laických pracovníkov na arcidiecéznej kúrii, za službu komunity rehoľných sestier z Kongregácie milosrdných sestier Svätého kríža, za všetkých, v ktorých živote sa prejavuje Božia milosť, že vo svojich rodinách sa usilujete o manželskú lásku a príkladnú výchovu detí, za všetkých seniorov a chorých, ktorí nasledujú Krista v utrpeniach, za mládež, ktorí vedení Božou milosťou sú nadchnutí nasledovaním nášho Pána.

A tak v dnešný deň, keď slávime 10. výročie ustanovenia Bratislavskej arcidiecézy, prosím o príhovor Sedembolestnú Pannu Máriu, našu národnú patrónku, svätého Martina, patróna katedrály a arcidiecézy, svätého Jána Almužníka, svätú Alžbetu, blahoslavenú Zdenku Schelingovú a blahoslaveného Titusa Zemana,
prosím vás všetkých o modlitbu za všetkých bratov a sestry v duchovnom spoločenstve Bratislavskej arcidiecézy, aby sme spoločne mohli byť našimi slovami a skutkami, celým naším životom hodnovernými svedkami a účinným znakom Božieho jestvovania a Božej blízkosti v súčasnom svete. Amen.

Popoludní a v Katedrále konala prezentácia umeleckej výzdoby Kaplnky svätého Jána Almužníka, ktorú pripravil bratislavský pomocný biskup Mons. Jozef Haľko.

TK KBS informoval Július Pomšár