Ako uvádza The Washington Post s odvolaním sa na zdroje z Trumpovej administratívy, je myšlienka, aby Washington “sám sebe odpustil“ všetky dlhy, ktoré má voči Pekingu, posúdená ako súčasť stratégie donútenia Číny, aby zaplatila finančnú náhradu za škody spôsobené koronavírusom.
“Svojvoľné odpustenie“ dlhu môže byť v tomto prípade predložené americkej verejnosti ako akási záloha tejto kompenzácie: Peking si myslel, že dal peniaze Washingtonu na úver, ale v skutočnosti sa ukázalo, že iba vopred kompenzoval škodu za pandémiu. Pravdepodobne podľa moderného morálneho kódexu zámorských pánov tento prístup zodpovedá vysokým ideálom morálky a spravodlivosti, na ktorých prísne dodržiavanie sú americkí politici tak pyšní.
Mimochodom, ak uveríme oficiálnym vyhlásením amerického vedenia, rolu hlavného nepriateľa Číny a najracionálnejšieho mysliteľa v Trumpovej vláde hrá sám prezident. Je akoby za to, aby Čína bola “finančne“ potrestaná (za chyby, ktorých sa USA dopustili pri príprave na epidémiu), ale vzhľadom k určitým obchodným skúsenostiam je proti príliš riskantným rozhodnutiam, ktoré by mohli ohroziť status americkej meny.
The Washington Post opisuje celý rad prejednávaných opatrení: “Podľa zdrojov (oboznámených s prípravou opatrení k pomste na adresu Číny – pozn. aut.) v posledných dňoch predviedol prezident Trump svoj hnev svojim asistentom v súvislosti s konaním Číny a obvinil krajinu z toho, že tají informácie o víruse, a diskutoval o prijatí závažných opatrení, ktoré pravdepodobne vyvolajú reakciu Pekingu.
Osobne Trump a jeho spolupracovníci diskutovali o otázke zbavenia Číny “zvrchovanej imunity“ s cieľom umožniť vláde alebo (obetiam epidémie v USA), podať na Čínu žalobu na súd o náhradu škody.
George Sorial, ktorý predtým pôsobil ako vrcholový manažér v spoločnosti Trump Organization a podieľa sa na skupinovej žalobe proti Číne, povedal The Washington Post, že on a vedúci predstavitelia Bieleho domu diskutujú o obmedzení “suverénnej imunity“ Číny. Právni experti tvrdia, že snaha o obmedzenie “suverénnej imunity“ Číny bude veľmi ťažko uskutočniteľná a môže vyžadovať legislatívne kroky kongresu.
Niektorí úradníci správy tiež diskutovali o tom, aby Spojené štáty zrušili časť svojich dlhových záväzkov voči Číne, ako uviedli dva zdroje, ktoré majú informácie o vnútorných diskusiách. Nie je známe, či prezident túto myšlienku podporil.
Sám prezident neskôr komentoval situáciu trochu vyhýbavým spôsobom a uviedol, že “ak začneme hrať tieto hry, bude všetko zložité“. A vyjadril obavy o “posvätnosť dolára“ (sanctity of the dollar), čím pravdepodobne naznačoval, že selektívna platobná neschopnosť zo strany USA by mohla oslabiť jeho použitie ako hlavnej svetovej meny.
Na druhej strane Trump okamžite utešil zhromaždených novinárov tým, že určite nájde spôsob, ako potrestať Čínu, a pripomenul ďalšie myšlienku – zavedenie mimoriadne vysokých ciel na čínsky tovar s cieľom získať práve tento bilión od Číny. Pravdepodobne práve v takej výške americký prezident odhaduje škody, ktoré boli spôsobené americkej ekonomike a jeho vlastnej popularite činnosťou alebo nečinnosťou oficiálneho Pekingu počas epidémie.
To všetko by bolo možné pripísať volebnej rétorike. Keby však pred 15 rokmi niekto povedal odborníkovi v oblasti medzinárodného práva a financií, že Spojené štáty uvalia sankcie na ruské spoločnosti a banky za údajnú “anexiu cudzieho územia“ a údajný “účinný zásah do amerických volieb“ a tieto sankcie bude zavádzať ten istý prezident, na ktorého strane Rusko údajne tento zásah vykonalo, odborník by sa dlho smial a považoval by to za akúsi satiru na americkú politiku.
To všetko sa však udialo a podľa historickej mierky veľmi rýchlo. A práve počas vážnych globálnych kríz (a epidémia je naozaj globálna kríza) sa môže história začať pohybovať tempom, o ktorom slávny politík minulého storočia povedal, že existujú desaťročia, počas ktorých sa nič nedeje, a sú týždne, počas ktorých prebehnú celé desaťročia.
Treba mať na pamäti, že rozhodnutie olúpiť Čínsku ľudovú republiku o približne 1,3 bilióna USD zrušením amerických dlhopisov, ktoré vlastní, jednoduchým škrtom prezidentského pera, je nielen ekonomické, ale aj politické riešenie.
Pri sledovaní prívesov s mŕtvolami na newyorských námestiach a vypĺňanie (možno prvýkrát v živote) žiadostí o sociálne dávky v nezamestnanosti, s nejasnými vyhliadkami, pokiaľ ide o platenie komunálnych poplatkov a hypoték, desiatky miliónov amerických voličov, ktorí budú môcť na jeseň ísť k prezidentským voľbám, zažívajú silné negatívne emócie.
Ak prezident povie, že zrušil svoj dlh voči krajine, ktorá podľa verzie samotného Trumpa a podľa hodnotenia mnohých amerických novinárov môže za epidémiu, a ušetrené peniaze budú napríklad rozdané prepusteným ťažiarom bridlicovej ropy, bude to silné politické gesto s dobrými volebnými bonusmi.
Z hľadiska riadenia rizík vrátane politických môže teraz začať pomalé (aby nebola príliš upútavaná pozornosť Bieleho domu) čerpanie čínskych devízových rezerv z amerických nástrojov alebo aspoň zníženie ich podielu na rezervách, pretože Trump (a o tom existuje nespočetné množstvo dôkazov za posledných niekoľko rokov) môže kedykoľvek zmeniť svoje oficiálne stanovisko.
Ako uvádza The Washington Post, “potrestanie Číny je celkom určite to, k čomu sa prezident prikláňa“, povedal jeden z vyšších poradcov (Trumpa).
Zničenie asi tretiny zlatých a devízových rezerv ČĽR je skutočne závažným trestom podľa akýchkoľvek kritérií, najmä preto, že prvou reakciou na článok o možnom defaulte “čínskeho dlhu“ bolo oslabenie kurzu jüanu v medzibankovom obchodovaní. A ak k takému nútenému odpísaniu dlhu skutočne dôjde, bude tlak na čínsku menu neporovnateľne väčší.
Nakoniec by si Trump mohol myslieť, že obetovanie statusu dolára za osobné znovuzvolenie je skvelý nápad. A ešte sa v Bielom dome môže zakoreniť myšlienka, že ak Federálny rezervný systém aj tak nakupuje americké dlhopisy z trhu, tak USA vôbec nepotrebujú externých veriteľov: tlačiarenský lis i rozpočet zachráni, aj štátny dlh zaplatí aj dolár zaistí.
Práve taký druh istoty – aj keď nezodpovedá ekonomickej realite – vychovali Američania vo svojich zahraničných spojencoch a nič (okrem zdravého rozumu, ktorého je teraz nedostatok) im samým nezabráni tomu uveriť.
V tejto súvislosti si môžeme znovu pripomenúť príslovie, že všetko zlé je na niečo dobré: protiruské sankcie donútili Rusko, aby sa vopred postaralo o svoju vlastnú finančnú stabilitu, zvýšilo podiel zlata v devízových rezervách a minimalizovalo zraniteľnosť voči vonkajšiemu devízovému financovaniu.
Vzhľadom na riziká a katastrofy, ktoré môžu nastať vo svetovom finančnom systéme, ak Washington skutočne rozpúta nielen obchodnú, ale aj finančnú vojnu proti Pekingu, budú všetky tieto opatrenia zo strany Ruska neuveriteľne aktuálne.