Nasledujúci deň Franz Gruber a páter Joseph Mohr prvýkrát zaspievali Stille Nacht na vianočnej omši v kostole svätého Mikuláša, pričom zbor opakoval posledné dva riadky každého verša. Títo dvaja muži o tom ani len netušili, ale vytvorili pieseň, ktorá sa stala najznámejšou vianočnou koledou na svete, pieseň, ktorú UNESCO vyhlásilo za “nehmotné kultúrne dedičstvo”, sezónnu baladu, ktorá je taká všadeprítomná, že aj tí, ktorí jej posolstvom opovrhujú, ju okamžite spoznajú v nemeckom origináli: “Stille Nacht, heilige Nacht…”

O 96 rokov neskôr sa státisíce mrznúcich mužov chúlili v zákopoch v severnom Francúzsku a uvedomovali si, že vojna, do ktorej sa s takým nadšením pustili, sa do Vianoc neskončí, ako mnohí z nich verili. Napriek sporadickej paľbe a prvému zo štyroch strašných rokov krvavých bojov bolo na Štedrý deň roku 1914 na rozsiahlych úsekoch západného frontu ticho.

Britskí vojaci a ich nemeckí kolegovia, unudení bojom, už uzavreli niekoľko krátkych neformálnych prímerí, aby si vybrali mŕtvych a vymenili cigarety. Ohromujúce masakry neskorších rokov sa ešte nezačali naostro a vojna sa mnohým vojakom, ktorým sa cnelo po domove, zdala akosi zastavená.

Aj vodcovia odsúdených a bojujúcich ríš si začali uvedomovať, čo ich vojakov môže čakať, a rozhodlo sa, že by mali mať v ľadových zákopoch nádherné Vianoce, aby si zdvihli náladu. Kráľ Juraj V. poslal každému vojakovi pohľadnicu, rozoslalo sa 460 000 balíkov a doručilo sa 2,5 milióna listov. Generál Douglas Haig – ktorý si o dva roky neskôr vyslúžil prezývku “mäsiar zo Sommy”, pretože v krvavom bahne stratil takmer pol milióna mužov – si zapísal do svojho denníka: “Zajtra, na Štedrý deň, som nariadil, aby sa nevykonávali žiadne úľavy a aby sa vojakom poskytol čo najľahší čas.” Na druhej strane územia nikoho dostali Nemci darčekové škatule, stolové vianočné stromčeky a vence, ktoré mali ich zamrznutým kasárňam dodať sviatočnosť. Korunný princ Wilhelm dokonca navštívil front.

Práve na Štedrý večer, na pokraji veľkej svetovej vojny, začal spievať nemecký dôstojník Walter Kirchhoff, tenorista z berlínskej opery: “Stille Nacht, heilige Nacht…”

Spieval ju najprv po nemecky a potom po anglicky: “Tichá noc, svätá noc…” Jeho hlas sa niesol sviežou, jasnou nocou. Čoskoro, ako povedal Stanley Weintraub, autor knihy Tichá noc: The Story of the World War I Christmas Truce, povedal: “Streľba ustala a on v tom tichu spieval a Briti tú pieseň poznali a spievali ju.” V tomto okamihu sa vykryštalizovala kolektívna kresťanská viera mužov, ktorí spievali v rôznych jazykoch po zamrznutom blate, pričom ich dych vyfukoval biely dych do studeného vzduchu. Vojaci so zbraňami namierenými jeden na druhého, ktorí sa pokúšali navzájom zabiť, sa spojili v piesni.

Vojín Albert Moren z druhého kráľovninho pluku si na ten Štedrý večer spomína ako na “krásnu mesačnú noc, mráz na zemi, takmer všade bielo”. Historici stále diskutujú o tom, čo presne sa stalo potom, ale niektoré detaily sú nesporné. Najprv sa nad vianočnými stromčekmi a sviečkami mihajúcimi sa v tme ozývali piesne Stille Nacht a Tichá noc a potom niekto začal spievať ďalšiu vianočnú koledu. A potom ďalšiu. Jeden historik to opísal ako “spev kolied”, radostnú bitku, v ktorej sa bojovalo s chválou Boha, ktorý sa narodil zo ženy ako malé Dieťa, aby priniesol pokoj na zem. “Bolo to improvizované. Nikto to neplánoval,” píše Weintraub.

Graham Williams z piatej londýnskej streleckej brigády tam bol a všetko videl. “Najprv Nemci zaspievali jednu zo svojich kolied a potom sme zaspievali jednu z našich,” spomína. “Až keď sme spustili ‘O come, all ye faithful’, Nemci sa okamžite pridali a spievali tú istú pieseň na latinské slová ‘Adeste Fideles’. A ja som si pomyslel, že to je naozaj niečo mimoriadne – dva národy, ktoré uprostred vojny spievajú tú istú koledu.”

Nasledujúce ráno sa na niektorých miestach západného frontu odohrala mimoriadna scéna. Nemeckí vojaci pomaly vyliezali zo svojich zákopov a držali v rukách nápisy: “Vy nestrieľate, my nestrieľame.” Na iných miestach Nemci volali na Britov “Veselé Vianoce!” v angličtine, keď vyliezli na územie nikoho. Briti im na to opatrne odpovedali. Počas celého Štedrého dňa si vojaci vymieňali darčeky, čokoládu, cigarety a suveníry. Mŕtvych, ktorí ešte stále ležali medzi zákopmi, odniesli a pochovali. Na niektorých miestach sa začali hrať futbalové zápasy (slávna vianočná reklama na Sainsbury’s zachytáva jeden takýto moment o storočie neskôr). V jednom príbehu sa dokonca spomína, že Brit sa nechal ostrihať od svojho predvojnového nemeckého holiča.

Samozrejme, nestalo sa to všade. Dochádzalo k sporadickým zrážkam a na niektorých miestach boli niektorí muži zastrelení, keď prechádzali cez vrchol. Ale dve tretiny vojsk – približne 100 000 mužov – sa zúčastnili na legendárnom vianočnom prímerí v roku 1914. Niektorí účastníci boli až vysokopostavení plukovníci. Generáli boli rozzúrení, keď sa dozvedeli, čo sa deje, najmä preto, že prímerie sa na niektorých miestach pozdĺž línie pretiahlo na celé dni. Nesúhlasili s tým ani niektorí vojaci. Dvadsaťpäťročný Adolf Hitler, vtedy príslušník pešieho pluku, karhal svojich kamarátov: “Takéto veci by sa v čase vojny nemali diať. Nemáte zmysel pre nemeckú česť?” Ak by sa radoví vojaci bratali s mužmi, s ktorými sa mali stretnúť v boji, možno by sa zdráhali ich zabíjať.

Prímerie bolo zastavené a bol vydaný rozkaz, aby každý, kto odmietne bojovať, bol prísne potrestaný. Na začiatku krviprelievania nebolo miesto pre bratstvo. Velitelia prijali opatrenia, aby potlačili prebytok dobrej vôle voči všetkým mužom, a mnohé jednotky, ktoré sa stretli so svojimi nepriateľskými kolegami, boli stiahnuté z frontových línií a vymenené s vojakmi, ktorí neboli súčasťou prímeria. Nasledujúce Vianoce roku 1915 Weintraub napísal, že britskí velitelia “nariadili pomalú, nepretržitú delostreleckú paľbu cez každú dennú hodinu”. Koniec koncov, ak by nebolo ticho, nikto by nepočul osamelého vojaka spievať “Tichú noc”.

Od tohto Štedrého večera a nasledujúcich dní pred viac ako sto rokmi sa tieto udalosti stali súčasťou literatúry, filmu a piesní. Zdá sa, že je to jeden svetlý okamih ľudskosti v zbytočnom, roky trvajúcom masakri: žiarivá biela mesačná noc, koledy nesúce sa ponad ostnatý drôt a mínometné diery a muži pomaly vychádzajúci z líščích dier, aby sa rozprávali, smiali a dávali si darčeky – predtým, ako dostanú rozkaz opäť sa chopiť zbraní.

V jedinú tichú noc, keď bolo všetko tiché a jasné, predtým, ako boli milióny ľudí zmasakrované a ríše zvrhnuté, si kresťanskí Nemci a kresťanskí Briti spoločne zaspievali a potom vyliezli zo svojich zákopov, aby sa navzájom pozdravili a oslávili narodenie Krista – predtým, ako masaker pokračoval štyri dlhé roky. Niektorí vojaci si do konca života pamätali ten magický okamih, keď sa zdalo, že je možná iná cesta. Tieto Vianoce by sme si to mali pripomenúť aj my.