Zaujalo vyjadrenie toho politika, ktorého slovenské súdnictvo roky zázračne ignorovalo (výroky súdov o jeho úverových zmluvách) až na jeden jediný prípad (kauza Kisku, ktorý skutočne tragikomickým spôsobom „kúpil“ v „dobrej viere“ pozemok, ktorého právoplatný vlastník nikdy tento pozemok nepredal), kde tento politik, ktorý sa v minulosti hral na dobrého anjela a podľa niektorých sa ukázal ako padlý anjel, navrhol návrat späť pred rok 1989.

Kiska v tejto debate predstavil vlastné chápanie tzv. nezávislého súdnictva. Podľa Kisku má byť súdnictvo úplne nezávislé od politickej moci. Zaujímavé tvrdenie od človeka, ktorý bez najmenších problémov menoval, ako najvyššie postavený politik, sudcov Ústavného súdu a vôbec počas vykonávania svojej funkcie nevolal po tom, aby neboli sudcovia ústavného súdu vyberaní a menovaní politikmi v parlamente a v prezidentskej funkcii. A Kiskom menovaní sudcovia v budúcnosti môžu rozhodovať o Kiskových daňových a iných kauzách, ak sa vôbec niekedy dostanú pred súd. Samozrejme, tu už určite nepôjde o žiadny konflikt záujmov alebo o zaujatosť, lebo boli demokraticky zvolení a vymenovaní. Že ich vybrali, zvolili a menovali politici s Kiskom na čele, už vôbec nevadí, veď také boli vtedy procedurálne právne pravidlá výberu, voľby a vymenovania.

Pokračujem v analýze vyjadrení Kisku k téme súdnictvo, kde ďalšou prezentovanou perlou ducha bolo, keď za príklad zvolil situáciu v Poľsku, kde vraj  došlo k tomu, že je ohrozený základný pilier demokracie.

Tu preukázal úspešný obchodník s pozemkami, bytovkami a so zadlžovaním chudobných občanov SR elementárnu neznalosť problému súdnictva v Poľsku (a zdá sa že nepozná ani situáciu na Slovensku), kde sa vtedajšia aj dnešná poľská vláda po desaťročiach odhodlala očistiť poľské súdnictvo od sudcov osobne previazaných na staré marxistické kádre a zločiny predchádzajúceho režimu, čím ho chceli odpolitizovať od totalitnej ideológie marxizmu, vďaka ktorej sa do poľského súdnictva dostali oportunistickí predstavitelia marxisticky chápanej „spravodlivosti“.

To, že sa tento bytostne potrebný krok odhodlali poľskí politici urobiť, je ich veľkou cťou, odvahou a súčasne nevyhnutnosťou očistiť súdnictvo od skorumpovaných marxistických sudcov. Je paradoxom, že práve Európskej únii sa práve toto nepáči, hoci by v rámci volania po spravodlivosti a po nezávislom súdnictve, mali logicky tento krok demokraticky uvítať. To, že to prekáža Kiskovi, vôbec neprekvapuje, sám totiž pochádza z podobného ideologického (marxistického) prostredia ako marxistickí sudcovia, ktorých chcú dostať z justičného systému v Poľsku.

Ďalšou perlou Kisku je, že chce zriaďovať „nezávislú“ komisiu, ktorá bude vyhadzovať sudcov zo súdneho systému, čo je úplne rovnakou ideologickou totalitou ako v časoch pred rokom 1989. Kiska nezaprel svoj ideologický pôvod, keďže jeho otec (marxista a verný služobník totalitného režimu pred rokom 1989) tiež úspešne ideologicky kádroval (učiteľov). Čo však znamená Kiskove vyjadrenie pre slovenskú prax a ako to funguje s tými nezávislými komisiami v demokracii? Tu použijem parafrázu z jednej vlastnej publikácie.

Jeden subjekt, reprezentujúci výkonnú politickú moc (teda politici samotní), vymenuje druhý subjekt, čiže skupinu ľudí a možno komisiu (keďže to nechce urobiť sám z obavy o svoj demokratický obraz), aby podľa vyjadrenia prvého subjektu (čiže politikov), odborne a nezávislým spôsobom posúdil morálnu spôsobilosť a odborný charakter konkrétneho sudcu, pričom sa zabúda, že už aktom samotného menovania komisie je automaticky spochybniteľná nezávislosť druhého subjektu (čiže tzv. nezávislej komisie) od toho prvého subjektu čiže od politikov.

Tento druhý subjekt (v Kiskovej demokracii samozrejme považovaný za „odborný a nezávislý“ teda nezávislá komisia), po tzv. nezávislom a odbornom preskúmaní problému, ktorým je nejaký sudca, spätne predloží svoje odborné a nezávislé stanovisko vo forme odporúčania prvému subjektu (politikom), aby tento prvý subjekt (politici) dal toto odporúčanie vo forme návrhu zákona tretiemu nezávislému subjektu (legislatívnemu čiže parlamentu), vypracovať právnu normu, na pozbavenie výkonu sudcovskej funkcie ktoréhokoľvek sudcu, ktorý nebude vyhovovať tzv. nezávislej komisii. A sme presne tam, kde sme boli pred rokom 1989.

V skutočnosti totiž však všetky tri, „od seba nezávislé“ subjekty (politici vo výkonnej funkci, politici v zákonodarnej funkcii a nimi vytvorená nezávislá komisia),  patria veľmi často do tej istej ideologickej, záujmovej a mocenskej skupiny, nakoľko všetkým zúčastneným subjektom často ide o len odstránenie nejakého sudcu, ktorý je vraj skorumpovaný.

Tvária sa, ako keby po tridsiatich rokoch neexistovala legislatíva, ktorá korupciu sudcov postihovala, podobne ako keby neexistovali orgány činné v trestnom konaní. To, že prokurátori a polícia nekonali v určitých prípadoch, je len dôkazom toho, že takého ponovembrové legalizované zasahovanie politikov do sfér polície a justície, ktoré sa tu desaťročia toleruje, ako keby sa nechumelilo, prinieslo logicky len to, čo dnes ako občania vidíme.

Nespravodlivosť, na ktorej ideologicky profitovali samotní politici, ale najmä tí, ktorí týchto politikov riadia ako figúrky na politickej šachovnici (čitatelia, dosaďte si, koho chcete). A tí istí politici potom v médiách nariekajú nad stavom súdnictva, ktorý sami spôsobili. Oni (politici) 30 rokov vytvárali legislatívu, podľa ktorej sudcovia rozhodovali a súčasne zabezpečovali títo politici voľbu sudcov do najvyšších priečok justície.

Aký chceli výsledok takýchto procedurálnych postupov? Nebodaj spravodlivosť? A tak Kiskove úbohé politické vytváranie zdania nového demokratického procedurálneho postupu v týchto záležitostiach je priehľadné ako Kiskove, vraj neúmyselné, fakturačné, dphačkárske a daňové omyly. Vitajte v novej politike takzvanej zmeny.

René Balák