Vo svojej analýze uvádza, že formálne vzaté malo najnovšie kolo “astanských” rokovaní medzi Ruskom, Tureckom a Iránom v Soči upevniť zhodu na reálnom “astanskom” procese, ktorého cieľom je dohodnúť konkrétne urovnanie situácie v Sýrii. “Avšak, oveľa dôležitejšia je bezosporu skutočnosť, že sa konalo v čase, keď sýrska armáda po rokoch znovu ovládla “hranicu” s Jordánskom a Izraelom anektovanými Golanským výšinami, a tiež v čase kedy Izrael označil sýrsku vojnu za “ukončenú”, s Assadom ako víťazom.”

Logika podľa Spencerovej velí, že ďalší postup sýrskej armády a jej spojencov zamieri na Idlib pri tureckých hraniciach. “Je to výbušný kotol všetkých možných islamistov, kam Damask vedome v posledných skoro dvoch rokoch zváža – na jednu hromadu – všetkých džihádistov, ktorí sa kde vzdali.”

Ankara už podľa jej informácií varovala, že akýkoľvek takýto postup donúti Turecko vystúpiť z “astanského procesu”, ale problém je z hľadiska Turkov zrejme v tom, že na rozdiel od “južného” džihádu, ktorý dostal od USA “padáka” a viac menej sa neskôr radšej vzdal, ten idlibský bude bojovať do posledného dychu, pretože už nie je kam ustupovať.

“Vo výsledku tak teroristické skupiny v pásme, ktoré Turecko až doteraz obhajovalo, rozpútajú obrovský konflikt a 2,5 milióna obyvateľov provincie Idlib sa môže – spolu s teroristami – vydať na útek – a značná časť z nich do Turecka. Pritom by Turecko chcelo súčasne uchovať svoj vplyv v Idlibe, ktorý si udržuje už roky prostrednícvom priateľskej spolupráce s množstvom tamojších islamistických extrémistov. A v neposlednom rade sú tu z pohľadu Turecka stále Kurdi – ich prienik do Idlibu je medza, ktorej prekročenie Ankara nemieni dopustiť za žiadnu cenu.”

Turecký prezident Recep Erdogan v poslednej dobe otázku Idlibu nahadzoval pri rokovaniach s Vladimírom Putinom niekoľkokrát. Požadoval, aby Moskva ofenzívu proti Idlibu zablokovala. A faktom je, že po rokovaniach v Soči Rusko naznačilo, že ofenzíva nie je na programe dňa, ale minister zahraničia vzápätí konštatoval, že až tak isté to zase nie je. A súčasne sa objavujú správy o nových dodávkach ruských zbraní sýrskej armáde práve kvôli útoku na Idlib, ​​na ktorý Damask neustále zdôrazňuje svoje nároky.

“Avšak, Putinov vyslanec Alexander Lavrenťjev opakuje, že je tu stále “nádej”, že by “tureckí partneri” a ich “umiernená opozícia” celú situáciu vyriešili sami. A že by teda vo výsledku na severe Sýrie mohol vzniknúť nejaký “mierny” turecký džihádistán. Čiže, že sa Turecku podarí odzbrojiť džihád v Idlibe rovnako, ako tomu bolo na juhozápade Sýrie, pri hraniciach s Izraelom a Jordánskom. Práve to sa ale nedarí,” pokračuje.

Spencerová ďalej uviedla, že výzvy, aby sa džihád sám od seba vzdal, narážajú na “nepochopenie”. Naopak, Al-Káida spolu s Daešom a ďalšími teroristickými skupinami prepájajú svoje velenie, pripravujú sa na boj a zatýkajú svojich spolubojovníkov ochotných zložiť zbrane a kapitulovať. “Hrozba vychádzajúca z tejto zóny, je stále významná,” zhŕňa Lavrenťjev, najskôr s poukazom na skutočnosť, že ruské rakety u leteckej základne Hmejmím v posledných dňoch zostrelili už najmenej štyri útočiace drony.

Damask medzitým ďalej trvá na tom, že Idlib oslobodí za akúkoľvek cenu, pričom prípravy na ofenzívu už podľa všetkého začali. “Podľa rôznych odhadov je v Idlibe asi 50-tisíc džihádistov, napospol zo zahraničia – Turecka, Uzbekistanu, Čečenska, Turkménska, z arabských monarchií Perzského zálivu, ale sú tam aj približne štyri tisícky čínskych Ujgurov, kvôli ktorým sa vraj dobytia Idlibu plánuje vojensky zúčastniť aj Čína.”

Okrem očakávanej bitky, ktorá sa s veľkou pravdepodobnosťou preleje aj na území Turecka, Ankare robia “starosti” aj sýrski Kurdi, ktorí teraz začali priame rozhovory s Damaskom. “Budúcnosť kurdských enkláv na sýrskom území síce dohodnutá ešte nebola, ale obe strany pri všetkej vzájomnej nedôvere spája spoločný záujem, a tým je vytlačiť Turecko zo sýrskych (či syrskokurdských) území. A kurdské Sýrske demokratické sily (SDF), ktoré boli ešte donedávna v područí USA, dnes navrhujú sýrskej armáde spoluprácu pri “dočistení” zvyškov Daeša v oblasti Suvejdy južne od Damasku a k tomu ponúkajú aj svojich zajatcov z radov Daeša k výmene za civilných rukojemníkov, ktorých Daeš nedávno zo Suvejdy uniesol.”

Rusko podľa nej zbližovanie Damasku a kurdských strán a hnutí podporuje, lebo vo finále okrem iného z ruského pohľadu to povedie k likvidácii “idlibských” džihádistov z Kaukazu a Strednej Ázie, pri súčasnom dodržaní hlavného ruského cieľa, ktorým je uchovanie územnej celistvosti Sýrie za “akúkoľvek cenu”. Teda odvrátenie nebezpečného precedensu. Avšak, Rusko zároveň chápe dôležitosť Turecka pre urovnanie situácie v Sýrii na strane jednej a jeho význam podstatného geopolitického aj obchodného partnera na strane druhej.

“Súčasne platí, že Turecko nemá žiadny právny, nieto ešte morálny argument, s ktorým by mohlo sýrskej armáde, Rusom, Iráncom a možno aj tým Číňanom v útoku na Idlib nejako brániť. Ankara Daeš i Al Káidu v Sýrii dlho a všemožne podporovala, a tak si dnes príliš “vyskakovať” nemôže. A podobne je na tom aj s obsadenými sýrskymi územiami – síce sa tureckej armáde a jej džihádistickým spojencom podarilo od svojich hraníc odtlačiť kurdské oddiely, ktoré všetky považuje za “teroristické”, avšak pre dlhodobé zotrvávanie a “okupácii” sýrskeho prihraničia žiadnu obhajobu nemá.”

Spencerová dodáva, že Ankara asi vsadila na prehĺbenie rozporov medzi Ruskom a USA, medzi ktorými by si vymanévrovali nejaký priestor “pre seba”. Trump s Putinom ale v Helsinkách podľa všetkého uzavreli ohľadom Sýrie vzájomne výhodné – a výhodné aj pre Sýriu – dojednania, takže vo finále Trumpov Washington tlačí na Turecko takým spôsobom, že naopak núti Ankaru, aby svojich nových spojencov hľadala v Rusku alebo Číne, s ktorou ostatne teraz Turecko podpísalo významné dohody o vojenskej spolupráci. “Vo výsledku je to ale len ďalšie obmedzenie tureckého “voľného pohybu” v Sýrii.”

“Suma sumárum: pre USA i Izrael vojna v Sýrii fakticky už skončila, a tak s predpokladaným odsunom amerických síl – a kurdské vyjednávanie s Damaskom jasne dokazujú, že ich americkí sponzori z vojny v Sýrii naozaj odchádzajú – zosilnie aj tlak na to, aby sa zo Sýrie stiahli aj turecké jednotky. USA už Turecku v Sýrii žiadny priestor k ďalším manévrom nevytvoria, a tak má teraz Ankara najskôr už len niekoľko týždňov na to, aby s Ruskom, Iránom a možno aj priamo Sýriou (a prečo nie?) pre seba rýchlo vyjednala čo najlepšie podmienky, aké ešte dojednať pôjde. Keďže rozhodnutie Damasku oslobodiť Idlib bude len predohrou k následnému postupu na Afrín, Al Báb či Džarábulus, ktoré sú stále ešte pod tureckú kontrolou…”