My sa voláme a sme kresťania, lebo sa hlásime k osobe a  posolstvu  Ježiša z Nazaretu, ktorého nazývame prímením Kristus, to je Pomazaný (Christos). Vieme, že to bola historická osoba, nielen veľký človek ako viacero ľudí v dejinách, ale veríme, že bol a je Boh. Ježiš je teda, ako to vyznávame „Boh a človek“ – Boží Syn, ktorý sa stal človekom, pred dvetisíc rokmi sa narodil v Betleheme a pôsobil v kraji, ktorý aj dnes poznáme, zomrel  v známom meste Jeruzaleme. V piatok pred židovskou Veľkou nocou dosiahli židovskí vedúci u rímskej okupačnej vrchnosti jeho odsúdenie na smrť, pribili ho na kríž, kde skončil svoj život v ukrutných bolestiach. Rímsky vojak zistil jeho ozajstnú smrť tým, že mu kopijou prebodol bok, z ktorého vyšla krv a voda. Pochovali ho do kamenného hrobu, ktorý uzavreli ťažkou skalou. Na tretí deň (ktorý sme my kresťania nazvali „deň  Pánov“ – „dies dominica“) včas ráno našli zbožné ženy hrob otvorený a prázdny.

Čo sa vlastne stalo s mŕtvym Ježišom z Nazaretu? Počas svojho života spravil rôzne zázraky, ktorými chcel potvrdiť svoju ľudskú a božskú prirodzenosť. Ale smrť na kríži a kamenný hrob sa zdali pochovať každú vieru, ba aj nádej. Bola to najväčšia skúška aj pre verných apoštolov, mužov viery.

Ježiš však prichádza v ústrety ťažko skúšanej viere. Tak to bolo za jeho pozemského pobytu v týchto dramatických chvíľach a tak je to aj v  prípade oslabenej viery každého človeka. Ako tvrdí novozákonný spis „Skutky apoštolov“, ktorý je takmer súčasný s dobou  Ježiša Krista, „po svojom umučení Ježiš poskytol (apoštolom) mnoho dôkazov, že žije, keď sa im štyridsať dní zjavoval a hovoril o Božom kráľovstve“ (Sk 1,3). Apoštol Peter prehlasuje: „Boh ho tretieho dňa vzkriesil a dal mu, aby sa zjavil – nie všetkému ľudu, ale svedkom, ktorých Boh vopred určil“ (Sk 10,40). Evanjelista Marek ako ozajstný kronikár podáva správu o iných zjaveniach vzkrieseného Ježiša: Márii Magdaléne, zbožným ženám, dvom učeníkom na ceste do Emaus, jedenástim apoštolom, medzi nimi aj pochybujúcemu Tomášovi, neskôr zas loviacim ryby pri Genezaretskom jazere.

Ježiš sa teda  po svojom vzkriesení ukázal mnohým svedkom. Ako keby chcel posilniť slabú vieru všetkých, ktorí behom budúcich storočí budú azda mať nejaké pochybnosti. Prichádza na pomoc aj dnešným ľuďom, keď osloví apoštola Tomáša, ktorý sa v mnohom podobá moderným pochybovačom. Keď totiž Tomášovi ostatní apoštoli rozprávajú, ako sa stretli so vzkrieseným Ježišom, odmietne ich svedectvo: „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.“ Naozaj, chladný racionálne založený človek, ako sú mnohí aj v našej dobe. Pri najbližšom stretnutí so všetkými apoštolmi, vzkriesený Ježiš vyzve Tomáša: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci!“ Evanjelium nám nezaznačilo, či Tomáš spravil tie gestá, ale prináša nám jeho výraznú odpoveď: „Pán môj a Boh môj!“ Je to plné vyznanie viery, že Ježiš je jeho Pán a jeho Boh. Ako hovorí sv. Augustín, Tomášova začiatočná neviera  pomohla potom mnohým neveriacim k tomu, aby sa obrátili a uverili (pozri Jn 20, 29).

Pre mnohých dnešných ľudí sú dôležité slová, ktorými Ježiš odpovie Tomášovi: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.“ Blahoslavení sme aj my, ktorí sme nevideli, a uverili. My veríme Ježišovi, lebo vstal z mŕtvych a aj dnes žije. Ako hovorí Písmo: „Kristus vzkriesený z mŕtvych už neumiera“ (Rim 6,9). „On žije“ – to je radostná zvesť, blahozvesť, ktorú nám i všetkým generáciám odovzdali viery hodní svedkovia  jeho vzkriesenia. Preto sa radujeme.
Veľká noc je teda sviatok radosti a zároveň sviatok nádeje. Kristus vstal z mŕtvych a viac neumiera, ale žije s nami, ako to sám prisľúbil: „Ja som s vami až do skončenia sveta“. Jeho zmŕtvychvstanie dáva nám istotu, že aj nás čaká po smrti večný život. On žije a pripravil nám odmenu vo večnosti.

Veľká noc je teda výzvou pre nás všetkých, aby sme neboli ako neveriaci Tomáš, ani skleslí na duchu ako emauzskí učeníci. Sv. Pavol, ktorý podobne ako my nestretol na zemi fyzického Ježiša Krista, nás upozorňuje na novú životnú energiu, ktorú sme v krste dostali: „Krstom v jeho smrti sme boli spolu s ním pochovaní, aby sme aj my, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych, žili novým životom“ (Rim 6,4).

Drahí priatelia, vo vzkriesenom Kristovi a s ním povstaňme aj my k novému životu a novej nádeji! Prajem vám radostné „aleluja“!

Jozef kard. Tomko