Tentokrát veriacim priblížil záverečné obrady eucharistického slávenia, pričom zdôraznil, že po skončení svätej omše sa má začať naše „úsilie o vydávanie kresťanského svedectva“: „Kresťania nejdú na svätú omšu preto, aby si vykonali týždennú povinnosť a vzápätí na všetko zabudli, to nie. Kresťania chodia na svätú omšu, aby sa zúčastnili na Pánovom utrpení a zmŕtvychvstaní a aby potom viac žili ako kresťania“, povedal Petrov nástupca, pričom dodal: „Prostredníctvom Eucharistie Pán Ježiš vstupuje do nás, do nášho srdca a do nášho tela, aby sme mohli «naším životom vyjadriť sviatosť prijatú vo viere»“.

Pri svätej omši sa „učíme stávať sa eucharistickými mužmi a ženami“, uviedol pápež a vysvetlil to nasledovne: „Znamená to nechať Krista, aby konal v našom konaní – aby jeho myšlienky boli našimi myšlienkami, jeho pocity tými našimi, jeho rozhodnutia našimi rozhodnutiami. Toto je svätosť: konať tak, ako konal Kristus je kresťanskou svätosťou. (…) Ovocie svätej omše je určené k dozrievaniu v každodennom živote.“

Na Vatikánskom námestí dnes medzi početnými pútnikmi bolo aj 7000 mladých z diecéz Miláno a Cremona, ako aj skupina novovysvätených jezuitských diakonov z medzinárodného kolégia „del Gesú“ v Ríme.

Úvodom ku katechéze bol nasledovný úryvok z Jánovho evanjelia:

«Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!“ Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána» (Jn 20, 19.20b).

Plné znenie katechézy pápeža Františka

Drahí bratia a sestry, dobrý deň a požehnanú Veľkú noc!

Vidíte, že dnes sú tu kvety – kvety evokujú radosť, veselosť; na niektorých miestach sa hovorí: „Rozkvitnutá Veľká noc“ (Pasqua fiorita), pretože kvitne zmŕtvychvstalý Kristus – on je tým novým kvetom. Rozkvitá naše ospravodlivenie, rozkvitá svätosť Cirkvi. Preto toľko kvetov – je to naša radosť. Po celý týždeň slávime Veľkú noc. A preto si všetci opäť vzájomne zaželajme k Veľkej noci. Povedzme všetci spoločne: „Požehnanú Veľkú noc!“ Chcel by som, aby sme zaželali k Veľkej noci – keďže bol biskupom Ríma – milovanému pápežovi Benediktovi, ktorý nás sleduje cez televíziu. Všetci zaželajme pápežovi Benediktovi požehnanú Veľkú noc! Jeden veľký aplauz!

Touto katechézou uzatvárame cyklus venovaný svätej omši, ktorá je doslova pamiatkou, avšak nielen ako spomienka: je opätovným prežívaním Ježišovho utrpenia a zmŕtvychvstania. Naposledy sme došli po sväté prijímanie a k modlitbe po prijímaní. Po tejto modlitbe svätú omšu uzatvára požehnanie udelené kňazom a prepustenie ľudu (porov. Všeobecné smernice Rímskeho misála – VSRM, 90). Tak, ako sa svätá omša ako liturgický úkon začala znamením kríža v mene Otca i Syna i Ducha Svätého, tak sa aj v mene Najsvätejšej Trojice uzatvára.

Avšak dobre vieme, že zatiaľ čo sa svätá omša ukončuje, začína sa úsilie o kresťanské svedectvo. Kresťania nejdú na svätú omšu preto, aby si vykonali týždennú povinnosť a vzápätí na všetko zabudli, to nie. Kresťania chodia na omšu, aby sa zúčastnili na Pánovom utrpení a zmŕtvychvstaní a aby potom žili väčšmi ako kresťania – začína sa úsilie o vydávanie kresťanského svedectva. Vychádzame z kostola, aby sme «išli v pokoji» a vnášali Božie požehnanie do každodenných aktivít, do našich domovov, na pracoviská, do činností pozemského mesta, „oslavujúc Pána naším životom“.

Ak však vychádzam z kostola klebetiac a obzerajúc si druhých – „pozri na toho, kukni na tamtú“ – a s dlhým jazykom, potom svätá omša nevstúpila do môjho srdca. Prečo? Lebo nie som schopný žiť a vydávať kresťanské svedectvo. Zakaždým keď vychádzam po svätej omši, musím vychádzať lepší než ako som tam vstúpil, s väčším elánom, s väčšou silou, s väčšou vôľou vydávať kresťanské svedectvo. Prostredníctvom Eucharistie Pán Ježiš vstupuje do nás, do nášho srdca a do nášho tela, aby sme mohli «naším životom vyjadriť sviatosť prijatú vo viere» (porov. Modlitba dňa na Veľkonočný pondelok).

Zo slávenia do života, teda uvedomujúc si, že svätá omša nachádza svoje naplnenie v konkrétnych rozhodnutiach toho, kto sa necháva v prvej osobe zahrnúť do tajomstiev Krista. Nesmieme zabudnúť, že slávime Eucharistiu, aby sme sa naučili stávať sa eucharistickými mužmi a ženami. Čo to znamená? Znamená to nechať Krista, aby konal v našom konaní – aby jeho myšlienky boli našimi myšlienkami, jeho pocity tými našimi, jeho rozhodnutia našimi rozhodnutiami.

Toto je svätosť: konať tak, ako konal Kristus je kresťanskou svätosťou. Vyjadruje to s precíznosťou svätý Pavol, keď hovorí o vlastnom pripodobnení sa Ježišovi. Hovorí takto: «S Kristom som pribitý na kríž. Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus. Ale život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa» (Gal 2, 19-20). Toto je kresťanské svedectvo.

Pavlova skúsenosť osvetľuje aj nás: v tej miere, ako umŕtvujeme náš egoizmus, čiže nechávame umrieť to, čo oponuje evanjeliu a Ježišovej láske, sa v našom vnútri vytvára väčší priestor pre moc jeho Ducha. Kresťania sú mužmi a ženami, ktorí si nechávajú zväčšovať dušu mocou Ducha Svätého, po tom, ako prijali Kristovo Telo a Krv. Nechajte si rozšíriť dušu! Nie duše úzke a uzavreté, maličké, egoistické, nie! Treba duše veľké, široké, s veľkými horizontmi… Nechajte si zväčšiť dušu silou Ducha Svätého, po prijatí Kristovho tela a Krvi.

Pretože skutočná prítomnosť Krista v konsekrovanom chlebe sa nekončí svätou omšou (porov. Katechizmus katolíckej Cirkvi, 1374), Eucharistia sa uchováva vo svätostánku kvôli prijímaniu pre chorých a kvôli tichej adorácii Pána v Najsvätejšej sviatosti. Eucharistický kult mimo svätej omše, či už vo forme súkromnej alebo komunitnej, nám pomáha zotrvávať v Kristovi (porov. tamtiež, 1378-1380).

Ovocie svätej omše je určené k dozrievaniu v každodennom živote. Môžeme to do istej miery ilustrovať týmto obrazom: svätá omša je ako semienko, ako pšeničné zrnko, ktoré potom v každodennom živote rastie a rastie, dozrieva v dobrých skutkoch, v postojoch, ktoré nás pripodobňujú k Ježišovi. Ovocie svätej omše je preto určené dozrievať v každodennom živote. Pravdou je, že rastúc v našom zjednotení sa s Kristom, Eucharistia obnovuje milosť, ktorú nám daroval Duch Svätý pri krste a pri sviatosti birmovania, aby naše kresťanské svedectvo bolo vierohodné (porov. tamtiež, 1391-1392).

Čo ešte robí Eucharistia tým, že zapaľuje v našich srdciach Božiu lásku? Oddeľuje nás od hriechu: «Čím väčšiu účasť máme na Kristovom živote a čím väčšie pokroky robíme v priateľstve s ním, tým ťažšie sa od neho odlúčime smrteľným hriechom» (tamtiež, 1395).

Pravidelné zúčastňovanie sa na Eucharistickej hostine obnovuje, posilňuje a prehlbuje puto s kresťanským spoločenstvom, ku ktorému patríme, podľa toho princípu, že Eucharistia utvára Cirkev (porov. tamtiež, 1396), zjednocuje nás všetkých.

Nakoniec, zúčastňovanie sa na Eucharistii zaväzuje voči druhým, osobitne voči chudobným, učiac nás prechádzať od Kristovho tela k telu bratov, v ktorých očakáva, že ho rozpoznáme, že mu budeme slúžiť, ctiť si ho a milovať (porov. tamtiež, 1397).
Nesúc poklad zjednotenia sa s Kristom v hlinených nádobách (porov. 2 Kor 4,7), máme neustálu potrebu vrátiť sa ku svätému oltáru, až dovtedy, keď v raji budeme plne zakúšať  blaženosť Baránkovej svadobnej hostiny (porov. Zjv. 19,9).

Ďakujme Pánovi za cestu znovuobjavovania svätej omše, ktorou nám dal spoločne prejsť, a nechajme sa pritiahnuť obnovenou vierou k tomuto skutočnému stretnutiu s Ježišom, ktorý pre nás zomrel a vstal z mŕtvych, s naším súčasníkom. A nech je náš život vždy takto zakvitnutý – tak ako Veľká noc – kvetmi nádeje, viery, dobrých skutkov. Nech na to vždy nachádzame silu v Eucharistii, v zjednotení s Ježišom. Požehnanú Veľkú noc všetkým!

Preložila: Slovenská redakcia VR