Aj v predvečer Turíc pápež František podobne predsedal sláveniu Eucharistie pri svätodušnej vigílii za účasti členov charizmatických združení a veriacich Rímskej diecézy s vystavenou milostivou ikonou Panny Márie zo svätyne Divino Amore. Pri liturgii so štyrmi biblickými čítaniami a bohatými spevmi si 50-tisícové zhromaždenie liturgickou formou obnovilo v pamäti prijatú sviatosť birmovania a verejne vyjadrilo osobný záväzok k misijnej angažovanosti, plynúci z krstu a birmovania.

Homília Svätého Otca z Turíčnej nedele

Turíce nadišli pre učeníkov po päťdesiatich dňoch neistoty. Na jednej strane, Ježiš bol vzkriesený, oni ho plní radosti videli a počúvali ho, dokonca s ním jedli. Na strane druhej však ešte neprekonali pochybnosti a strach: zotrvávali za zatvorenými dverami (porov. Jn 20,19.26), so slabými vyhliadkami do budúcnosti, neschopní ohlasovať toho, ktorý je Živý. Potom prichádza Duch Svätý, a obavy sa vytrácajú: apoštoli už teraz nemajú strach ani pred tými, ktorí ich idú uväzniť; predtým boli ustarostení o svoj život, teraz už viac nemajú strach umrieť; predtým boli uzavretí vo večeradle, teraz hlásajú všetkým ľuďom.

Až do Ježišovho vystúpenia do neba čakali Božie kráľovstvo pre seba (porov. Sk 1,6), teraz sú už netrpezliví dostať sa až do neznámych končín. Predtým skoro vôbec nehovorili verejne, a keď, tak často to skončilo nedobre, ako Peter pri zapretí Ježiša; teraz však hovoria s odvážnou priamosťou (parresía) ku všetkým. Príbeh učeníkov, ktorý sa zdal byť už na konci, sa skrátka celkom obnovuje mladosťou Ducha: tí mladí ľudia, ktorí sa v zajatí neistoty cítili bez budúcnosti, boli odrazu premenení radosťou, ktorá ich znovuzrodila.

Toto vykonal Duch Svätý. Duch Svätý nie je, akoby sa mohlo zdať, niečo abstraktné: je to celkom konkrétna a celkom blízka Osoba, ktorá nám mení život. Ako to robí? Pozrime sa na apoštolov. Duch Svätý im veci neuľahčoval, nerobil žiadne okázalé zázraky, nezbavil ich problémov či odporcov. Ale Duch Svätý priniesol do života apoštolov harmóniu, ktorá im chýbala, tú, ktorá je mu vlastná, lebo on sám je harmónia.

Harmónia vo vnútri človeka. Vo vnútri, vo svojom srdci učeníci potrebovali byť zmenení. Ich príbeh nám hovorí, že vidieť Vzkrieseného ešte nestačí, ak ho neprijmeme do srdca. Neposlúži nám poznanie, že Vzkriesený je živý, ak nežijeme ako vzkriesení. A práve Duch Svätý je ten, čo umožňuje, aby Ježiš v nás žil a znovu ožil a vzkriesil nás zvnútra. Preto Ježiš, keď prichádza k svojim učeníkom, opakuje: „Pokoj vám!“ (Jn 20,19.21) a dáva im Ducha Svätého.

Pokoj nespočíva v odstránení problémov zvonku – Boh svojich učeníkov nešetrí od strastí a prenasledovania –, ale v prijatí Ducha Svätého. V tomto spočíva pokoj, tento pokoj daný apoštolom, pokoj, ktorý neoslobodzuje od problémov, ale oslobodzuje uprostred problémov, sa ponúka každému z nás. Je to pokoj, ktorý robí srdce podobným moru v hĺbke, ktoré je stále pokojné, aj keď hladinou zmietajú vlny. Je to tak hlboká harmónia, že dokáže i prenasledovanie premeniť na požehnanie.

Koľkokrát však zostávame iba na povrchu! Namiesto hľadania Ducha Svätého sa radšej držíme na hladine, mysliac si, že všetko sa zlepší, keď určitý problém prehrmí, keď už viac neuvidím onú osobu, keď sa daná situácia zlepší. Toto je však stále iba zotrvávanie na povrchu: jeden problém vystrieda totiž ďalší a nepokoj sa zas vráti. Pokoj nedosiahneme tak, že si budeme držať odstup od toho, kto zmýšľa ináč ako my; pokoj si nezaistíme vyriešením chvíľkovej nepríjemnosti. Kľúčom je Ježišov pokoj, harmónia Ducha Svätého.

Dnes, v súčasnej uponáhľanej dobe sa zdá, že harmónia sa dostáva na okraj: postrkávaní z tisícich strán riskujeme, že vybuchneme, keď pod vplyvom neustálej nervozity reagujeme prehnane na každú vec. Hľadáme rýchle riešenia, jednu tabletku za druhou, len aby sme išli ďalej; jednu emóciu striedame druhou, aby sme sa cítili, že žijeme. Nadovšetko ale potrebujeme Ducha Svätého: to on vytvára poriadok tam, kde je zhon. On je pokoj uprostred nepokoja, dôvera v skľúčenosti, radosť v smútku, mladosť v starobe, odvaha v skúške. Je to on, čo v búrlivých vlnách života upevňuje kotvu nádeje.

Je to Duch Svätý, ktorý – ako dnes hovorí svätý Pavol – nám nedovolí zasa upadnúť do strachu, pretože nám dáva pocítiť, že sme milovanými synmi a dcérami (porov. Rim 8,15). Je to Tešiteľ, ktorý nám odovzdáva Božiu nehu. Bez Ducha Svätého je život kresťana rozhádzaný, bez lásky, ktorá všetko zjednocuje. Bez Ducha Svätého Ježiš zostáva iba postavou z minulosti, s Duchom Svätým je živou osobou dneška; bez Ducha Svätého je Písmo iba mŕtvou literou, s Duchom Svätým je Slovom života. Kresťanstvo je bez Ducha Svätého moralizovaním bez radosti; s Duchom Svätým je životom.

Duch Svätý prináša harmóniu nielen vo vnútri, ale aj vonku, medzi ľuďmi. Robí z nás Cirkev, rozmanité kúsky skladá do jednej harmonickej stavby. Dobre to vysvetľuje sv. Pavol, ktorý keď hovorí o Cirkvi, často opakuje jedno slovo: „rozličné“ – „rozličné dary, rozličné služby, rozličné účinky“ (1 Kor 12,4-6). Sme rôzni rozmanitosťou vlastností a darov. Duch Svätý ich rozdeľuje s fantáziou, bez jednotvárnosti či štandardizovania. A v tejto rôznorodosti buduje jednotu. Robí tak už od stvorenia, lebo je odborníkom v premieňaní chaosu (cháos) na poriadok (kósmos), vo vytváraní harmónie. Je špecialistom na vytváranie rozličnosti, bohatosti. Každý je svojský, odlišný. On je tvorcom tejto rozmanitosti a zároveň je tým, ktorý harmonizuje, ktorý dáva rozdielnosti do súladu a jednoty. Jedine on dokáže konať obe tieto veci.

V dnešnom svete sa disharmónie stali skutočnými rozdeleniami: jedni majú priveľa, iní zas nič; jedni chcú žiť sto rokov, iní sa nesmú ani narodiť. V ére počítačov sme si vzdialení: sme viac „social“, ale menej spoločenskí. Potrebujeme Ducha jednoty, ktorý by nás obrodil ako Cirkev, ako Boží ľud i ako celé ľudstvo. Aby nás znovuzrodil. Vždy je tu pokušenie stavať si „hniezdočká“: zhlukovať sa okolo vlastnej skupinky, vlastných záľub, podobný k podobnému, alergickí na každé primiešanie iného. A od hniezdočka k sekte je iba na krok, aj vo vnútri Cirkvi. Koľkokrát definujeme svoju identitu vyhranením sa voči niekomu alebo niečomu!

Duch Svätý však spája vzdialených, zjednocuje tých, čo sú ďaleko, dáva dohromady roztratených. Spája rozdielne odtiene do jednej harmónie, lebo vidí predovšetkým dobro; pozerá v prvom rade na človeka, nie na jeho chyby; hľadí na osobu, prv než na jej konanie. Duch Svätý stvárňuje Cirkev, stvárňuje svet ako miesta pre synov a dcéry, bratov a sestry. Synovia a dcéry, bratia a sestry: sú to podstatné mená, ktoré stoja pred akýmkoľvek iným prídavným menom.

Je v móde dávať prívlastky, žiaľ aj nimi urážať. Môžeme povedať, že zažívame určitú „kultúru prívlastkov“, ktorá zabúda na podstatné meno vecí. A žijeme aj v určitej „kultúre urážania“, ktoré je prvou odpoveďou na názor, ktorý nezdieľam. Následne si uvedomujeme, že to škodí: tomu, kto je urážaný, ale aj tomu, kto uráža. Keď sa odplácame zlým za zlé, keď obete prechádzajú na katov, nežijeme dobre. Kto však žije podľa Ducha Svätého, prináša pokoj tam, kde sú nezhody, svornosť tam, kde sú konflikty.

Duchovní ľudia sa za zlé odplácajú dobrým, na aroganciu odpovedajú miernosťou, na zlobu dobrotou, na hrmenie tichom, na klebety modlitbou, na pesimizmus úsmevom.

Aby sme boli duchovní, aby sme vychutnávali harmóniu Ducha Svätého, potrebujeme dať jeho pohľad pred ten náš. Potom sa veci zmenia: s Duchom Svätým je Cirkev svätým Božím ľudom; misia je nákazlivým šírením radosti, nie prozelytizmom; druhí ľudia sú bratmi a sestrami, milovanými tým istým Otcom. Ale bez Ducha Svätého je Cirkev iba organizáciou, misia je propagandou, spoločenstvo je námahou. A mnohé cirkvi robia programové akcie v tomto zmysle pastoračnými plánmi, diskusiami o všetkom možnom. Zdá sa to ako cesta, ktorá by nás zjednotila, ale toto nie je cesta Ducha Svätého, je to cesta rozdelenia.

Duch Svätý je prvou i poslednou potrebou Cirkvi (porov. Sv. Pavol VI., Generálna audiencia, 29. nov. 1972). On „prichádza tam, kde je milovaný, kde je pozvaný, kde je očakávaný“ (Sv. Bonaventúra, Kázeň na 4. veľkonočnú nedeľu). Bratia a sestry, modlime sa k nemu každý deň. Duch Svätý, Božia harmónia, ty, čo premieňaš strach na dôveru a uzavretosť na darovanie sa, príď k nám. Daj nám radosť zo vzkriesenia, stálu mladosť srdca. Duch Svätý, naša harmónia, ty, ktorý z nás robíš jedno telo, vlej svoj pokoj Cirkvi a svetu. Duch Svätý, urob nás dômyselnými tvorcami svornosti, rozsievačmi dobra, apoštolmi nádeje.

Preložila: Slovenská redakcia VR