Písal mu teda: „Nemal si dať skaziť, čo nie ku klaňaniu, ale ovšem k poučeniu nevedomých kresťanov v kostole vystavené bolo. Lebo iná vec je, obrazom sa klaňať a i iná z udalosti obrazom predstavenej poznať, čomu sa klaňať máme.“

Takto učila cirkev katolícka od najstarších časov, a stále pri tom zachovávala obyčaj, mať v úctivosti obrazy, ktoré upomínali na Ježiša Krista a jeho svätých. Lebo ako modlitebnou knihou upamätovaní bývame na Boha a sväté osoby , lebo veci, tak nám môžu i obrazy toto všetko v pamäť uvádzať. A ak že kresťan v úcte má sväté Písmo, lebo modlitebnú knihu práve preto, lebo mu je ona prameňom nábožných myšlienok, a keď každý rozumný človek vie si vážiť obraz jemu milých a vážených osôb práve preto, aby si uctil osoby, ktoré obrazy predstavujú,  vtedy zaiste i katolícka cirkev len takým veciam učí, ktoré sa i so zdravým rozumom, i s city neskazeného ľudského srdca a i s učením Spasiteľa nášho celkom zrovnávajú, keď svojim veriacim odporúča, ba na srdce im kladie, aby v úcte mali obrazy predstavujúce im Spasiteľa Ježiša Krista a jeho priateľov, svätých totižto a vyvolených Božích.

Tohto, na sv. Písme a ústnom podaní založeného článku viery, podľa ktorého obrazy Ježiša Krista a svätých Božích v úctivosti mať nielen smieme, lež i musíme, pridŕžal sa svätý Nicefor verne po celý svoj život, a neohrozene ho zastával i vyznával, mnoho zaň trpel, až napokon zaň i zomrel. Vedel on dobre, že Boh rozkázal Mojžišovi na púšti, aby s oboch strán archy zmluvy postavil obrazy cherubov, že rovne tak neskôr dal postaviť na púšti kríž otočený medeným hadom, ako predobraz sľúbeného Vykupiteľa Ježiša Krista. Keď teda Hospodin vydal prikázanie:

„Neučiníš sebe modly ani žiadneho podobenstva, aby si sa mu klaňal.“

A týmto spôsobom zakázal židom klaňať sa modlám tak, ako to robievali pohania, nezakázal im v úctivosti držať obrazy. Lebo veľký rozdiel je medzi klaňaním sa Bohu a úctou, ktorú preukazujeme svätým a vyvoleným Božím. Preto už í v katakombách, podzemných , kde prví kresťania, nesmejúc si ešte stavať verejné kostoly, potajomky a v úkryte odbavovali služby Božie, vidíme obrazy Ježiša Krista v podobe dobrého pastiera, ako i obrazy Panny Márie na odkaz, že i za prvých kresťanských časov sväté obrazy v úctivosti držané boli. Ústne podanie nám okrem toho hovorí , že sv. Lukáš evanjelista, znajúc maľovať, viacej obrazov blahoslavenej Panny vyhotovil. Za celých sedemsto rokov nenapadlo nikomu urážať sa na úcte preukazovanej obrazom. Až potom po sedemsto rokoch dosadli v Carihrade na trón cisári, ktorí oproti všeobecnej, až do ich časov panujúcej obyčaji a bez toho, žeby sa s biskupmi boli o to poradili, vydali zrazu cisárske rozkazy, nakladajúc, aby v chrámoch rovne tak ako po uliciach, ba ešte i v súkromných domoch všetky možné obrazy stroskotané boli a zničené. V zmysle tohto rozkazu zničili cisárski úradníci nielen všetky obrazy svätých, ale pustili sa spolu ukrutne prenasledovať všetkých ich ctiteľov. Toto zúrenie a prenasledovanie trvalo vyše sto rokov.

Toho času žil svätý Nicefor (Nikefor). Otec jeho Theodor, bol tajomníkom cisára Konstantina, prímením Kopronima, najzúrivejšieho to nepriateľa svätých obrazov. Ako náhle sa cisár tento dozvedel, že jeho tajomník Theodor, pridržujúc sa prastarého učenia cirkvi katolíckej, obrazy Ježiša Krista, Bohorodičky a svätých Božích v dome svojom chová a v úctivosti ich má, ba že i proti bezbožným jeho úradníkom neohrozene vystupuje, dal ho mučiť a pozbaviac ho potom celého jeho majetku, poslal ho do vyhnanstva. Theodor zomrel vo vyhnanstve. Syn jeho však, Nicefor, matkou Eudoxiou vychovaný v cnostiach a najlepšími učiteľmi vyučený v duchovných rovne ako svetských vedách, ako náhle dorástol a do verejnosti vstúpil, získal si ihneď lásku a úctu spoluobčanov, ba rýchle rastúca povesť o mimoriadnej čistote života a o všestrannej jeho učenosti prenikla i k samému cisárskemu dvoru. Po smrti Kopronimovej dosadol na cisársky trón v Carihrade jeho syn Konstantin. Tento teda, súc i s matkou Irenou horlivý za čisté učenie, povolal Nicefora k cisárskemu dvoru a zveril mu ten istý vysoký úrad, ktorý predtým jeho otec bol zastával. Krátkym časom bol on vo veľkej priazni ako u cisára, tak i u matky jeho Ireny, lebo so svedomitou ochotou plnil povinnosti svojho úradu. Pri tom zápasil neohrozene so zúrivými nepriateľmi svätých obrazov, tak že biskupi na VII. všeobecnom cirkevnom sneme, v záležitosti obrazov vydržiavanom, zhromaždení, kde spolu i Nicefor čo cisársky splnomocnenec bol prítomný , napospol obdivovali jeho horlivosť i učenosť.

Po tomto sneme presvedčoval sa Nicefor vždy viacej o márnosti tohto sveta a zatúžil odriecť sa ho a utiahnuť sa od všetkej jeho vlády a slávy. Zložil teda vysoký svoj úrad, založil s niekoľkými rovno zmýšľajúcimi mužmi kláštor na púšti, kde sa oddal modlitbe, spytovaniu Písem svätých a iným nábožným cvičeniam. Ani netušiac pripravoval sa on takto k novému, nanajvýš dôležitému kroku na ceste svojho života.

Tým totižto časom (r. 806.) zomrel v. Taráz, patriarcha carihradský. Na jeho miesto zvolený bol jednohlasne Nicefor. Pri svojej úprimnej pokore zdráhal sa on prijať tento vysoký a s tak veľkou zodpovednosťou spojený úrad, až napokon starostlivosťou o cirkev svätú premožený a prosbami veriaceho ľudu donútený, dal sa vysvätiť. Po čas vysvätenia držal ustavične rukách knihu, ktorú bol o úcte k obrazom napísal a zložil ju potom za oltárom do schránky, akoby záloh svojho sľubu, že chce až do smrti neporušené udržať toto učenie cirkvi o obrazoch. Stanúc sa takto patriarchom, dal sa horlivo rozširovať kráľovstvo Božie jak viery verným slovom, tak mocným príkladom.

V tom však zomrel cisár Konstantín a na jeho miesto zvolený bol roku 813. nový cisár, menom Lev. Tento, súc zaťatým nepriateľom svätých obrazov, snažil sa ich úctu vykoreniť všemožným spôsobom, najprv ľsťou, potom i násilím. On sa nazdával, že ak prevedie Nicefora lichotením a sľubmi na svoju stranu, potom sa mu ľahko podarí previesť svoj bezbožný úmysel. Snažil sa teda svätého patriarchu  prehovoriť , aby upustil od svojho učenia , lebo pravá viera zapovedá vraj i tak držať v úctivosti obrazy. Ale bohu verného mravného pastiera nedotkli sa ľstivé a úlisné slová cisárove, tak ako ani neskoršie vyhrážky. I odpovedal mu prosto srdečne:

„Darmo sa namáhaš cisár, lebo my na prastarom učení a podaní cirkvi ničoho zmeniť nesmieme. Sväté obrazy držať a ctiť ich zhoduje sa so svedectvom Písma  a s najstarším obyčajom cirkvi. Sami  obrazoborci dovoľujú v úctivosti mať kríž ako i knihu svätého Evanjelia. Ale kríž a Evanjelium nie sú Kristus sám, lež len pripomienka na neho, podobná obrazom.“

Cisár teda vidiac, že lichotením svätého patriarchu od cirkevného učenia neodvráti, chopil sa prostriedku a to síce takého, ktorý bol i cisára i kresťana nanajvýš nehodný. Bol totižto v meste Carihrade od pradávnych časov vystavený nad hlavnou bránou mesta veľký kríž s Ukrižovaným. Bezbožný teda cisár rozkázal vojakom sňať s tohto kríža obraz Ukrižovaného a k verejnej potupe a pohoršeniu vláčiť ho mestom po blate. Keď na to Nicefor, neznajúc, že to cisársky rozkaz, pre takéto potupenie a zneuctenie obrazu Ježiša Krista žalobu pozdvihol u cisára a potrestanie bezbožných vojakov žiadal, tento ich nielen nepotrestal, lež naopak zakázal na budúce obraz Spasiteľa na staré miesto nad bránou postaviť a vôbec obrazy v úcte držať. Svätý náš predvídal, čo tu z toho nasledovať bude. Napomínal teda s jednej strany pravo veriacich kresťanov zotrvávať stále vo viere, a s druhej obrátil sa i sám dôverne k Bohu a prosil ho vrúcne o milosť, aby mu v týchto ťažkých okolnostiach nápomocným byť ráčil.

Cisár nemeškal obrátiť sa proti svätému patriarchovi tými najukrutnejšími prostriedkami prenasledovania. Nechcejúc trpieť jeho viery verného učenia, zakázal mu najprv kázať , a aby mu učinil nemožným vykonávať i ostatné sväté úkoly, zakázal používať pri službách Božích  kostolných nádob,  darovaných kedysi od cisárov. Napokon proti všetkému cirkevnému právu a poriadku naložil  niekoľko nehodným biskupom, ktorí boli tak ako on nepriatelia obrazov, aby sa zišli a držali nad Niceforom súd. Títo sa v skutku zišli v s cisárskom paláci, predvolali svätého Nicefora, a vyzvali ho rovno, aby zmenil svoje zmýšľanie a učil podobne im, že sa sväté obrazy v úctivosti držať nemajú, lebo že ináč trestu neujde. Avšak toto zhromaždenie bolo proti všetkým zákonom cirkevným, Nicefor neohrozene odpovedal nehodným biskupom:

„Kto vám dal moc predvolať ma pred seba, pápež alebo niektorý patriarcha?“

Na to im vysvetlil ich blud, upomenul ich na ich neprávosti a prečítal im oné cirkevné stanovy, podľa ktorých každý, ktokoľvek by sa opovážil osobovať si v z cudzom biskupstve dajaké právo, upadá do cirkevnej kliatby. Oni však málo si všímali a hrozieb a napomínaní svätého, a vyriekli nad ním samým kliatbu. Zároveň ho pozbavili úradu a zapovedali mu menovať sa a ďalej patriarchom. Cisár sám najal proti nemu zákerníkov, ktorí ho mali zavraždiť. To sa im však nepodarilo, a preto cisár o dal násilne odviesť do vyhnanstva. A tak e bol Nicefor pre svoju vernosť, ktorou neohrozene zastával úctu k svätým obrazom, do ďalekého kláštora za morom odvlečený. Roku 820. zomrel cisár Lev, a nasledoval i po ňom Michal šleptavý. I tento podporoval obrazoborcov. Kňazov, nechcejúcich obrazy vyhádzať z kostolov von, dal prenasledovať, uvrhnúť do žalárov, tam biť, áno mnohých odsúdil i na smrť. Steny po kostoloch, na ktorých vymaľované boli buďto deje biblické, alebo skutky a utrpenie svätých mučeníkov, dal olíčiť vápnom, omazať blatom, alebo kladivom a sekerou roztrieskať. V takýchto okolnostiach zotrvával svätý Nicefor i ďalej vo vyhnanstve, kým po 14 rokoch čo 70 ročný starec (r. 828) umrel sladko v Pánu v kláštore svätého Theodora, ktorý sám vystavil.

Pozostatky svätého dala cisárovná Theodora preniesť do Carihradu.

Ani jedno učenie cirkvi katolíckej nie je bez úžitku, keď mu náležite porozumieme, verne sa ho pridŕžame a podľa neho život spravujeme. Užitočné je nám teda i to učenie, že obrazy predstavujúce nám osoby a udalosti svätých v úctivosti držať máme. Svätý Nicefor ťažké prenasledovanie trpel za hlásanie a neohrozené vyznávanie jeho. On volil zomrieť radšej vo vyhnanstve, než sa prehrešiť proti prastarému učeniu cirkvi. Ty však, drahý čitateľu, môžeš pohodlne a bez obavy ctiť a v dome si držať obrazy svätých. Váž si a užívaj teda tohto prostriedku k svojmu blahu. Lebo hľa! človeka akoby dačo neustále pútalo k hrude tejto zeme, veď sotva že si prišiel domov z kázne, alebo sotva že si sa pohrúžil vo svätú pobožnosť, tu čo chvíľa počne sa ti myseľ rozptyľovať sem-tam svetom, a zrazu si roztržitý. A trebárs by si i prísne vzal pred seba, že sa budeš za dlhší čas zaoberať vecami a udalosťami svätými, predsa sa len i proti vôli pochytia zas pozemské starosti, práce a roztržitosti, tak že ani nezbadáš, a znovu si v tomto pozemskom prachu ponorený. Či to teda nie je dobre, keď buďto idúc z pobožnosti, alebo v robotný deň, keď večierkom unavený z poľnej práce domov sa vraciaš, uzrieš na ceste tu svätý kríž, tam zas obraz najsvätejšej Panny v prívetivej kaplnke ? Či sa ti ňadrá nenaplnia radostnými citmi , keď doma zhliadneš na stene obraz, ktorý ti predstavuje nejaký svätý dej, alebo tvojho patróna, alebo svätých Cyrila a Metoda, ktorí prví hlásali kresťanskú vieru našim pradedom. Jeden jedinký pohľad na takéto obrazy je často tichá a vrúcna kázeň a uvedie duši v pamäť všetko, čo bola v kostole videla a slyšala, alebo čo doma čítala, o čom premýšľala, a za čo prosila v modlitbách. Mnohý kresťan čerpal už potešenie a posilnenie v ťažkej nemoci, keď pri smrteľnom jeho zápase utkvelo mu oko na kríži, ktorý mu visel nad posteľou. Pohľad naň bol umorenej duši odpočinkom.

Karol Jerguš