Bratislava 14. októbra 2018 (HSP/Foto: HSP)

Svätý Leopold, panujúci veľkovojvoda rakúsky, narodil sa roku 1073 v meste Môlku a pochádzal z rodu veľkokniežatského staroslávnych Babenbergov. Ako panujúci veľkovojvoda nosil meno Leopold IV, ale vďační poddaní nazývali ho Pobožným, súveký pápež Innocenc II. vyznačil ho menom „Syn svätého Petra.“ Bol synom Leopolda III. z Rakús, ktorý menovaný býval i Krásnym, a Idy, dcéry cisára rimského Henrika III.

Oba rodičia boli cnostní a nábožní. Všetku starosť svoju vynakladali, aby synčok od najútlejšej mladosti v bázni Božej bol vychovávaný. A už v útlom veku prejavoval, že je povolaný od milostivého Boha k veľkým veciam. Prvú výchovu poskytovala mu poučovaním a vznešeným príkladom bohumilá matka jeho, ktorá obetovala vtipného synka svojho Bohu a úzkostlivo strážila nad nevinnosťou jeho. Neskôr odovzdaný bol výchove mníchom kláštora môlkského, ktorý nachádzal sa neďaleko hradu panovníckeho, mnísi vyučovali mladistvého veľkovojvodu vo vedách a on veľmi horlivo konával i všetky pobožnosti zo zbožnými učiteľmi svojimi. Výchovu jeho dovŕšil blahoslavený Altmann, biskup z Passau.

Pod správou týchto výborných vychovávateľov prejavoval mladý veľkovojvoda zriedkavé cnosti a dokonalosti kresťanské: bázeň Božiu, nevinnosť srdca, pokoru, spravodlivosť, milosrdenstvo a horlivosť pre rozkvet svätej cirkvi. Obozretne strážil nad každým slovom svojim a skutkom a prejavoval od najútlejšieho veku vážnosť, akú iba u dospelých badať možno. Nikdy nevyšlo z úst jeho ľahké, dvojzmyselné, hnevlivé alebo nepravé slovo. Opovrhoval skvostným rúchom, uspokojoval sa s najjednoduchšími pokrmami, netešili ho zábavy, jazdenie, poľovačky, plavba, i zavieral sa do izby svojej, kde osamote sa modlieval, vedám učil, sväté Písmo a iné posvätné a poučné knihy čítaval. Vyhýbal všetkému, čo by nevinnosť jeho ohrozovať mohlo. Svetársky život niektorých dvoranov slúžil mu za výstrahu. Obcovanie s múdrymi a pobožnými ľudmi bolo mu milou zábavkou a dľa rady ich sporadoval život svoj.

Náboženský cit svoj veľadil zbožným rozjímaním služieb Božích a prijímaním sviatostí. Útlou láskou horel k bližným, podporoval milosrdne utláčaných, chudobných, vdovy a siroty. Povznesenie služieb Božích, okrasa chrámov ležali mu veľmi na srdci. Kňazstvo, ako sluhov svätej cirkvi, ktorej rozkvet ho tešil, vážil si vysoko. Po smrti otcovej nastúpil svätý Leopold r. 1096 na trón veľkovojvodský. Mladistvý panovník prosil milostivého Boha o dar múdrosti a činnej vytrvanlivosti, aby zbujnelých poddaných svojich na cestu statočnosti a cností kresťanských upraviť mohol, lebo mravy mnohých boli surové a veľmoži dopúšťali sa mnohých nespravodlivostí proti podriadeným svojim. I usiloval sa byť spravodlivým, všetkým poddaným dobre činiť a verejné ťarchy obľahčovať. Boh a zákon Jeho boli základom vladárenia jeho, i povzbudzoval skvelým príkladom svojím poddaných, aby srdcom i skutkami Bohu slúžili a medzi sebou v láske a v svornosti žili, lebo bol presvedčený, že iba sväté náboženstvo národy a krajiny povznáša a k rozkvetu privádza. Láskavý a spravodlivý spôsob, akým obcoval so všetkými poddanými svojimi, či boli veľmoži, či roľníci a priemyselníci, naklonil mu všetky srdcia. Vo vladárení neurobil krok, kým obozretným ostrovtipom všetko dobre nepreskúmal a používal v prevedení zámeru svojho iba prostriedky, ktoré vhodné boli, že by česť a sláva Božia, i dobrobyt a duševné spasenie poddaných boli napomáhané.

I netrvalo dlho panovanie jeho a oslavovaná bola spravodlivosť, múdrosť a nábožnosť jeho po celom Rakúsku, a uveličení poddaní nazývali ho Pobožným i hovorievali:

„Máme panovníka, ktorý je zakladateľom všeobecného blahobytu, ochrancom spravodlivosti a pravdy a otcom vlasti.“

Najviac ležalo mu na srdci blaho duševné poddaných a preto používal všetky prostriedky, aby tento vyvýšený cieľ dosiahol. Opravu mravov započal na dvore svojom. Medzi dvoranmi a sluhami netrpel žiadneho, ktorý by bol býval roztopašný, neľudský, nenábožný alebo čo i len vlažný v náboženstve. Keď zbadal, že niekto obťažený je týmito a podobnými necnosťami, napomínal najprv prísne a vážne patričného, aby napravil mravy svoje a kresťansky žil, ked ľachtikár sa nenapravil, odohnal ho od dvora svojho. A tak stal sa palác jeho domom bázne Božej, spravodlivosti a každej cnosti kresťanskej. Prísny bol najmä proti nespravodlivým a nenábožným úradníkom. Podporoval horlivých kňazov, aby mohli na ľud s úspechom pôsobiť, povery a neveru vykoreňovať a pravú vieru a cnosti kresťanské medzi ním udomácňovať a upevňovať. Sám predchádzal poddaných v nábožnosti, lebo vždy navštevoval verejné služby Božie a voľný čas venovával skrúšeným modlitbám.

Na Lysej hore pri Viedni vystavil hrad a kaplnku, prebýval napozatým tam a tak povzniesol Viedeň veľmi, keď si ju vyvolil za sídelné mesto. Križiakov, ktorí tiahli na Východ, aby oslobodili Svätú Zem z rúk fanatických nepriateľov kresťanstva, Turkov, podporoval veľmi značne. Svätý Leopold riadil takto požehnane za desať rokov poddaných svojich. Veľmoži naliehali na neho, aby vzal si manželku k utvrdeniu blaha a mieru v zemi. I vyhovel všeobecnej žiadosti a vzal si roku 1106 za manželku šľachetnú, na tele i duši prekrásnu Agnešu, mladú vdovu po vojvodovi Fridrichovi zo Švábska, dcéru cisára Henrika IV. a matku neskoršieho cisára rimského Konráda III. Táto veľmi bohatá, vznešená a nábožná manželka podporovala sv. Leopolda vo všetkých blahonosných podujatiach.

Denne čítavala so svätým manželom svojim v istý čas sväté Písmo, rozjímala tajomstvá Božie, nočnej doby vstávala s ním k modlitbe, s ním chodievala ku službám Božím, povzbudzovala sa s ním vzájomne ku všetkému dobrému a šľachetnému, svietila ako vzor manželskej vernosti a lásky v nemravných tých časoch a starala sa, že by i dvorania cnostný a nábožný život viedli.

Raz vyšiel veľkovojvoda na poľovačku do okolitých lesov s dvoranmi a hosťami svojimi, i uzrel na bazovom kríčku závoj zavesený, neporušený. Nábožní manželia uzavreli, že na tom mieste ten kláštor založia. Neminul rok a svätý Leopold odovzdal vystavený kláštor s nádherným chrámom mníchom svätého Augustína. Neskôr vystaval s pomocou veľmi bohatej manželky svojej i druhý veľký kláštor, ktorý vo veľmi príjemnom údolí dve míle od Viedne vzdialený leží, ku cti svätého kríža.

Tento kláštor, ozdobený dvoma chrámami, Svätý Kríž menovaný, odovzdal mníchom svätého Bernarda, Cistercitom. Biskupi zo Solnohradu , Pasova a Gurku posvätili tie chrámy roku 1136. Keď ktorýkoľvek svetský úradník dopustil sa niečoho proti kňazovi, toho vypovedal na vždy zo služby a márné boli prosby jeho, ačkoľvek svätý Leopold ináč bol veľmi milosrdný a láskavý otec poddaných svojich. Aký horlivý bol v službej Božej a svätej cirkvi, dokazuje i to, že povzbudzoval veľmožov, aby sa v bojoch križiackych zúčastňovali a posvätné miesta, na ktorých božský Vykupiteľ žil, trpel a umrel, z rúk zúrivých nepriateľov svätej cirkvi vymanené boli. Križiakom poskytoval značnú peňažnú pomoc. Sám s manželkou ozbrojil a vystrojil raz tristo bojovníkov. Keď zbožná matka jeho Ida do Jeruzalema na púť sa vybrala, dal jej dvesto hrivieň striebra, aby ich vynaložila ku pokračovaniu v boji proti neveriacim Turkom.

Svätý Leopold miloval veľmi mier a pokoj. A za dlhého panovania jeho nevyskytli sa nepokoje v zemi jeho. Poddaní ctili ho ako poručníka sirôt, ochrancu vdôv, vysloboditeľa utlačených, otca chudobných, strážcu pravdy a spravodlivosti a preto žili v pokoji medzi sebou a poslúchali milostivého a svätého panovníka svojho ochotne a to v časoch, keď na Západe Európy iné krajiny mečom a ohňom bývaly plienené, keď mestá a dediny ležaly v zrúcaninách a v popoli, keď roľníctvo inde bolo zanedbané a nikto nemal pokoja.

Avšak keď krajina jeho vnútri pokoj požívala a v každom ohľade prekvetala, a svätý Leopold bol veľ kým milovníkom pokoja, predsa musel pochytiť dvarazy meč do ruky, aby poddaných svojich zmužile bránil proti nespravodlivým nápadom vonkajším. I dokázal, že vie nielen sa modlievať, ale i mečom narábať, keď išlo o to, aby pokojných poddaných svojich od zkazy zachránil. Keď Štefan II., kráľ uhorský, s veľkým vojskom do Rakús vtrhol, zastavil ho svätý Leopold s malým, avšak smelým vojskom a pomocou Božou zvíťazil nad napádateľom, ktorý s veľkými stratami naspäť sa vrátil. O niekoľko rokov napadli Uhri zase Rakúsko, svätý Leopold porazil ich v krvavej bitke, že len polovica z nich do vlasti sa navrátila.

Požehnané panovanie svätého Leopolda, ktorý v zemi svojej sväté náboženstvo, bázeň Božiu a mravy kresťanské, ako i všeobecný blahobyt ľudu rozširoval a povznášal, obdivovali i okolití panovníci, najmä kniežatá nemecké, i prichádzali k nemu, aby slávneho panovníka poznať a uctiť mohli.

Roku 1125 ponúkali mu volenci cisársku korunu rimskú, ale pokorný sluha Boží nechcel prijať túto vysokú dôstojnosť, pokľakol pred volencami, prelieval slzy a prosil ich, aby ho za cisára nevolili, lebo že je nehodný a neschopný takú dôstojnosť na slabé ramená svoje prijal Za štyridsať rokov panoval svätý Leopold požehnane nad Rakúskom a žil s manželkou svojou Agnešou za tridsať rokov príkladne vo svätom manželstve.

Milostivý Boh požehnal zbožných manželov devätnástimi dietkami, z ktorých šesť synov a päť dcier rodičov svojich prežili. Že povinnosti rodičovské svedomite plnili a dietky svoje nábožne vychovávali, toho skvelými svedkami boli cnostné a zbožné dietky samy. Milostivý Boh poprial šťastným rodičom, že už za živobytia svojho veľkú radosť zo zdarných dietok svojich pocítili, i odmenil hojne starosti ich rodičovské.

Syn Leopold V. stal sa po smrti svätého otca svojho nástupcom na stolici veľkovojvodskej, dostal od cisára Konráda vojvodstvo Bavorské, panoval požehnane, a zomrel už roku 1141. Nástupcom jeho v panovaní nad Rakúskom stal sa brat Henrik s prímenom Jasomirgott, druhý syn svätého Leopolda. Tento panovník rozšíril krajinu svoju, keď pripojil k nej zeme nad Emžou , vystaval znovu poplienenú a porúcanú skär Viedeň a vyvolil si toto mesto za rezidenciu svoju. V tomto sídelnom vzmáhajúcom sa meste vystaval kláštor sv. Benedikta, ktorý nazvaný býva Schotten. Nadobudol si veľkých zásluh ako nábožný a spravodlivý panovník o blaho svätej cirkvi a vlasti. Zomrel r. 1177. Tretí syn svätého Leopolda menoval sa Otto a bol veľmi učený a nábožný muž. Najprv bol opátom v Morimunde, potom biskupom vo Fraisingách . Iný zbožný syn svätého Leopolda nazýval sa Konrád, ktorý tiež venoval sa, ako iní, službe Božej. Najprv bol opátom v kláštore Cistercitov u Sv. Kríža, potom biskupom v Passau a konečne arcibiskupom v Solnohrade . Podobne žili zbožne a požehnane ostatné deti svätého Leopolda a ušľachtilej Agnešy. Po štyridsaťročnom požehnanom panovaní upadol svätý Leopold následkom nachladenia počas mokrej a studenej jesene do ťažkej nemoci. Pokorný sluha Boží znášal veľké bolesti s podivnou trpezlivosťou a úplnou odovzdanosťou do vôle Božej.

Ustavične túžil po skorom spojení s milostivým Bohom svojím. Keď badal, že sa blíži posledná hodinka života jeho, prosil o zaopatrenie sviatosťami zomierajúcich, vzýval neprestajne meno Ježiš a odovzdal rád dňa 15. novembra roku 1136 na hrade, ktorý bol na Lysej Hore pri Viedni vystavil, dušu svoju do rúk Stvoriteľa a milostivého Vykupiteľa svojho. Všetci poddaní zažialili srdečne nad odchodom do večnosti milovaného panovníka svojho.

Telo svätého Leopolda bolo pochované slávnostné do hrobky v blízkom kláštore Nového Hradu , kde posiaľ odpočíva, pri ňom pochovaná bola i zbožná a šľachetná manželka jeho Agneša. Na hrobe svätého Leopolda a na príhovor jeho stali sa mnohé divy a zázraky.

František z Pasova, pravotár svätej stolice v Ríme, vypočítaval pred pápežom Innocencom VIII. a pred zhromaždenými kardinálmi 190 divov a zázrakov, i odvolával sa na vierohodných svedkov súčasných, akými boli dominikán Martini, cistercita Haselpach, Honorius z Marie-Celly, poslanec pápežský, slávny kardinál Eneas Sylvius v Uhorsku, neskôr pápež menom Pius II, a iní posiaľ živí svedkovia, ktorí výpovede svoje i prísahou potvrdili. Pápež Innocenc VIII. vyhlásil zbožného Leopolda za svätého dňa 6. januára roku 1483.

Aký zriedkavý panovník bol svätý Leopold, osvedčil pápež Innocenc VIII. keď ho za svätého vyhlasoval:

„Za štyridsať rokov spravoval Leopold Rakúsko a to v takých časoch, keď každý človek v Nemecku vojnami, vraždami, požiarmi a plienením predesený býval, ale on panoval pokojne, veľmi spravodlivo a láskavo, a keď iní krvou poškvrnení boli, udržal on zverené sebe Rakúsko v bohumilom pokoji.“

A spomenutý pravotár jeho František z Pasova hovoril pred tým istým pápežom o svätom Leopoldovi:

„Po smrti Leopoldovej, najsvätejší otče, pápež Innocenc II. písal nielen list, ako to požaduje náklonnosť otcovská oproti smútiacej manželke a plačúcim synom takého muža, ale ich ešte väčšmi vyznačil, i opisoval výmluvne svätosť zvečnelého Leopolda.“

Toto vznešené svedectvo zaslúženého zvelebovania a svätosti Leopoldovej zložil dľa zásluh a práva námestník všemohúceho Boha, predchodca Svätosti Vašej, lebo veď to požadujú výtečné zásluhy zvečnelého, to požadujú starosti, namáhania, nočné stráženie, ktorým sa vždy z lásky k Bohu rád podroboval. Lebo veď nemohli ináč byť s týmto výtečným a úplne dokonalým mužom Božím, ktorý skutočne nepotrebuje žiadneho chválorečníka a vyprávateľa skvelých skutkov svojich, a tak sa choval, že vznešené diela jeho na mnohých miestach už verejné pomníky obdržali a o ktorého živote chýr ku skvelému príkladu ďaleko zavznieva.“

Roku 1506, dňa 15. februára vyzdvihnuté boli ostatky svätého Leopolda v prítomnosti rimského cisára Maximiliana skrze biskupa Pasovského a iných hodnostárov cirkevných, i boli uložené do striebornej rakve, v ktorej odpočívajú na oltáre na červenej báršoňovej podúške, hlava jeho ozdobená je veľkovojvodským klobúkom. Do dnešného dňa je 15. novembra v Dolných Rakúsach zasvätený sviatok a nábožné zástupy valia sa z celého okolia a najmä zo susedného sídelného cisárskeho veľmesta Viedne do Nového Hradu , aby uctili sväté ostatky, ktoré toho dňa k slávnej pocte bývajú vystavené, najprednejšieho patróna svojho. Svätý Leopold vyobrazuje sa v panovníckom rúchu, v pravej ruke drží vzorku chrámu v ľavej meč alebo zástavu krajinskú.

Svätý Bernard hovorí:

„Pravá múdrosť je, keď vieš, čo sám zo seba, čo skrze pomoc Božiu môžeš, a Jemu sa zachováš, ktorý sa tebe bez okolkov odovzdáva.“

Svätý Leopold mal takúto múdrosť kresťanskú, lebo poznal sám seba, slabosť ľudskú svoju i všemohúcu moc Božiu, venoval sa celkom službe Božej a dosiahol zriedkavú milosť Božiu, že mu popriate bolo popri mnohých povinnostiach panovníckych na vysoký stupeň dokonalosti kresťanskej sa povzniesť, svätým sa stať. A zkade čerpal svätý Leopold tú múdrosť, že sa vo všetkom konaní dľa vôle Božej riadil, že všetko pozemské používal, aby večné, nebeské výhody obsiahnuť mohol? Čítaním svätého Písma a iných náboženských spisov, rozjímaním o márnosti sveta, o slabosti ľudskej a z druhej strany o všemohúcnosti a nekonečnej dobrote Božej, ako i horlivou modlitbou a prijímaním svätých sviatostí!

Kresťan, osvoj si i ty podobnými prostriedkami múdrosť života, buď horlivý v poznávaní svätého náboženstva, v poznávaní najvyššieho dobrého, vôle Božej, i budeš milovať dobré a nenávideť zlé. Svätý Leopold oblažil cnosťami svojimi krajinu, nad ktorou panoval. V zemi nábožného panovníka kvitla svätá cirkev, umenie, vedy, roľníctvo, remeslá a každý blahobyt. Šťastná zem, ktorá má zbožného panovníka! Šťastná je rodina, ktorej otec a matka sú tak nábožní a cnostní, ako bol svätý Leopold a vznešená manželka jeho Agneša. V opravdivo kresťanskej rodine panuje mier a pokoj, vzmáha sa dobrobyt, odrastajú zdarné dietky, ktoré sú potechou a pýchou rodičov v starobe. Kresťan, buď horlivý v náboženstve a milostivý Boh požehná dom tvoj! Svätý Leopold znal, že mu Boh veľkú hrivňu udelil, aby ňou vládol a že od neho i mnoho požadovať bude v deň prísneho súdu.

Preto nespoliehal sa na moc a zdanie svoje, ale na Boha, i obetoval osobné výhody, zapieral seba, žil povolaniu svojmu z celého srdca a konal veľké skutky milosrdenstva. Svätý Leopold zanechal svet pred 780. rokmi a pamiatka jeho svätá je na zemi. Kto z vás, kresťania, putúva do MariaCelly, tomu zvestujú skvelé pomníky lásku jeho k Bohu a ku svätej cirkvi: krásné kláštory a chrámy v Sv. Kríži, v Nových Hradoch a v samom pútnickom mieste.

Nasleduj, kresťan svätého Leopolda v horlivosti za vieru, za rozkvet cirkvie, aby i pamiatka tvoja bola známa Bohu i ľuďom.

Karol Jerguš