Bratislava 24. decembra 2017 (HSP/Foto:Facbook)

Zlato leží hlboko dolu pod zemou a drahocenné perly ukryté pod vlnami morskými. Príroda ukrýva svoje poklady oku ľudskému, ale  veci chatrnejšej ceny ponecháva akoby pohodené po cestách. A čo tu vidíme v prírode, to isté nachádzame i v obvode duševného sveta. Najvznešenejšie cnosti a najvyššie duševné zásluhy, známe síce Bohu, ostávajú tajné pred ľuďmi, naopak cnosti menej veľké a zásluhy obyčajné bývajú známe a vidomé každému.

Tak sa to má i so svätým Jozefom. On, o ktorom sväté Písmo tak na krátko hovorí, prináleží medzi najväčších a trónu božskému najbližších svätých. Lebo ako Panna Mária blahoslavená je medzi  ženami, tak i sv. Jozef blahoslavený je medzi mužmi, lebo ho Boh vyvolil za ochrancu a pestúna jednorodenému svojmu Synovi, za lásky plného tovariša panenskej jeho matke, a postavil ho za hlavu svätej rodine. Po mene Ježiš a Maria najviacej oslávené je meno svätého Jozefa po celom kresťanstve.

Príčinu, prečo Boh tomuto sv. mužovi toľké vyznačenie preukázal, udáva nám sväté Písmo jediným ale významu plným slovom, keď praví, že bol „muž spravodlivý“. Toto slovo obsahuje v sebe najvyššiu chválu, ktorú mu udeľuje sám Duch svätý a neznamená ono nič menej, než že svätý Jozef bol muž celou svojou povahou čistý, cnostný a zvlášť lásky plný.

Pochádzal svätý Jozef z pokolenia Dávidovho, otec jeho menoval sa Jakub. žil on v mládeneckom, panensky čistotnom stave v Nazarete, malom to mestečku Galilejskom, a zanášal sa remeslom tesárskym. V tomže mestečku žila, celkom utiahnutá od sveta, bohabojná a veľmi pobožná panna, ktorá, pochádzajúc rovne z pokolenia Dávida kráľa, menovala sa Mária. Lebo u Židov všetko arci otcovské požehnanie a všetky božské sľuby spočívali na rodoch, preto Židia na udržanie rodu najväčšiu váhu kládli, a vstúpením do stavu manželského ukazovali svoju nábožnú túžbu, mať podiel na Božích zasľúbeniach. Tak i svätý Jozef a panna Mária vyvolili si stav tento. Ale u židov neuzavieralo sa nikdy manželstvo bez predbežného zasnúbenia a sobáš nasledoval vždy až za dlhší čas potom. Medzi týmto časom nesmel ženích nevestu svoju navštíviť, ani s ňou hovoriť. A v tomto čase, prv než by bol svätý Jozef blahoslavenú nevestu svoju k sebe do domu uviedol, počala ona z Ducha svätého. Upadol teda následkom toho do najtrápnejšieho nepokoja, nevediac ale ešte vtedy, že ona Syna Božieho, očakávaného Spasiteľa sveta, pod srdcom nosí. Ale bol muž spravodlivý a o Márii, vyvolenej svojej neveste vedel, že je samá čistota a nevinnosť, nemohol to zrovnať so svojim svedomím, aby zle o nej myslel, a tým ešte menej, aby ju uviedol u ľudí do zlej povesti a učinil ju takým činom nešťastnou. Preto aj keď by bol mal právo vydať ju súdu, lebo mu bola nevesta, nemohol sa k tomu čo muž spravodlivý odhodlať, proti tomu búrilo sa v ňom svedomie. Zaumienil si teda prepustiť ju potajomky, v tichosti a bez hluku a súdu poslať jej list, ktorým svoje zasnúbenie s ňou rozväzuje. Ale Boh nenechal dlho svätého Jozefa v tejto trápnej neistote.

Neočakávane zvestoval svätému Jozefovi anjel Pána, že Maria stane sa matkou Syna Božieho, zachovajúc tak velebnú cnosť čistoty i slávu nepoškvrneného panenstva, aby ju teda bez rozmýšľania vzal za manželku. Jak veľké to potešenie pre svätého Jozefa! Veď i on už dlho a túžobne očakával Vykupiteľa. S najväčšou úctou a s najčistejšou láskou vzal Máriu čo manželku pod svoju ochranu a uviedol ju k sebe do domu. Týmto zaštítil blahoslavenú Pannu proti utŕhačným jazykom, a ostal pri nej čo verný spoločník, pestún a vychovávateľ Ježiša Krista v neporušenej čistote a úplnej zdržanlivosti. Maria totiž večnú čistotu sľúbila Bohu a za jej príkladom učinil to i svätý Jozef. Maria a Jozef žili tak v pokoji a šťastí v chudobnom svojom domku. Jozef zachádzal s Máriou s najväčšou úctou a s najsrdečnejšou láskou staral sa o všetky jej potreby. Potešením bola mu myšlienka, skoro bude môcť uzrieť milostivý obličaj božského Vykupiteľa.

Túžba jeho blížila sa deň po dni k splneniu. Za niekoľko mesiacov po svadbe vydal cisár Augustus prísny rozkaz, aby sa previedol popis ľudu v celom cisárstve a každý povinný bol dostaviť sa do toho mesta, skade jeho rod pochádzal, k zápisu. Jozef a Maria, súc obidva potomkovia rodu Dávidovho, šli do Betlehema, skadiaľ Dávid pochádzal. A keď pri veľkom návale ľudu v meste nocľahu dostať nemohli, utiahli sa von za mestom do jaskyne, ktorá nočného času slúžievala pastierom za maštaľ. Tu porodila blahoslavená Panna božské Dieťa Ježiša, a svätý Jozef bol prvý, ktorému sa dostalo tej veľkej milosti za podiel, že najkrajšie toto Dieťa, aké kedy svet videl, svojimi očami vidieť, na svojich ramenách chovať mohol. Otec nebeský vložil mu akoby sám Dieťa v náručie čo najdrahší poklad a ustanovil ho jemu za strážcu, ochrancu, pestúna a vychovávateľa. A Jozef plnil so všemožnou vernosťou povinnosti tohto úradu.

40ty deň po narodení Ježišovom šiel Jozef s Pannou Máriou a s božským Dieťaťom do Jeruzalemu, aby ho tam obetoval Pánu. Z Jeruzalemu sa vrátil sa späť do Betlehema. Avšak sladkého pokoja a neskalenej radosti len za krátky čas požíval. Kráľ Herodes číhal dieťaťu po živote. I keď raz Jozef v občerstvujúcom spánku ponorený ležal, zjavil sa mu anjel a oslovil ho:

„Vstaň, vezmi Dieťa i jeho matku a sťahuj sa do Egypta a zostaň tam pokiaľ ti nepoviem.“

A on vstal a sťahoval sa, nemyslel ani na ďalekú cestu, ani na obťažné putovanie, nepýtal sa po príčine, lebo pravá poslušnosť nezná otázky: prečo a načo, a jak dlho. Po zdĺhavej púti prišiel do Egypta. Až keď kráľ Herodes zomrel, bolo mu opäť uložené, aby sa vrátil do zeme Izraelskej. On to učinil a prebýval zatiaľ v meste Nazarete. Niekoľko rokov neskôr putoval s Máriou a dvanásťročným Ježišom do Jeruzalema k veľkonočným sviatkom. Tu ostal Ježiš tri dni v chráme. Jozef a Maria, nájduc ho po dlhom a úzkostnom hľadaní, vrátili sa do Nazareta spiatky.

Svätý Jozef bol manželom Panny Márie a pestúnom Ježiša podľa zákona, ale on bol ním ovšem i v duchu lásky. V Márii videl nielen to, čo druhí manželia vo svojich manželkách vidia, milú totižto ženu, útlu matku, vernú spoločnicu, v jeho očiach bola ona o mnoho viacej: vyvolená Pána, najčistejšia, najsvätejšia panna, najvznešenejšia medzi ženami, matka božskej milosti a lásky. V Ježišovi videl nielen to, čo iní otcovia vo svojich synoch vidia: nádej svojho kolena, oslavu svojho rodu, potešenie a pomoc na starobu. To všetko bolo by bývalo málo, myslieť o Ježišovi.

Svätý Jozef videl v ňom oslávenie ľudu Izraelského, osvietenie pohanov, spasenie a vykúpenie sveta. Preto sa i staral neúnavne, s úplnou oddanosťou a sebazaprením o Matku i Dieťa. Súc potomok rodu kráľovského, prevádzal remeslo tesárske a prevádzal ho s láskou, lebo pracoval za Máriu a Ježiša. Oni jedli z jeho chleba, pili z jeho pohára a šatili sa z toho, čo on zaslúžil. Za nich pracoval on vo dne i v noci, v potu tvári svojej, a myšlienka na nich posilňovala ho, keď pod bremenom práce napádali ho mdloby, pot rinúci z tváre považoval za perly pre budúci svoj poklad v nebi, dielňa jeho bola rajom, lebo tam prebýval s nim Ježiš, a kde Ježiš prebýva, tam je všade šťastie a raj, kde však Ježiša nieto, tam i paláce, zlatom sa skvejúce , sú len žaláre bez opravdivého šťastia. Už k prvým ľuďom hovoril Hospodin v raji:

„V potu tváre tvojej obrábať budeš zem a požívať chlieb tvoj.“

A od týchto čias, za mnoho tisíc rokov roní sa človeku pot po lícach, ale veľká tu otázka, či sa on roní z lásky k Bohu a z lásky k Ježišu, alebo len z lásky ku svetu?

Drahocenné sú potné kropaje, ktoré prelievame vo vernom plnení našich povinností z lásky k manželke, k dieťaťu, a ku tým, ktorých nám Boh zveril, takýto pot občerstvuje a oživuje nás akoby nebeskou rosou, nešťastný je naopak každý pot, ak nám ho závisť a vôbec hriešna dajaká náklonnosť vynucuje z tvári, lebo on neochladzuje, lež len viacej roznecuje zožieravý plameň náruživostí.

O smrti svätého Jozefa nič nám nehovorí Písmo sväté, tak že neznáme s istotou ani kedy, ani kde zomrel. Hrob jeho ukazujú podnes v doline Josafat blízo mesta Jeruzalemu, o svätých jeho pozostatkoch nečiní cirkevný dejepis žiadnej zmienky. Toľko nám známo, že on ešte pred verejným vystúpením Ježiša Krista zomrel, lebo pri svadbe v Káne galilejskej nebol prítomný. A smrť jeho bola zaiste sladká a šťastná, lebo zomrel v náručí Ježiša a Márie, so vzdychom lásky ku svätej Matke, s pohľadom dôvery k Synu Božiemu.

Úcta k svätému Jozefovi rozšírila sa len za posledných storočí, zvlášť pričinením svätej Terézie a svätého Františka Saleského. Roku 1675. zvolil cisár Leopold prvý svätého Jozefa za ochrancu zemí rakúskych.

Svätý Jozef bol podľa zákona otec, vlastne pestún Ježiša Krista, ktorý je nám podľa nevyspytateľnej milosti Božej jednorodeným bratom, on bol manžel Panny Márie, predrahej to matky našej, je on teda naším otcom, ako taký je našim učiteľom v živote, poučujúc nás všetkých tým prekrásnym príkladom, ktorý každému pre jeho stav zanechal. Čo niekedy Faraón o Jozefovi egyptskom povedal: „Iďte k Jozefovi a učiňte, čokoľvek vám rozkáže.“

To ešte vo vyššom stupni platí o Jozefovi nazaretskom. Iďte k Jozefovi mládenci a panny a učte sa od neho milovať nevinnosť, a opatrovať si ľaliu čistoty, ktorá vám v srdci i vo tvári rozkvitá, iďte k nemu manželia a učte sa od neho pokoju, láske, trpezlivosti v prípadoch stavu manželského; vy otcovia učte sa od neho, ako deti svoje v bázni Božej vychovávať a do chrámu vodiť,  vy šľachtici a vysoko rodení, učte sa od neho, úpadok rodu Vášho trpezlivo a ponížene znášať, vy remeselníci učte sa od neho, starať sa o rodinu, vy chudobní choďte do jeho dielne a učte sa od neho, ako pracovať a s málom byť spokojní,  vy hriešnici, ktorí ste Ježiša stratili, iďte k nemu a učte sa hľadať ho s ľútosťou a pokáním,  vy nemocní učte sa od neho zomrieť s Ježišom a s Pannou Máriou.

Svätý Jozef je nám však i vzorom, ako dočasné statky vyhľadávať máme. Pozemské statky vydobývať si, je našou povinnosťou, lebo potrebné sú, nám ony:

1) k živobytiu. Každý deň totiž musíš jesť, potrebuješ odev, príbytok atd. Aby ti to neschádzalo a aby si iným žobraním nepadol na obtiaž, musíš hľadieť zaopatriť si výživu a majetok.

2) K nášmu vzdelaniu. Chceš sa niečomu naučiť, musíš chodiť do školy, zaopatriť si knihy alebo potrebné stroje, musíš snáď podujať ďaleké cesty.

3) K tomu, aby si v svojom stave niečo vykonať mohol. Remeselník zaopatriť si musí nástroje a látku,  musí často dlho čakať na vyrobené peniaze. Roľník musí mať dom, pole, dobytok. A tak v každom stave potrebné sú pozemské statky.

4) Napokon k tomu, aby sme i svojim blížnym preukázať mohli dačo dobrého, nado všetko chudobným, biednym a nemocným. Spasiteľ nám totižto sľúbil, že ak dobre nakladáme so zverenými nám statky, zverí nám v nebi ešte vyššie poklady. Preto i z tohto ohľadu musíme hľadieť nadobudnúť si pozemských statkov. Akým spôsobom však máme vyhľadávať pozemské statky?

1) Vždycky buď spravodlivým. Neber, čo nie je tvoje. Každý, kto ku príkladu kradne v hore drevo a vôbec niečo takého berie, čo mu nepatrí, hreší. Podobne hreší každý, kto niečo nalezeného majiteľovi nevráti, lež sebe podrží.  Ďalej, nerob druhému škody! Takýmto spôsobom hreší, kto druhému cez pole ide, dobytok na cudzom pasie, alebo akýmkoľvek iným spôsobom blížnemu na majetku škodu činí. Neklam! Kto blížneho klame, aby z toho sám úžitok mal, ten šudí, na príklad kto starý alebo chorý dobytok za mladý a zdravý, kto falošné peniaze za berné udáva, kto víno, múku, mlieko a iné veci falšuje, krčmári, ktorí dvojitou kriedou píšu, kupci , ktorí preťahujú, a napokon i poškodení, ak  viacej požadujú, než škoda obnáša.

2) Nerob si zbytočných starosti a buď spokojný s málom. Sú ľudia, ktorí nevychádzajú zo starostí a lámu si hlavu jednostajne nad tým, ako sa im budúcne povedie. Takéto starosti Hospodin doslovne zapovedá, lebo tým človek nedôveru javí k jeho dobrote. Človek má predovšetkým po tom túžiť, aby sa ľúbil Bohu, aby život podľa jeho svätej vôle riadil a večného spasenia dosiahol. Ohľadom časných vecí má v pokoji pracovať a ponechať to celkom Bohu, čo budúcnosť prinesie. Buď s málom spokojný! S málom je spokojný ten, kto nechce mať a vyrobiť si viac, než čo pre seba a svoju rodinu potrebuje, aby slušne a jednoducho živý bol. Písmo sväté nás dostatočne učí, jak nerozumne jednajú tí, ktorí sa snažia nahromadiť si mnoho statkov a peňazí. Veď po smrti nič so sebou nevezmú, a tu zo samej dychtivosti po väčšom výrobku a zisku zabúdajú  na svoju dušu a nič sa o ňu nestarajú.

spracoval: Karol Jerguš