Bratislava 06. mája 2017 (HSP/Foto:Pixabay)

Pán vedie ľudí často prepodivnými cestami k spaseniu. Markyta narodila sa v Alviane v Toskánsku okolo roku 1247. Keď jej bolo osem rokov, umrela jej matka a Markyta bola od tej doby nebárs vychovávaná, takže už v mladosti svojej oddala sa najhanebnejším neprávostiam a rozpustilému životu v nedovolenom zväzku s jedným šľachticom z Monte Polliciana

Boh však osobu túto, ktorá ho každodenne ťažko urážala, nespustil z očí, nie aby ju za jej hriechy trestal, lež aby ju spasil. Markyta už deväť rokov viedla takýto hriešny život, skormútený otec jej neustále modlil sa k Bohu, aby hriešnu dcéru priviedol na cestu spasenia.

I čo sa stalo! Milenec jej v akýchsi záležitostiach vydal sa na cestu, vezmúc so sebou aj jej psíka. Markyta úzkostne očakávala hriešneho druha, lehota, v ktorú domov vrátiť sa mal, už dávno prešla. Nespokojne chodila hore dolu v dome, milenec však neprichádzal. Tu naraz dobehol psík, štekal, obskakoval okolo Markyty, za šaty ju trhal a ku dverám ako by ju bol chcel volať, žeby za ním išla. Markyta, tušiac niečo zlého, šla za psíkom, kade pred ňou bežal, až prišla k hromade raždia, kde psík postál, na raždie, dotýkal sa ho, ako by panej svojej povedať bol chcel, aby raždie na stranu odhodila. Markyta dala sa odhadzovať raždie, ale čo tu vidí? Mŕtvolu, ktorá už spola od červov strávená bola, ohyzdné telo človeka, s ktorým v nezriadenej, hriešnej láske žila. Ako skamenená stála tu, lebo porád valili sa jej na myseľ všetky ťažké neprávosti a zvolala:

„Kde je teraz duša tvoja? — Ach, ona už stojí pred súdom Božím!“

Pri myšlienke tejto prenikol mráz údy jej a prúd slz hrnul sa cez jej líca. Boli to slzy ľútosti, lebo táto strašná hodina bola Markyte hodinou spásy. Na svete neznala človeka, ku ktorému by bola mohla vziať, útočište svoje, krom otca, na ktorého toľkú hanbu a potupu uvalila, ktorého pred rokmi bola opustila. Keď však Markyta do otcovského domu prišla, macocha nahuckala otca, aby nemravnej dcére nemilosrdne, dvere ukázal. Zavrhnuté dievča sadlo si bez rady a pomoci pod strom, nevediac čo počať. Tu sa jej zdalo, ako by je bol hovoril akýsi vnútorný hlas, aby si teraz Boha vyvolila za otca, majstra svojho, a za predmet lásky svojej. Avšak aj satan pristúpil k nej so svojou radou, uvádzajúc jej na pamäť,  je ešte mladá, pekná, a keď ju otec odsotil, nikto proti tomu nič nemôže mať, keď sa bude držať mužov bohatých a bude im povoľná. Ako to teda vypadlo pri tomto vnútornom boji? Milosť Božia zvíťazila v srdci jej. Ona sa odobrala do mesta Kortony, tu generálnu spoveď a prosila o prijatie do rádu kajúcich sestier svätého  Františka. Prijatá do rádu tohto, karhala a trýznila telo svoje najnižším pokáním, s plačom, modlitbou a pôstom strávila tu celý svoj život ostatný. Ona bola opravdivým zázrakom pokory a kajúcnosti, a predsa ešte vždy myslela: Činí primalé pokánie za to veľké pohoršenie, ktoré niekedy svetu dávala. Markyta sa takto povzniesla na vysoký stupeň kresťanskej dokonalosti a Pán jej ukázal, že väčšiu radosť má nad hriešnikom, keď sa v skutku obráti, než nad kresťanom vlažným, hoc by sa aj hrubých neprávostí nikdy nebol dopustil, a preto sa jej často vo videniach zjavoval. Keďže ju zlý duch tou myšlienkou sužoval, že jej vnútorná radosť a útecha v Bohu sú len klam, vnukol jej Pán Ježiš:

„Zlý duch predsa nemôže tak sladkých radostí vliať do duše tvojej lebo zatratený je, on by iba chcel odobrať ti to čoho sám nemá.“

Raz opäť pokúšal ju zlý duch tou myšlienkou, že je ona svätá, a že ju Boh pre jej cnosti oslávil a preto vraj chodí k nej toľko ľudí, aby ju videli.  Markyta však hľadala vždy a vo všetkom len slávu božiu a preto hneď v noci vstala a z domu svojho volala:

„Vy, obyvatelia mesta Kortony! Vstaňte a vyžeňte ma z mesta, lebo ja som tá hriešnica, ktorá sa tým a tým proti Bohu a blížnemu previnila.“

S plačom a kvílením zvestovala teraz verejne hriechy predošlého života svojho, ľudia sa divili, mali s ňou útrpnosť a poučení a dojatí so slzami ďakovali Bohu za takéto obrátenie. Takto premohla Markyta ducha zlého. Ba v pokore svojej tak ďaleko išla, že si zaumienila vo špatnom obleku, s ostrihanou hlavou, od dverí ku dverám v tých mestách žobrať, v ktorých si niekedy v bohatých šatách, ozdobená striebrom a zlatom nádherne viedla, avšak jej duchovný otec jej toľko nedovolil. Raz predsa v čas nedeľný šla do svojho rodiska, pod omšou svätou postavila sa s povrazom na krku v kostole a na kolenách prosila so slzami ľud za odpustenie daného niekedy pohoršenia. Keď na smrteľnej posteli ležala, hrnul sa k nej ľud v zástupoch, sedemnásť dní nevzala do úst ničoho, krom velebnej Sviatosti, okolo stojacich napomínala v tichosti a trpezlivo:

„Deti! milujte len Pána Ježiša!“  a s týmto usnula sladko v Pánu ráno 22. februára 1297 v 50. roku života, a v 23. pokánia svojho. Celé mesto bralo účasť na jej pohrebe a čo chvíľa vzrástla úcta k zosnulej tak, že Lev X. pápež, na prosbu obyvateľov mesta, potom keď sa bol presvedčil o pravdivosti zázrakov, ktoré Boh na jej príhovor dovolil, aby sa jej zvláštna úcta vzdávala. Pápež Benedikt XIII. roku 1728 pripočítal ju k sväticiam Božím. Jej telo, na ktorom ani po 400 rokoch nebolo badať najmenšieho porušenia, pochované je v niekdajšom kláštore sv. Basilia.

Slyšali sme, že Spasiteľ svätej Markyte zvestoval často zjavenia. Jedno takéto zjavenie bolo: Bola raz istá bohatá vdova, ktorá sa často spovedala, a preto úplne spokojná bola, akoby žiadneho hriechu nebola mala na svojej duši. Svätá Markyta vrúcne modlila sa za túto vdovu, následkom čoho zjavil sa jej Pán a naložil jej, žeby duchovnému otcovi onej vdovy povedala veci nasledovné, z ktorých ona spovedať sa má, a síce:

že pred svojím vydaním sa bola ľahkovážna a v srdci nie celkom počestná,

že po stave manželskom veľmi túžila,

že sa čo nevesta nad mieru ozdobovala, milenca svojho s veľkou dychtivosťou navštevovala, ale na Boha len málo myslela,

že v stave manželskom mnoho takého, a to v dni sväté, činila, čo bolo neslušné a proti poriadku manželstva,

že pri súde príbuzného sudcu na svoju stranu chcela získať,

že si priala, aby, idúc ulicou, krajšia bola než iné panie,

že sa ku domácim svojim stavala na oko prívetivou, ale ich potajomky u iných ohovárala a okrem manžela a syna nikoho naozaj opravdivo, týchto, ale nad mieru, milovala,

že si túžobne priala, aby ju ľudia chválili,

že nemala nikdy opravdivej ľútosti nad svojimi hriechmi a v najväčšie sviatky modlitby svoje len vlažne odriekavala, bez myslenia na Boha sa postila,

že túžila po dobrých jedlách a skvostné hostiny by porád bola vystrájala, keby jej peňazí ľúto nebolo bývalo,

že bola skúpa v almužnách, a keď ich udeľovala, robila to viacej pre odplatu časnú, než večnú,

že sama nosila šaty krásne a drahé, nemala však utrpenia s tými, čo v nahote a zime ťažko museli pracovať,

že sama pre seba robila mnoho zbytočných výdavkov,

že bola panovitá k iným,

že mužov a ženy ohovárala, pravdu a lož do hromady miešala,

že prednosti iných zmenšovala, rada slyšala, keď sa im utŕhalo na cti, dobré ale, čo o nich vedela,

že tajila, že sa nermútila nad tým, keď sa niekto smilstva dopustil, radšej o tom so škodoradosťou s druhými hovorila,

že ľuďom do očú lichotila, keď však odišli od nej, im nadávala,

že žiadala nad inými panovať, pre svoj stav a bohatstvo chválená byť, druhým ale že toho nepriala,

že chcela mat všetko to, čo u iných videla dobré a pekné,

že v kostole nemyslela na Boha, lež sa s inými zhovárala, alebo sa v myšlienkach  s inými vecami zaoberala,

že kňazov tvrdo posudzovala, z toho ale, čo kázali, málo si k srdcu brala,

že neslúži opravdivo a z lásky že si so záľubou slávne tituly dávať dovoľuje, že chce, aby jej druhí slúžili, ona ale žiadnemu,

že často do zrkadla so samoľúbosťou pozerá, na krásu a ozdobu iných žien ale so závisťou,

že každú malú bolesť a súženie za veľké vyhlasuje, najväčšie strasti iného však za nič nepovažuje a s nešťastím druhého žiadneho utrpenia nemá,

že bola skúpa k dievkam, keď sa napracovali a boli nemocné, miesto čoho ich mala tešiť,

že im nadávala a sťažovala si, že sú lenivé a mnoho jedia, že z pýchy štítila sa osôb nízkeho rodu, im sa vyhýbala, do svojej spoločnosti ich nepúšťala.

Drahý čitateľ! možno, že si nespáchal takých hriechov, ako svätá Markyta, predsa však môžeš mať na svedomí svojom silu hriechov malých, ako oná bohatá vdova, ktorá sa zdala byť svätou. Zlož hriechy tieto a pováž, že kamene ako cent ťažké loď do vody strhnú, a hromada piesku drobného konečne tiež toho dovedie.

Karol Jerguš