Keď mala päť rokov, prosila rodičov, aby ju k vyučovaniu Benediktínkam dali. V kláštore vyviňovali sa zriedkavé cnosti útlej Gertrúdy, že ju mníšky obdivovali. Nevinnosť dieťaťa a sporiadaná myseľ boly také útlé a citlivé, že sa zdalo, ako by bolo nedotknuté hriechom dedičným, neznalo svet a nejavilo žiadnu túžbu po živote svetskom. Zbožné dievča nikdy nepozrelo na mužského človeka, i stávalo sa, že nebolo v stave jedného od druhého rozoznať.

Z úst jej nevyšlo slovíčko bez potreby a každé vzťahovalo sa na Boha. Malá Gertrúda podriaďovala vôľu svoju Bohu v tej miere, že mala najväčšiu radosť, keď mohla predstavených poslúchať, ktorých považovala za námestníkov Božích. Vtip a rozum jej boli také bystré a vnímavé, že podivom naplňovala učiteľky svoje. Keď odrástla na pannu, povolili jej rodičia, že smela sa učiť latinskej a iným rečiam, ako i ľubomudrctvu a rečníctvu, čomu sa toho času iba mnísi a niektorí rytieri venovali. Neskôr študovala i scholastické a mystické bohoslovie. Najväčší učenci obdivovali vznešenú pannu, keď objasňovala najťažšie a najzáhadnejšie miesta vo svätom Písme s tou najväčšou ľahkosťou. Jediná jej snaha pri tomto hĺbaní bola, aby pokračovať mohla v poznaní Boha a v láske Jeho. Avšak horlivosť jej v štúdiách zapríčinila, že zanedbávať začala služby Božie a vrúcnu modlitbu, s akou skôr neprestajne k Bohu sa vinula.

I zjavil sa jej božský Spasiteľ a pokarhal prísno horlivosť jej v štúdiách. Toto zjavenie pôsobilo na myseľ vedychtivej Gertrudy tak veľmi, že si vedy zošklivila, i hanbila sa, že milostivého Boha výlučne nemilovala a tiež časné veci obľubovala. Od toho času ošklivili sa zbožnej Gertrude márnosti svetské ešte viac, i uzavrela, že kláštor nikdy neopustí a do sveta nevyjde. Stala sa mníškou a zbožnosť jej i skvelé cnosti obdivovali všetci ľudia.

V dvadsiatom roku veku zjavil sa pokornej mníške sám Spasiteľ a vyučoval ju pravdám, ktoré v žiadnej knihe nájsť nemohla. V predvečer sviatku Očisťovania P. Márie r. 1284 bola ožiarená takým svetlom nebeským, že sa jej zdalo, ako by doterajší život jej bol plný tmy a samoľúbosti. Táto nadzemská milosť privinula Gertrudu ku Spasiteľovi Božiemu tak úzko, že behom nasledujúcich pätnástich rokov iba za jedenásť dní sladký a ľúbezný pocit prítomnosti Jeho utratila. Sama hovorí v spise, ktorý r. 1299 uverejnila, že milostivý Boh skúšať chcel počas tých jedenástich dní vernosť jej. Predstavení rádu ocenili svätý život Gertrudín a zriedkavé milosti, ktorými dobrotivý a všemohúci Boh horlivú služobnicu Svoju vyznačoval, i vyvolili ju za opátku dvoch kláštorov, ktoré jeden za druhým behom štyridsiatich rokov s veľkým požehnaním Božím spravovala. Mníšky usilovali sa svätú predstavenú svoju v každej cnosti nasledovať a mnohé z nich dosiahli vysoký stupeň dokonalosti kresťanskej. Akokoľvek sväte žila, predsa obviňovala sa, že milosti Božej tak nezodpovedá, ako by to druhí ľudia na mieste jej konali. V pokore svojej nedôverovala sebe, lež radievala sa vo vážnych záležitosťach s podriadenými mníškami, najmä so svätou Mechtildou, ktorá v kláštore jej bohumilý život viedla. Denne prijímala Telo Božie, aby sa proti samoľúbosti a pokúšaniam ozbrojovala. Pred svätým prijímaním obetovávala všetky myšlienky, slová a činy svoje Bohu, aby sa nepribližovala nehodne k stolu Pánovmu, po svätpm prijímaní obetovala zase seba celú milosti Božej, aby sa Mu poďakovala. Najväčšmi radovala sa pokorná služobkyňa Božia, keď ňou niekto opovrhoval a ju znevažoval. Za dušičky v očistci modlievala sa veľmi horlivo a prelievala horké slzy, aby sa Boh nad nimi zmiloval a do radostí večných čoskôr ich prijal, i napomínala sestry, aby sa za ne skrúšene k milostivému Bohu modlievali. Svätá Gertrúda bola omilostená i mnohými zjaveniami a proroctvami, ktoré vo zvláštnej knihe naznačila, napísala i mnohé listy a zbožné pojednania.

„Kniha zjavení“  bola uverejnená viacráz po blahoslavenej smrti jej, ako i druhé spisy, ktoré obsahujú milostiplný život jej a divy, akými Boh služobkyňu Svoju oslávil. Tieto knihy slúžiť môžu popri spisoch svätej Terezie za spasiteľného sprievodcu pre tých kresťanov, ktorí rozjímajúci život vedú a nábožnosť v srdci svojom rozniecovať sa usilujú. Mnohé zbožné duše kresťanské radievali sa so svätou Gertrúdou, ako možno najsvätejšiu Sviatosť oltárnu hodne prijímať. Milostivý Boh neprestával podporovať vernú služobkyňu Svoju, ktorá horela vrúcnou túžbou po dokonalosti, po blahu duševnom bližných. Často bývala nemocná a navštevovaná všelijakými biedami, ale ustavične túžila po utrpení. Hodina bez utrpenia bola jej neznesiteľná. Často hovorievala mníškam:

„Človek duchovný, ktorý rád trávieva život svoj v mieri, nepokročil veľmi v cnosti. A ten, ktorý vyhľadáva tento pokoj, nezačal ešte sa domáhať ku cnosti.“

Svätá Gertrúda nemohla ani za okamih žiť bez toho, že by, nútená vrúcnosťou horúcej lásky, niečo Bohu milého nebola vykonala. A preto prejavoval jej dobrotivý Boh zvláštnu náklonnosť a vyznačovanie. Jedného dňa zjavil sa svätej Mechtilde Spasiteľ, sedel na tróne a svätá Gertrúda stála pri Ňom a ustavične hľadela na Neho. Istej zbožnej mníške zjavil Spasiteľ, že svätá Gertruda má najnezištnejšie srdce medzi ľudmi a najčistejší úmysel, i že niet na zemi srdca, v ktorom by tak rád prebýval, než je srdce tejto vernej milostnice. Nie je možné vypočítať, akými rozličnými spôsobmi milostivý Boh na srdce svätej Gertrúdy účinkoval. Zdávalo sa jej, že sa v milujúcom srdci jej znovu narodil, keď sa jej predstavil ako dieťa, v maštali Betlehemskej narodené. Hneď zase zdalo sa jej, ako by Spasiteľ vtlačil horúcemu srdcu rany, ktoré počas utrpenia Svojho dostal. Inokedy zdalo sa jej, že Spasiteľ podáva jej na prsty snubné prstene, sprevádzaný Matkou Svojou, preblahoslavenou Pannou Máriou, a uisťuje ju, ako Panna Maria srdcom materským ju miluje.

Tieto milostné zjavenia zapríčinili, že svätá Gertrúda nezdala sa mať srdce pozemské, ale nadzemské, posvätené láskou Spasiteľovou, že nemala inej vôle a náklonnosti, než bola vôľa Jeho. Keď svätá Gertruda dosiahla sedemdesiaty rok svätého života svojho, upadla do bolestnej nemoci, ktorá za päť mesiacov trvala. Pokorná slúžka Božia utratila mluvu a predsa prejavovala veselú myseľ. A tým viac sa uspokojovala, čím viac sa nemoc zhoršovala a boľasti pribývalo. Často stávalo sa, že mníšky neporozumeli pokynutie, keď o niečo žiadala a slovo prehovoriť nemohla, a že jej podali opak toho, čo žiadala; ale pokorná a svätá trpiteľka nejavila pri tom najmenší nepokoj. Vykupiteľ zjavil istej zbožnej mníške, že preto pozbavil mluvy služobnicu Svoju Gertrudu, aby s nikým iným mimo Neho neobcovala. Smútiace mníšky vzývali svätého Lebuina, aby na prímluvu jeho uzdravenie opätky svojej vyprostredkovali.

Svätý orodovník zjavil sa jednej mníške a riekol:

„Keď kráľ korunovať chce kráľovnú, nemôže to jednoduchý bojovník prekaziť.“

Nemoc svätej Gertrúdy zdala sa zakladať na horúcej túžbe po uzrení Spasiteľa a na odomieraní v láske Božej. Jedného dňa zjavil sa svätej Gertrúde Ženích nebeský, Pán Ježiš Kristus, sprevádzaný najsvätejšou Matkou Svojou, svätým apoštolom Jánom, zvláštnym patrónom jej, a zástupmi anjelov, i podával jej korunu oslávenia. Svätá Gertruda vykríkla v blaženom vytržení a tíško usnula v Pánu, aby z rúk Jeho vzala korunu večnej slávy. To sa stalo dňa 15. novembra roku 1334. Telo jej bolo pochované v chráme kláštorskom. Na prímluvu jej stali sa mnohé divy. Ostatky jej prechovávajú sa v kaplnke ako drahocenný rodinný poklad v Braunšveig-Lúneburgu. Pamiatka jej oslavuje sa dnes najmä v severnom Nemecku a v Poľsku. Svätá Gertrúda vyobrazuje sa v mníšskom rúchu, ako kľačí pred obrazom Panny Márie, ktorá drží Ježiška na rukách, pri nej pohodená je veľmožská koruna, vedľa nej stojí anjel a podáva jej ružový venec.

Karol Jerguš