Môj profil 
Predplatné
Svätá Gertrúda narodila sa roku 631. v osade Landen v Brabante. Otec jej menoval sa Pipin a bol hlavným nádvorným kráľov francúzskych a matkou jej bola svätá Itta, ináč Iduberga. Pod očami svätej svojej matky rástla svätá Gertrúda v nevinnosti a svätosti tak ľúbezne, ako pôvabná ruža, a tak čistotne, ako biela ľalia až do dvanásteho roku. Z jasného jej oka vyzeral vtipný rozum, a jej chovanie javilo toľký pôvab a ľúbeznosť, že už v tomto príliš mladom veku neušla pozornosti najprednejších šľachtických mladíkov a nejednému srdce okúzlila. I stalo sa jedného dňa, že Pipin pristrojil kráľovi Dagobertovi a hodnostárom ríše veľkú hostinu. Tu keď potom veselosť všetkých ovládala a pohár výborného vína jazyky všetkým porozväzoval, vystúpil syn istého kniežaťa a verejne prosil kráľa Dagoberta a i samého otca Pipina o ruku Gertrúdinu. Na otcov rozkaz vstúpila i nevinná panna do dvorany, kde veselí hostia stolovali. Sám kráľ, keď ju zočil, potešil sa jej a pochválil jej krásu, ukázal jej statného mladíka. A bol to ozaj mladík šumný, oblečený v rúcho zamatové a hodvábne, a so šije viseli mu ťažké reťaze zlata a striebra. Všetci prítomní s napnutím a zvedavo obdivovali krásneho mladíka a pôvabnú pannu, a sám kráľ jej krásou dojatý, obrátil sa, ku Gertrúde a predložil jej otázku či statného mladíka prijíma za ženícha. Nevinná panna, neočakávanou otázkou zarazená, zapýrila sa sprvu, ale potom, pozrúc bojazlivo dokola, rečie:
„Nechcem ani toho, ani koho iného lebo som sa zasnúbila Ježišu Kristu.“
S tým sa chladno odvrátila a utiahla od spoločnosti. Všetci prítomní stáli celí udivení nad jednaním Gertrúdiným, hostina trvala síce ďalej, nikto však nehovoril viacej o ženách a pannách.
Roku 639. zomrel Pipin. Po smrti manželovej vystavila Itta, svätá matka Gertrúdina, pekný kláštor Mivelles v Brabantsku a zasvätila sa v ňom spolu i s dcérou Gertrúdou Bohu a venovala mu ešte i celý svoj vdovský majetok. Z obavy, žeby jej príbuzní pokúsiť sa mohli, odňať jej milovanú dcéru Gertrúdu, doterajšiu pýchu celej rodiny, ostrihala jej hneď pri vstúpení do kláštora bohaté a krásne vlasy tak, že jej z nich len podoba venca okolo hlavy ostala. Biskup blízkeho mesta Mastrichtu, menom Amandus, položil jej na hlavu závoj mníšky. Slávnostným takto sľubom zasvätila nebeskému svojmu Ženíchovi panenské srdce i panenské telo. Bola to pekná a svätá obeť! Gertrúda odovzdala sa jej s tak úprimnou horlivosťou a s tak očividným duševným úspechom, že keď jej bolo ešte len jedenadvadsať rokov, musela už na žiadosť matkinu prevziať na seba najvyššie riadenie kláštora. Prevzala ho ona s úzkostným srdcom, súc si povedomá ťažkého bremena, s úradom týmto spojeného, ale rozpomienka na Spasiteľa s ťažkým krížom na ramenách nadchla ju dôverou a dôvera dodávala jej sily i odhodlanosti.
Mladistvá abatyša plnila skutočne povinnosti svojho úradu s podivuhodnou vernosťou a obozretnosťou. Mladé a zdravé sestry pridŕžala k prísnemu zachovávaniu kláštorných pravidiel, so starými a krehkými mala strpenie. Ku všetkým bola vždy láskyplná a rovne tak vľúdna v reči ako i k priateľskej pomoci všemožne hotová. Predo všetkým sa starala o to, aby bohoslužby v jej kostole odbavovali sa s príkladnou vážnosťou, aby rúcho a kostolné náradie bolo vždy čisté a pekné. Zaopatrila pre kláštor cirkevné knihy, a povolala z Ríma zbehlých učiteľov, ktorí by vyučovali mníšky vo speve a vykladali im písma sväté. Duch svätý a božské požehnanie spočívali na jej kláštore.
Pobožná jej matka medzitým zomrela tichou a blaženou smrťou. Svätá dcéra oplakala ju vďačnými a vrúcnymi slzami a nezabudla na ňu v modlitbách. Aby ju však mnohostranné starosti s kláštorom nepútali príliš k tomuto svetu, zverila vonkajšie jeho záležitosti vážnym a zbehlým kňazom, vnútornú jeho správu podelila si s najstaršími sestrami. Takým činom získala dostatočného času, pohrúžiť sa v rozjímanie o svätých knihách. Za jej času totiž bolo v obyčaji, že i mníšky zaoberali sa bohoslovím a ľubomudrctvom. Svätá Gertrúda obľúbila si tieto vedomosti tiež.
Túžila ona poznať a jasne pochopiť, čokoľvek rozum ľudský obsiahnuť vládze, a preto šťastnou sa cítila, keď s učenými mužmi pojednávať mohla o ťažkých a hlbokých vedeckých otázkach. Jej rozum robil tu veľké pokroky v učenosti, ale jej srdce nezískalo pritom ani na šťastí ani na bohumilej pobožnosti. Naopak stala sa Gertrúda zamyslenou a smutnou, ba utratila i predošlú chuť k modlitbe a iným nábožným cvičeniam. Vnútorný hlas neustále jej pošeptával, že rozumom nedostihne Boha, bytosť to nevyskúmateľnú, ktorá je vyššia a i hlbšia nado všetko chápanie ľudské. Ju len láska dosiahnuť môže. Preto sa i zriekla všetkého chladného pátrania po tajomstvách bytosti Božej a odovzdala sa celkom vrelým túžobným citom svojho srdca.
Akými cestami akým spôsobom ona tu v skrýši srdca Boha hľadať a k nemu sa vznášať dospela, opísať nemožno, toľko však je isté, že ho našla a jeho prítomnosť, jeho milostivú blízkosť za každým krokom cítila. V detinskej svojej prostote viedla neraz útle a dotklivé rozhovory so Spasiteľom, ako dieťa rozpovedala mu dôverne a vyžalovala sa so všetkým. Za čímkoľvek ju srdce tiahlo, čím sa jej duša zanášala, všetky tušenia, city a túženia rozpovedala Bohu, a rozprávajúc sa s ním, akoby z tváre v tvár, počúvala jeho hlas a odpoveď vo svojom srdci. Jej modlitba a rozjímanie boli rozhovory najnežnejšej lásky. Pobožné sestry často vídali nad hlavou svätej abatyše plápolať skvelú žiaru. Bola to jej nadzemská radosť a pokoj anjelský v Duchu svätom, ktoré sa touto tajomnou žiarou i navonok javili.
Avšak neustále umŕtvovanie tela, pôsty a bdenie zoslabili časom telesné sily svätej Gertrúdy. Nevládala už viesť kláštornú správu s toľkým prospechom, ako predtým, a zložila ju s porozumením sestier do rúk svojej dvadsaťročnej vnučky Viltrudy, ktorá, súc vychovaná pod jej svätým dozorom, vo všetkom nasledovala jej príklad a šľapaje.
Pritom však nezmenila svätá Gertrúda prísny svoj život v ničom. Hovorievala ona:
„Život je len krátky deň k robote a trápeniu, čím je on tvrdší a ťažší, tým sladší je potom dlhý nočný odpočinok v hrobe, tým krajšia a bohatšia je odplata v nebi.“
A takto uplynuli ešte tri roky, až konečne tuhá zimnica zvestovala, že sa koniec jej života blíži. Pomyslenie na smrť naplnilo ju veľkou radosťou, prijmúc sväté sviatosti, povzniesla svätá Gertrúda svoju dušu pokojne a blažene v objatie svojho Ženícha nebeského roku 664.
Svätá Gertrúda modlievala sa mnoho nielen vo dne, ale veľkú časť noci venovala modlitbe. Keby však od teba, drahý čitateľu, dakto žiadal, aby nočným časom jednu – dve hodiny strávil na modlitbách, povedal by si bez pochyby, že ti to vec nad mieru ťažká, ba neviem, či by si to za vec doprosta nemožnú. Ale rozpomeň sa, či si ešte nikdy viac hodín nestrávil v noci pri kartách, pri muzike a tanci, a nedajbože snáď i hriešnych obveseleniach? To si mohol, a nepadlo ti to ťažko, modliť sa, to je ti už ťažká a nemožná vec. Jedno si aspoň vezmi v deň svätej Gertrúdy pred seba, totiž, že prv, než by si sa pobral spať, budeš spytovať po vykonanej obyčajnej modlitbe svoje svedomie.
„Ak sa berieš spať, hovorí sv. Ján Zlatoústy, spytuj svoje svedomie, a rozpomeň sa na svoje hriechy. Hovor si sám k sebe:
„Duša moja! opäť sme strávili deň. Čo sme dnes vykonali dobrého, a čo sme spáchali zlého? Ak sme sa pokúsili v dobrom, ďakujme spoločne Bohu. Ak spáchali sme však niečo zlého, oľutujme to a nečiňme toho viac.“
Tak hľa, máš činiť každý deň, prv než sa odoberieš k nočnému odpočinku. Ale pri tom nikdy nesmieš zanedbávať obyčajnej modlitby. Lebo „Neustále máme sa modliť.“ hovorí Spasiteľ. Svätá Gertrúda viedla život bohumilý a pri tom vždy pomýšľala na smrť. Ako si vysvetliť , že vôbec tak málo ľudí myslieva na smrť ? Oni nepovážia, že od smrti všetko závisí. Ak je tvoja smrť šťastlivá, tak si i ty šťastlivý cez celý tvoj život po nej. Ak je však smrť tvoja nešťastlivá, tak si ty nešťastlivý na večné veky. Pravú viera naša učí nás ďalej, že každá duša, ako náhle telo opusti, dostaviť sa musí k osobnému alebo zvláštnemu súdu, pri ktorom vyrieknutý býva nad ňou ortieľ, ktorý platnosť má pre celú večnosť. Pováž tieto dve dôležité pravdy, a zaiste naučíš sa pomýšľať častejšie na smrť a obávať sa jej. Lež bázeň z takýchto myšlienok na smrť povstávajúca nesmie byť jalová, naopak musí nás ona povzbudzovať, taký život viesť, aby sme nemali príčiny, báť sa smrti. Ona nás musí povzbudzovať, aby sme sa chránili všetkého, čo by nás pri smrti učiniť mohlo nešťastnými, naopak konali všetko, čokoľvek nás učiniť môže šťastlivých. Kresťanský život, čili, varovať sa hriechu, činiť pokánie a plniť ostatné dobré skutky, činí človeka šťastlivým, a naopak hriech a zanedbávanie dobrého činí človeka nešťastným.
„Ak bojíte sa smrti“, píše sv. Augustín, „prečo sa nebojíte toho, čo ju činí strašnou. Ty sa bojíš zle zomrieť, a nebojíš sa zle žiť. Polepši život, veď odplata dobrého života je večná. Žite dobre a pobožne, aby ste nezomreli zle a nešťastlivo.“
Karol Jerguš
.JPG)
.jpg)
