Nedávno, 24. októbra 2015, sme si pripomínali 200. výročie narodenia tejto výraznej osobnosti našich národných dejín, jeho nezastupiteľné miesto vo formovaní slovenského národa a jeho identity. Oslavy sa konali v rodnej obci Uhrovec. Viac pozri v tomto článku.
12 . januára 1856, pred 160 rokmi, došiel život Ľudovíta Štúra ku koncu. Všetko sa odohralo ešte na poľovačke niekoľko dní predtým, 22. decembra 1855. S priateľom Danielom Lačným bol dohodnutý ísť až v pondelok na Štedrý deň, no v sobotu prišli za ním dvaja honci, tak sa vybral s nimi. “Zem bola tuho zamrznutá. Poľoval najprv vo viniciach, postupujúc k roliam za nimi sa rozprestierajúcim, smerom ku Šenkviciam (…), a tak prišiel ku priekope, oddeľujúcej vinohrady od rolí. Keď mal priekopu preskočiť, z opatrnosti spustil kohútiky a pušku zavesil si na plece, majúc jej cievy nahor obrátené. Ale ako preskakoval, noha sa mu na zamrznutej zemi skĺzla, následkom čoho nazad sa prešinul, t. j. padol. V páde obrátila sa mu puška dolu cievami, k jeho nohám, a jeden kohútik, silne naraziac na zamrznutú zem, rozbil kapsľu — cieva vypálila a celý nábitok i s fujtáčom vohnala mu do nohy.”
Takto opisuje udalosť Daniel Lačný. Keď žandári vyšetrovali, ako sa to stalo, Štúr im povedal, že “ho nikto nepostrieľal, jemu samému sa to prihodilo”. Nakoniec poznamenal: “Ale teraz bude vláda rada, keď sa dopočuje o mojom nešťastí!”
Bolo to totiž v období Bachovho absolutizmu, kedy účastníci povstania z rokov 1848-1849 boli ako “nepriatelia štátu” pod kontrolou vtedajších úradov. Po revolúcii prežíval Štúr ťažké roky, zlomili ho udalosti nielen v politickom, ale aj osobnom živote. Napriek tomu ešte zažil hodžovsko-hattalovskú reformu svojej spisovnej slovenčiny či zmierenie katolíkov s evanjelikmi.
Mal ešte plány, čomu sa chcel v ďalších rokoch venovať: “Nerád bych umrel, ešte mám mnoho práce.” No už to, čo počas svojho života vykonal, ho nezmazateľne zaraďuje k vrcholom “slovenského Panteónu”.
Jeho myšlienky a výroky si môžete prečítať v tomto článku.