Štrnásť statočných sudcov sa obrátilo na vedenie štátu s otvorenou výzvou za zachovanie demokracie a právneho štátu. Exkluzívna výpoveď jedného z nich

Bratislava 16. decembra 2020 (HSP/Foto:Archív Patrik Števík)

Kto chce ovládnuť súdnu moc, bude najprv tvrdiť, že je nefunkčná a skorumpovaná. A keď dôvera verejnosti v justíciu padne na minimum, zahryzne sa do nej, tvrdí sudca Patrik Števík, jeden zo signatárov výzvy predstaviteľom moci

V dnešnej dobe, keď sa niektorí sudcovia za podivných okolností zatvárajú a iní môžu v procese reformy justície byť čoskoro „nadbytoční“, verejne kritizovať pomery a vyzvať predstaviteľov moci na Slovensku k dodržiavaniu princípov právneho štátu, to si od sudcu vyžaduje určitú dávku statočnosti.

Napriek tomu sa našlo štrnásť odvážnych sudcov, ktorí sa podpísali pod výzvu adresovanú prezidentke, vláde, parlamentu a predsedovi Súdnej rady, aby nepošliapavali odkaz demokracie, a aby sa vrátili k rešpektovaniu myšlienok právneho štátu. Boli to sudcovia Dagmar Buchalová, Patrik Števík, Eva Bieliková, Ayše Pružinec Eren, Roman Benedikovič, Tibor Gál, Michaela Králová, Zita Matyóová, Milina Jánošková, Ivan Ďalak, Ivan Antal, Júlia Weiserová, Iveta Slebodníková a Branislav Harabin.

Výzvu sudcov na zachovanie demokracie a právneho štátu v plnom znení, spolu s petíciou občanov, ktorí sa s týmto nepolitickým vyhlásením sudcov stotožňujú, nájdete TU.

V tejto súvislosti sme sa obrátili na jedného zo signatárov Výzvy JUDr. Patrika Števíka, aby nám o dôvodoch a ideových východiskách jej vzniku povedal niečo viac.

Hlavné správy: Prečo ste sa rozhodli napísať výzvu popredným predstaviteľom všetkých zložiek štátnej moci? Na základe čoho sa štrnásť sudcov spojilo, aby urobili takýto vážny krok?

Števík: K tomuto kroku nás viedla láska k našej krajine a zodpovednosť za to, v akej spoločnosti budú žiť naše deti. Sloboda, demokracia a právny štát sú veľmi krehké hodnoty, s ktorými by sme sa nemali zahrávať. Zdedili sme starogrécke poňatie slobody. To znamená, že sloboda musí byť rozumná a zodpovedná. Tak sa o to snažíme. Ozvali sme sa aj preto, lebo sme nestratili zmysel pre celok a nezáleží nám iba na tom, že nám každý mesiac cinkne na účte odmena za prácu.

Hlavné správy: Vo výzve spomínate snahu narušiť a likvidovať základnú paradigmu demokracie a právneho štátu, ktorou je trojdelenie moci na súdnu, výkonnú a zákonodarnú. V čom táto deštrukcia spočíva a ktorým kľúčovým mechanizmom by sa mala spoločnosť zabezpečiť, aby takéto snahy nemohli byť úspešné?

Števík: Táto deštrukcia spočíva v snahe výkonnej a zákonodarnej moci ovládnuť súdnu moc. Základná funkcia súdnej moci v demokratickej spoločnosti spočíva v kontrole moci výkonnej a zákonodarnej, aby pri svojej snahe vládnuť nezabúdali na dodržiavanie ústavy a zákonov. Nezávislá súdna moc môže odmietať nerešpektovanie zákonov priamo v súdnom konaní alebo ako občan sudca. Druhá možnosť je aktuálna práve dnes. Sudcovia z titulu svojho vzdelania a funkcie spolu s ostatnými právnickými profesiami, ako sú advokáti, prokurátori či akademická obec, sú povinní sa postaviť na čelo, ak prichádza k demolácii právneho štátu porušovaním ústavy a zákonov. To nemôžu pochopiteľne urobiť lekári, učitelia alebo gastroprevádzkovatelia. Sudcovia majú mať zvýšenú citlivosť na porušovanie zákonov ako iné profesie. Sudcovia a všetky právne sektory musia na túto skutočnosť poukázať a vyviňovať sa majú tí, ktorí zákony porušujú.

Aby som bol spravodlivý, snaha ovládať súdnu moc nie je iba súčasný jav. S týmto fenoménom sa stretávajú všetky spoločnosti, viac či menej demokratické. Je to akýsi test demokracie. Čím má demokracia a právny štát slabšiu pozíciu, tým je snaha o ovládanie justície väčšia, lebo je prekážkou totalitných praktík. V dnešnej dobe sa zhodou rôznych okolností snahy o ovládnutie súdnej moci maximalizovali. Pod zámienkou očisty justície alebo zmeny súdnej mapy.

Na túto tému bolo toho povedané a napísané dosť. Nech by sa aj preukázalo, že sa niektorí sudcovia spreneverili sľubu a svojej funkcii, stále je v našej krajine okolo 1400 sudcov. Prepáčte, to už sme skutočne takí malomyseľní, že uveríme rozprávke o skorumpovanej celej súdnej moci, na základe zopár zatknutých sudcov? Áno, treba justíciu zbaviť všetkých tých, ktorí sa nechali skorumpovať. Ale rovnako treba začať pracovať na tom, aby politikmi a novinármi neboli porušované základné zásady právneho štátu ako prezumpcia neviny a nezávislosť justície.

Chceme, aby politici alebo novinári podľa svojich preferencií určovali vinníkov, ukladali im tresty a sudca bude iba štatista? Alebo chceme mať nezávislú súdnu moc, ktorá každý prípad spravodlivo posúdi a rozsúdi?

Hlavné správy: Ktoré praktiky súčasného režimu považujete za najnebezpečnejšie a prečo?

Števík: Absencia úcty k človeku a vulgarizácia spoločnosti. Lebo úcta k človeku znamená viac ako štatistiky alebo peniaze. Ak ospravedlníme porušovanie ľudských práv preto, aby vládna moc ušetrila finančné prostriedky a nariadi preto povinné testovanie, stávame sa spolupáchateľmi zániku demokracie a právneho štátu. Rovnako aj vtedy, ak sa mlčky prizeráme. Chápem, že nie každý sa narodil ako hrdina. Ale odvaha nie je predsa absencia strachu, ale jeho prekonanie. Ja mám tiež strach. Ale strach z toho, že nič neurobím sa stal väčším, ako strach z toho čo sa mi stane, keď sa ozvem. A myslím, že v spoločnosti, v ktorej panuje zmätok, nekultúra, zosmiešňovanie, ponižovanie a pomsta, je strach namieste.

Treba si uvedomiť, že Európa stojí na postulátoch, ktoré nám tu zanechala Rímska ríša: republika, právo, poriadok, mier, bezpečnosť, grécka kultúra, kresťanstvo, moderná infraštruktúra. Rimanom vďačíme za povolanie právnika a rímske právo sa stalo základom európskeho práva a vyučuje sa na všetkých právnických fakultách. Ideu demokracie ani zásady právneho štátu sme nevymysleli my a sme povinní ich dodržiavať aj keď nám to nevyhovuje.

Chrániť demokraciu nedemokratickými prostriedkami znamená likvidovať ju. Obmedzovanie slobody slova tým, že slobodu po prejave majú iba prisluhovači, nie je nič demokratické. V tom sa práve odlišuje demokracia a právny štát od totality, že slobodu slova bez ponižovania, zosmiešňovania a šikanovania majú aj odporcovia. Kto nerešpektuje slobodu slova u svojho nepriateľa, nerešpektuje slobodu vôbec.

Hlavné správy: Je možné za určitých okolností ospravedlňovať porušovanie ľudských práv a zákonov?

Števík: V zmysle zásady fiat iustitia, pereat mundus (voľne preložené: „nech sa stane spravodlivosť, aj keby mal zahynúť svet“, pozn. red.), má zákon z dôvodu zachovania právnej istoty prednosť pred všetkým. Iba v prípade hroziacej najhoršej nespravodlivosti môže byť táto zásada korigovaná inou zásadou summum ius, summa iniuria („najväčšia spravodlivosť býva najväčším bezprávím“, pozn. red.). To znamená, ak striktná aplikácia zákona môže viesť k najhoršej nespravodlivosti. Jedná sa o takzvanú Radbruchovu formulu.

Iba skutočnosť, že sa štát ocitol v kríze, alebo že v mene verejného blaha vedie boj s korupciou, nedáva štátnym orgánom právo porušovať ľudské práva, ústavu a zákony.

Hlavné správy: Aký máte názor na situáciu v Poľsku, kde vyšli do ulíc sudcovia a advokáti?

Števík: Aj keď do detailov nepoznám situáciu v Poľsku, súhlasím s tým, že právny stav má nielen právo, ale aj povinnosť zasiahnuť, ak je ohrozená demokracia a právny štát alebo sú porušované ľudské práva. Ak právnik chápe rozdiel medzi právom a zákonom (ius et lex), nemal by mať vnútorný problém ozvať sa. Vyplýva to už z názvu nášho povolania. Sme právnici. Teda vždy, ak zákon obsahujúci právo niekto nedodržiava, právnik sa musí ozvať. Ak vládna moc schváli zákon, ktorého obsahom je naopak bezprávie, právnici musia nájsť spôsob ako ho odmietnuť. Zvlášť, ak takéto bezprávie je v rozpore s prirodzeným právom, ktorého produktom sú ľudské práva, demokracia a právny štát.

Sudca je v prvom rade občan a tieto dve pozície nie je možné od seba oddeliť. Ak konám ako sudca, konám zároveň ako občan. Naopak, ak konám ako občan, konám aj ako sudca. Občan sudca by preto nemal nikdy zabúdať, že je aj sudcom. Občan sudca má povinnosť sa aj v súkromnom živote správať tak, aby nenarušil dôveru vo svoju osobu ako sudcu. Z toho vyplývajú pre občana sudcu určité obmedzenia v súkromnom živote. Medzi ne patrí aj určitá obmedzená miera politického angažovania sa. Občan sudca by nemal verejne hodnotiť politické strany alebo politickú súťaž. Mal by byť zdržanlivý ohľadne verejného vyjadrovania svojich politických preferencií.

Podľa článku 32 Ústavy SR majú občania právo postaviť sa na odpor proti každému, kto by odstraňoval demokratický poriadok a ľudské práva, ak činnosť ústavných orgánov a účinné použitie zákonných prostriedkov sú znemožnené. Degradovať právny štát iba na voľby a referendum, a medzitým nič, je veľmi nebezpečné.

Hlavné správy: Predseda Súdnej rady Ján Mazák na vašu výzvu reagoval veľmi ostro, prirovnal ju svojou nebezpečnosťou ku koronavírusu. A pýta sa, či sa nehanbíte za nedostatok pokory, pochopenia a sebaspytovania. Čo by ste mu na takéto slová odpovedali?

Števík: Z reakcie pána Mazáka mám pocit, že našu výzvu vôbec nečítal. Od predsedu Súdnej rady SR sa určite očakáva viac, ako len povrchné vyjadrenie plné zloby a osočovania. Sudcov, ktorí sa podpísali pod výzvu, prirovnal ku koronavírusu. Je zarážajúce, že taký vzdelaný človek vo veku mudrca, používa ponižujúce totalitné praktiky. Pán Mazák sa pravdepodobne stále nevysporiadal so svojou komunistickou minulosťou a minulosťou totalitného sudcu. Inak si neviem vysvetliť jeho vyjadrenia, ktoré likvidujú dôveryhodnosť justície a obhajujú porušovanie ústavy a zákonov.

Hlavné správy: Parlament prijal v uplynulom období veľa právnych predpisov v skrátenom legislatívnom konaní, čiže bez riadnej verejnej diskusie. Len málo z nich pritom súviselo s koronakrízou, teda iba v niektorých z týchto prípadov môžeme považovať skrátené legislatívne konanie za odôvodnené. Je to v poriadku? Je to v súlade s ústavou, štandardnými právnymi princípmi, dobrými mravmi?

Števík: Tejto problematike sa venujeme aj v našej výzve. Zo strany výkonnej a zákonodarnej moci ide samozrejme o demonštráciu sily a jasné porušovanie princípov právneho štátu. Nie náhodou má proces schvaľovania zákonov svoj štandardný priebeh.

Hlavné správy: Hovoríte, že justícia je médiami a výkonnou mocou znevažovaná, niektorí politici hovoria o tom, že justícia celá je skorumpovaná. Je to tak?

Števík: Nadviažem na moju predošlú argumentáciu ohľadne snahy o ovládnutie justície. Ak má niekto snahu ovládnuť súdnu moc a chce vyzerať demokraticky, musí pochopiteľne, dostať na svoju stranu verejnosť. Ako to urobí? Tak, že sa dlhodobo snaží vytvoriť dojem nefunkčnosti a skorumpovanosti justície. A keď dôvera padne na minimum, tak sa do nej zahryzne. Nič zložité na pochopenie. Aby som bol opäť spravodlivý, tieto praktiky sme tu mali aj predtým, ale mám pocit, že v dnešnej dobe to zašlo najďalej.

Hlavné správy: V uplynulom období bolo zatvorené takmer celé bývalé vedenie polície a viacerí sudcovia, často na základe výpovedí rôznych „kajúcnikov“, ktorí mohli mať záujem takéto výpovede poskytnúť, aby sa dostali na slobodu. Nie je tu odôvodnená obava, či náhodou nejde o politické procesy, podobné tým, ktoré sa diali v časoch, ktoré označujeme ako totalitné?

Števík: Nespájal by som výpovede kajúcnikov s politickou objednávkou. Sudca pracuje s dôkazmi. Nemusím byť trestný sudca, aby som chápal, že výpoveď kajúcnika je nevyhnutné verifikovať inými dôkazmi a až potom vykonať zásah do ľudských práv konkrétneho človeka. A ak je takýto zásah nevyhnutný, má sa vykonať v súlade so zákonom, s rešpektovaním práva na ľudskú dôstojnosť.

V právnom štáte má aj kriminálnik právo na spravodlivý proces a zachovanie ľudskej dôstojnosti. Veľmi často na to v našej zvulgarizovanej spoločnosti zabúdame. Ak takúto ochranu nebude mať darebák, je len otázkou času, kedy ju stratí aj slušný človek.

Hlavné správy: Za horúca, bez verejnej diskusie, sa v krátkom čase udiali veci ako zmena ústavy a reforma justície. Prečo myslíte, že koalícia tak rýchlo presadila tieto veci? Aký je váš názor na tieto zmeny? Boli to zmeny k lepšiemu?

Števík: Spôsob, akým boli tieto zmeny urobené len potvrdzuje, že v skutočnosti nejde výkonnej a zákonodarnej moci o ozdravenie justície, ale o jej ovládnutie. Myslím, že snaha o odstránenie rozhodovacej imunity sudcu je toho dôkazom. Na zabránenie ohýbania práva sudcom tu máme predsa viacinštančný systém a systém opravných prostriedkov, ktoré takýto prípad vychytajú. Autori tejto novely priznávajú, že ide o ojedinelé prípady. Moja otázka potom znie, prečo kvôli aj tak vychytaným ojedinelým prípadom ohrozujeme nezávislosť všetkých sudcov? Odpoveď je stále tá istá. Podľa prijatej novely sa už ústavný súd nebude môcť vyjadrovať k prijatým ústavným zákonom. To znamená, že ktokoľvek bude mať v parlamente ústavnú väčšinu, môže meniť základný zákon štátu ako sa mu zachce. Čiže aj zmeniť demokraciu a právny štát na totalitu. Tento dôsledok je schopný pochopiť aj laik.

Hlavné správy: Čo si myslíte o myšlienke v teórii štátu k trojdeleniu moci počítať aj štvrtý pilier: moc mediálnu, ktorá výrazne ovplyvňuje spoločenské a politické dianie v krajine?

Števík: Mediálna moc je v každom režime veľmi dôležitá. V demokratickej spoločnosti je nevyhnutné, aby sa novinári nespreneverovali pravde. Mali by byť medzi prvými, kto bude dodržiavať prezumpciu neviny a nezavádzať. Mali by túžiť po objektivite. Osobne si myslím, že v súčasnej dobe, pri rozhodovaní veľkých káuz, sudca musí mať veľmi silnú osobnostnú výbavu na to, aby rozhodol v rozpore s verejnou mienkou a tlakom médií, ak to považuje za spravodlivé.

Hlavné správy: Na záver by ste mohli čitateľom skúsiť vysvetliť, ako uvažuje sudca pri svojom rozhodovaní. Ak sa to vôbec dá.

Števík: Pokúsim sa o to. Sudca je človek ako každý iný. Každý človek disponuje určitou schopnosťou, ktorú vkladá do služieb spoločnosti, v ktorej žije. Pekár pomáha ľuďom tým, že pečie, lekár lieči a sudca rozhoduje spor. V tomto smere sú si všetky povolania rovné. Od sudcu sa vyžaduje, aby spravodlivo hodnotil jednotlivé skutky ľudí (a dôkazy), ktoré sú predmetom sporu. Na súdenie človeka ako takého sudca nemá oprávnenie, to môže iba Boh. Aj náš procesný poriadok definuje, čo je povinnosť sudcu v čl. 2 základných princípov Civilného sporového poriadku. A síce, že ochrana práv musí byť spravodlivá a účinná.

Čo je to teda spravodlivosť? Veľký rímsky právnik Domitius Ulpianus vystihol podstatu spravodlivosti v slovách suum cuique tribuere – dať každému, čo mu patrí. Lenže aby sa sudca skutočne mohol pokúsiť dať každému čo mu patrí, potrebuje poznať pravdu, čiže skutočnosť. Teda to, ako sa to stalo. Civilný sudca síce už nemôže navrhnúť vykonanie dôkazov, ale nikdy by nemal rezignovať zo snahy poukázať na to, čo mu chýba, aby rozhodol čo najspravodlivejšie. Ak mu to strany nedodajú alebo nenavrhnú, rozhodne sudca aj bez týchto dôkazov v súlade so zákonom.

To, že ochrana práv má byť aj účinná znamená, že súdne konania majú byť čo najrýchlejšie. A toto napätie, pôsobiace medzi spravodlivosťou a účinnosťou, koriguje sudca svojou činnosťou. Opäť zdôrazňujem, že sudca je človek ako každý iný a môže sa pomýliť. Právny poriadok s tým ale počíta, a preto poskytuje stranám sporu sústavu opravných prostriedkov. Sudca by sa však nemal mýliť príliš často a nikdy by sa nemal pomýliť úmyselne. Takýto sudca z teleologického hľadiska neplní svoj účel a poškodzuje tých, ktorým má spravodlivo pomáhať.

Ivan Lehotský