Bratislava 17. júla 2015 (TASR/HSP/Foto:TASR/AP-Martin Baumann)

Peter Štrelinger objasnil, ako na malom lístku papiera podstrčil svoj návrh premiérovi

Dni okolo 17. júla 1992 patria k najkrajšiemu obdobiu v mojom živote, priznáva spisovateľ a novinár Peter Štrelinger. „V roku 1992 spolu s Romanom Kaliským a Drahošom Machalom som bol redaktorom Slovenských národných novín (SNN). Noviny ako orgán Matice slovenskej patrili k vtedajšiemu slovenskému think-tanku“, povedal Štrelinger pre TASR.

„V redakcii SNN na Františkánskej ulici v Bratislave vznikla naša idea Kongresu inteligencie Slovenska. Na rokovaní na Donovaloch, týždeň pred rozhodujúcimi voľbami v júni 1992, sme prijali výzvu na prijatie deklarácie o zvrchovanosti, aj vyhlásenie slovenskej štátnej samostatnosti“, opisuje situáciu spred 23 rokov.

Peter Štrelinger je tiež autorom myšlienky vatier zvrchovanosti. Tá prvá sa rozhorela večer 17. júla 1992, po prijatí Deklarácie o zvrchovanosti, v Strede Európy na Krahuliach, neďaleko Kremnice.

„Skromne sa priznávam, že som sa tiež podieľal na udalostiach, ktoré s tým úzko súviseli,“ hovorí po rokoch. „Zúčastnil som sa na rokovaní premiéra Mečiara s vedením Strany demokratickej ľavice, týkajúceho sa hlasovania o prijatí Deklarácie o zvrchovanosti. V duchu som si uvedomil, že to bude naozaj prevratná udalosť, ktorá nepochybne zatrasie celým národom. A zároveň som si tiež uvedomil, že Slováci v takých prevratných chvíľach neboli pasívni, ale sa zomkli a v čase nebezpečenstva, ale aj radosti zapaľovali ohne na horách. Tak to bolo v prípade vpádu Tatárov a Turkov, ale aj počas SNP.“

Peter Štrelinger objasnil, ako na malom lístku papiera podstrčil svoj návrh premiérovi. „Zapáľme ohne na horách. Argumentoval som tým, že by bolo smutné, keby Slováci reagovali na tento akt apaticky. A Mečiar súhlasil, aby sme to prostredníctvom novín a Matice slovenskej zorganizovali. A tak to aj zorganizovali“, konštatuje spisovateľ.

„Boli to hektické chvíle, nemali sme v SNN ani mobily, ani internet, napriek tomu sme vedno s Drahošom Machalom a Romanom Kaliským obtelefonovali celé Slovensko. A naše snaženie nezostalo nevypočuté. Aj keď dopredu nič nebolo isté, poslanci KDH napríklad ignorovali hlasovanie v parlamente. Deklarácia však prešla a bol to rozhodujúci krok na ceste k samostatnosti. A v ten večer, 17. júla 1992, sa rozhoreli na kopcoch vo všetkých kútoch našej vlasti vatry zvrchovanosti a zvonili zvony slobody“, pripomína Štrelinger.

Hneď potom abdikoval federálny prezident Václav Havel. „Ešte i dnes cítim zimomriavky, keď si čítam tie slová deklarácie, ktoré by sa mali vytesať do kameňa“, hovorí Štrelinger a cituje: „My demokraticky zvolená Slovenská národná rada slávnostne vyhlasujeme, že tisícročné úsilie slovenského národa o svojbytnosť sa splnilo. V tejto historickej chvíli deklarujeme prirodzené právo slovenského národa na sebaurčenie tak, ako to zakotvujú aj všetky medzinárodné dohody a zmluvy o práve národa na sebaurčenie.“

Tkáč: Deklarácia bola krokom v správnom čase správnym smerom

Na dni okolo 17. júla 1992 spomína Marián Tkáč, pred voľbami v lete roku 1992 námestník ministra financií, od októbra 1992 viceguvernér Štátnej banky česko-slovenskej pre Slovensko, dnes predseda Matice slovenskej, ako na dni očakávania a osláv. „Čo znamenala Deklarácia o zvrchovanosti? Slovenské zákony sa stali nadradené federálnym, bol to teda krok v správnom čase a správnym smerom, k prijatiu slovenskej ústavy a samostatnosti“, zhodnotil Tkáč pre TASR.

„Bol to výsledok politického kvasenia na Slovensku i vo vtedajšom Česko-Slovensku a či Československu, veď práve spor o „pomlčku“ či „spojovník“ v názve štátu bol v istom zmysle štartovacím výstrelom k tomu, čo sa potom dialo a čo bolo vlastne zavŕšením slovenského úsilia o samostatnosť“.

Má to podľa neho na svedomí november 1989, pričom ani ten nespadol z neba. Za jeho predzvesť považuje 25. marec 1988, keď v Bratislave vtedajšia moc rozohnala pokojnú sviečkovú manifestáciu veriacich. Činom posmeľujúcim slovenské túžby po samostatnosti bola, podľa jeho slov, aj návšteva pápeža Jána Pavla II. roku 1990, keď si kľakol a pobozkal slovenskú zem s výzvou: „Nebojte sa, Slováci!“

„Vidiac váhavosť slovenskej politickej reprezentácie, na konci októbra 1990, podpísali sme výzvu Šesťdesiatjeden krokov k slovenskej identite,“ hovorí Tkáč, „ktorú neskôr Eduard Chmelár označil za pomerne podrobný a dovtedy najucelenejší program zvrchovanosti, v podstate samostatnosti Slovenska a nás, autorov výzvy, Milana Ferka, Jara Chovanca, Michala Gašpara a mňa označil za otcov nezávislosti“.

Dobová tlač uchovala otázky tých, napríklad predsedu kresťanských demokratov Jána Čarnogurského, ktorí vtedy váhali. „Pýtali sa ma“, hovorí Marián Tkáč, „či sa nebudeme mať bez Čechov horšie, či máme dostatok odborníkov, ktorí by vedeli riadiť samostatný štát, či nás uzná svet a Európa, alebo či nás nenapadnú naši susedia a napokon, či Slováci nepovstanú proti svojmu štátu tak, ako to urobili v roku 1944“, povedal Tkáč pre TASR a dodal – „Postupne nastával prerod, Matica slovenská a jej tlačový orgán Slovenské národné noviny, Spoločnosť slovenskej inteligencie Korene, Nezávislé združenie ekonómov Slovenska, Kongres slovenskej inteligencie, ktorý vznikol na Donovaloch týždeň pred voľbami i ďalšie občianske iniciatívy presvedčili Slovákov, že sa báť netreba. Vo voľbách v júni 1992 viac ako 63 percent hlasov získali politické zoskupenia, ktoré mali vo svojom programe medzinárodnoprávnu subjektivitu Slovenska, resp. 17. júla 1992 hlasovali za Deklaráciu o zvrchovanosti. V Martine sa práve vtedy po prvý raz konal festival mladých Slovákov z celého sveta, ktorého účastníci v lete 1988 nesmeli prísť z Hainburgu na Slovensko. Zo sveta prišli muži, ktorí tu dlho neboli – Jozef Kirschbaum, ďalej vtedajší predseda Svetového kongresu Slovákov Marián Šťastný a mnohí iní. Ja som podpisoval svoju knihu „Národ bez peňazí“ a presne si pamätám, že v budove Matice slovenskej na Hostihore, tieklo šampanské z plafónu. Tak sme sa tešili. Lebo Slovensko trpezlivo čakalo na správny čas, aby sa mohlo slobodne a nezvratne rozhodnúť. Srdce Európy tĺklo vtedy neopakovateľne slobodne. Ten deň je slovenským ovocím novembra 1989. Slováci ako moderný kultivovaný národ najprv spoločne s Čechmi pokojne zvalili reálny socializmus, no na rozdiel od Čechov chceli riešiť aj svoje diametrálne iné postavenie v štáte. Slovenské záujmy boli a sú vlastnou sestrou slobody a nikdy neboli proti nej,“ uzatvoril pre TASR Marián Tkáč.