Štefan Harabin, Záhradnícka 74, 821 08 Bratislava

Bratislava, 21. september 2018

Krajské riaditeľstvo PZ

Bratislava

Odbor kriminálnej polície

Špitálska č. 14

8112 28 Bratislava

K veci: ČVS: KRP – 300/1-VYS-BA-2017

Ešte 6. septembra 2018 som v zákonom predpokladanej lehote podal sťažnosť proti uzneseniu z 25. júla 2018 pod  ČVS:KRP-300/1-VYS-BA-2017, ktorú následne týmto podaním odôvodňujem.

Odôvodnenie

Uvedeným uznesením vyšetrovateľ KR PZ pplk. JUDr. Peter Macák podľa § 197 ods.1 písm. d) Tr. por. podozrenie zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 158 ods. 1 písm. b), 2 písm. a) Tr. zák. a spolupáchateľstvo pomoci k trestnému činu vraždy podľa § 9 ods. 2, § 10 ods. 1 písm. c) § 219 ods. 1, 2 písm. a, d) Tr. zák. – všetko účinného v čase činu, tým, že

Vláda Slovenskej republiky (ďalej tiež len SR) v zložení Mikuláš Dzurinda – predseda vlády, Eduard Kukan, Brigita Schmognerová, Gabriel Palacka, Ištván Harna, Ivan Mikloš, Ladislav Pitner, László Miklos, Ľubomír Fogaš, Ľudovít Černák, Mária Machová, Milan Ftáčnik, Milan Kňažko, Pál Csáky, Pavol Hamžík, Pavol Kanis, Peter Magváši, a Tibor Šagát – ministri vlády, v rozpore s Čl. 2 ods. 2, Čl. 86 a Čl. 152 ods. 4 Ústavy SR a bez viazanosti medzinárodnou zmluvou, v čase mieru, keď Juhoslovanská zväzová republika (ďalej tiež len Juhoslávia) nebola vo vojnovom stave s USA ani so žiadnou z ďalších členských štátov NATO, na zasadnutí vlády SR 24. marca a 6. apríla 1999 spoločným konaním v úmysle poskytnúť vojenským silám USA a NATO neoprávnenú výhodu pre bombardovanie Juhoslávie, rozhodli o povolení preletov vojenských tankovacích a bombardovacích lietadiel USA a NATO nad územím SR, s vedomím, že ide o jednostranný, Bezpečnostnou radou OSN ani samotnou OSN neschválený agresívny vojenský útok uvedeného štátu a vojenskopolitického zoskupenia štátov NATO na suverénnu republiku Juhoslávia a že bombardovanie zasiahne aj iné, než len vojenské ciele, v dôsledku čoho nevyhnutne budú usmrtení aj nevinní civilní obyvatelia Juhoslávie, vrátane detí, žien a prestárlych osôb, k čomu aj došlo, vrátane spôsobenia veľkých materiálnych škôd napadnutej krajine,  odmietol ,,nakoľko nie je dôvod na začatie trestného stíhania ani na postup podľa § 197 ods. 2 Tr. por.“

Na stranách 2 až 7 napadnutého uznesenia vyšetrovateľ rozpisuje najmä vlastné aktivity vo veci, reagovanie oslovených inštitúcií a cituje relevantné ustanovenia Ústavy, Tr. zák. a Tr. por. a ponúka tiež vlastný výklad niektorých jeho ustanovení.

Uspokojil sa s negatívnym výsledkom väčšiny svojich aktivít a ani sa už nepokúšal získať informácie inou cestou, resp. inou formou, hoci pre náležité zistenie skutkového stavu to bolo a je nevyhnutné.

Vyšetrovateľ posudzuje a môže aj prekvalifikovať skutkovú podstatu oznámeného trestného činu v oznámení o podozrení na spáchanie trestného činu.

V tomto prípade sa vyšetrovateľ sústredil na vyvrátenie a zamietanie každého použitého podstatného výrazu alebo formulácie o trestnosti konania vlády v oznámení o podozrení zo spáchania trestného činu. Pritom vyšetrovateľ sa snažil iba politicky hľadať aj také odôvodnenia svojich záverov, ktoré sú skratkovitého charakteru, neprávne a bez preukázania pravdivosti a faktov podporujúcich jeho  tvrdenia, na základe ktorých k ním  dospel.

Vyšetrovateľ nevzal do úvahy a nesprávne alebo nijako neposudzoval a navyhodnotil nasledovné skutočnosti.

Ad 1)

Z Úradu vlády SR 9. januára 2018 bola zaslaná odpoveď (kancelária vedúceho úradu vlády) z ktorej vyplýva, že Úrad vlády SR nedisponuje predmetnými dokumentmi (nótou USA z 22. marca 1999 a nótou NATO z 23. marca 1999) ktorými žiadali o udelenie súhlasu, resp. o povolenie preletov vojenských lietadiel nad územím SR za účelom vykonania vzdušnej operácie nad územím Juhoslávie, nakoľko príslušná registratúra z predmetného obdobia bola po riadnom skartačnom konaní odovzdaná do Slovenského národného archívu na trvalú úschovu.

Zo Slovenského národného archívu 16. marca 2018 bola doručená odpoveď, z ktorej vyplýva, že materiál ,,Prerokovanie preletov lietadiel NATO nad územím SR a prepravy vojsk NATO cez územie SR“ z rokovania vlády SR z 2. mája 1999 je v zozname odovzdaných archívnych dokumentov v rámci preberacieho protokolu uvedený s poznámkou ,, materiál chýba“ a nenachádza sa medzi prevzatými dokumentmi z uvedeného rokovania.

Vláda SR však o vyššie konkretizovaných nótach USA a NATO rokovala na svojom zasadnutí 24. marca 1999 a 6. apríla 1999 a nie 2. mája 1999. Z uvedeného rezultuje záver, že vláda zrejme prerokovávala aj ďalšiu žiadosť t.j. žiadosť aj o prepravu vojsk NATO cez územie SR.

Pre posúdenie situácie a okolností oznámeného trestného činu je dôležité posúdiť aj fakt, že práve jeden z najdôležitejších písomných dokumentov – prerokovanie diplomatických nót so žiadosťou o prelety lietadiel USA a NATO nad územím SR na vojenskú operáciu proti Juhoslávii vládou SR nie je k dispozícii v Slovenskom národnom archíve, pričom s poznámkou, že v preberanej spisovej dokumentácii od Úradu vlády SR tento dokument chýba. Vláda súčasne  tvrdí, že ho riadne odovzdala do Slovenského národného archívu.

Je doslova notorietou a bez akýchkoľvek poochybnosti, že ne ide o náhodu.

Rovnako sa v príslušných archívoch nenachádza ani stanovisko Generálneho štábu armády SR k nótam USA a NATO so žiadosťou o umožnenie preletov vojenských lietadiel za účelom vojenskej operácie proti Federatívnej republike Juhoslávii. Mikuláš Dzurinda vo svojom prejave v NR SR pritom o odpovedi Generálneho štábu armády SR hovorí.

Nepochopiteľné je prečo sa touto skutočnosťou vyšetrovateť nezaoberal a nevenoval jej náležitú pozornosť.

Postavenie, práva a povinnosti aj aktivity Generálneho štábu armády SR v predmetnom prípade sú neprehliadnuteľné a významné, nakoľko na základe vyjadrenia Ministerstva zahraničných vecí SR patrí rozhodnutie o udelení stáleho diplomatického povolenia pre prelety civilných a vojenských lietadiel plne do kompetencie Generálneho štábu armády SR.

Vyšetrovateľ sa však uspokojil s odpoveďou Vojenského historického ústavu – doručenej 26. apríla 2018 – že dokumenty, konkrétne stanovisko Generálneho štábu armády SR k diplomatickej nóte USA z 22. marca 1999 a nóte NATO z 23. marca 1999, ktorými žiadali o udelenie súhlasu, resp. povolenia preletov vojenských lietadiel nad územím SR za účelom vykonania vzdušnej operácie nad územím bývalej Juhoslávie, sa v ich archíve nenachádzajú.

Rovnako vyzneli aj odpovede Vojenského archívu – centrálna registratúra Trnava a Generálneho štábu ozbrojených síl z 18. júna 2018.

Vyšetrovateľ toto vákuum sa ani len nepokúsil prekonať napr. výsluchom niektorých vtedajších členov generálneho štábu – či o veci  vôbec vedeli.

Bol povinný zistiť kto, kedy a z akého dôvodu odstránil tento spisový materiál o prerokovaní nót USA a NATO na zasadnutí vlády SR v tom čase. Zistenia môžu objasniť okrem iného i  mieru zavinenia jednotlivých členov vlády a tiež odhaliť doteraz neznámych pacháteľov, ktorých konkrétna trestná činnosť môže prichádzať do úvahy.

V danej situácii bolo a je nevyhnutné, vypočuť napr. vedúceho úradu vlády z času činu a žiadať vysvetlenie problému prípadne aj o predloženie zápisnice o vyššie uvedenej škartácii a o rokovaní vlády 2. mája 1999.

Vyšetrovateľovi 24. apríla 2018 boli doručené kópie diplomatickej nóty NATO č. 99/340 z 23. marca 1999, nóty Misie SR pri NATO č. 20/99 z 23. marca 1999 a nóty USA č.036/99 z 22. marca 1999 v anglickom jazyku. Prekladom uvedených nót bolo zistené, že diplomatická nóta veľvyslanectva USA č. 036/99 z 22. marca 1999 obsahuje žiadosť Spojených štátov amerických o vydanie dodatočného povolenia na všeobecné prelety slovenským vzdušným priestorom, konkrétne prelety vojenských lietadiel na dopĺňanie paliva. Účelom týchto preletov je podporovať operácie NATO v súvislosti so situáciou v Kosove.

Vyšetrovateľ nevenoval pozornosť faktu, že touto nótou sa žiada vydanie dodatočného povolenia… Nezisťoval, či lietadlá USA a NATO už prelietali nad územím SR bez povolenia a plnili úlohy, t.j. bombardovali územie Juhoslávie napr. na základe skoršieho sľubu (súhlasu), ktorý mal dať minister Kukan, čo  podľa bývalého poslanca Engliša  o správe agentúry Reuters – prisľúbil tento minister ešte pred rokovaním a rozhodnutím vlády 23. marca 1999.

Obsahom diplomatickej nóty NATO č. 99/340 z 23. marca 1999 je žiadosť adresovaná vláde SR o udelenie neobmedzeného prístupu do vzdušného priestoru SR za účelom vykonania vzdušných operácií nad územím Juhoslávie.

Obsahom diplomatickej nóty č.20/99 z 23. marca 1999, ktorú zaslala Misia SR pri NATO je oznámenie, že vláda SR udeľuje neobmedzený prístup do svojho vzdušného priestoru pre vykonanie vzdušných operácií nad územím Juhoslávie.

Rýchlosť výmeny týchto nót je pozoruhodná. Javí sa, že v čase keď táto diplomatická aktivita prebiehala a vláda sedela a o veci rokovala, už aj nad ich hlavami prelietali bombardéry NATO a USA…

To všetko akcentuje nutnosť oboznámiť sa so zápisnicou z predmetného rokovania vlády, ev. aj pomocou vyžiadania prepisu zvukového záznamu z predmetného rokovania o danej problematike aj s uvedením časových sledov. Okrem toho je potrebné v naznačenom smere a rozsahu vypočuť ako svedkov bývalých členov vlády JUDr. Jána Čarnogurského a Pavla Koncoša, ktorí s udelením povolenia na prelety lietadiel USA a NATO za účelom bombardovanie Juhoslávie nesúhlasili. Môžu ozrejmiť celý priebeh rokovania a uviesť dôvody prečo nepodporili povolenie preletov bombardérov a tankovacích lietadiel.

Ad 2)

Vyšetrovateľ nespochybnil (str. 7 jeho uznesenia), že členovia vlády SR boli oprávnení udeliť povolenie na neobmedzený prístup do vzdušného priestoru SR vojenským lietadlám USA a NATO pre vykonanie vzdušných operácií nad územím Juhoslávie po predchádzajúcom schválení v Národnej rade SR.  Napriek tomu však uzatvára vec s tým, že ,,vzhľadom na krátkosť času, závažnosť situácie v Juhoslávii udelila súhlas formou diplomatickej nóty č. 20/99 z 23. marca 1999. Toto povolenie však bolo vláde schválené uznesením Národnej rady SR č. 262 zo 14. apríla 1999, ktorým NR SR schválila Vyhlásenie NR SR k situácii v Kosove. Aj keď toto konanie vlády je neštandardné (poznámka sťažovateľa: protiústavné), bolo schválené Národnou radou SR ako správne a v súlade s dlhodobými štátnopolitickými záujmami SR a teda môže konštatovať aj v súlade s Ústavou “.

Okrem toho, že o protiústavnom postupe určite nemožno konštatovať, že je v súlade s Ústavou. Nezmyselným v danom kontexte je aj názor vyšetrovateľa, že ,motívom tohto rozhodnutia jednotlivých členov vlády nebolo získanie prospechu pre seba, prípadne pre USA alebo NATO, ale vážnosť situácie v bývalej Juhoslávii, čo je uvedené aj v článku s názvom ,,Čo hovoril Dzurinda v parlamente pred bombardovaním Juhoslávie.“ (poznámka sťažovateľa: čo asi tak už mohol povedať, keď bomby padali na hlavy občanov Juhoslávie? A že nemal z toho Dzurinda a napr. člen vlády Mikloš osoh? Kde teraz pôsobia? A ako sa na tie posty dostali?)

Pozoruhodné je aj to, že o motíve píše vyšetrovateľ vo vzťahu k všetkým dotknutým členom vlády, pri tom ani jedného z nich nevypočul. Ide teda len o jeho domnienku a nie o fakt. Nad rámec uvedeného treba zdôrazniť, že uznesenie Národnej rady SR č. 262 zo 14. apríla 1999 bolo schválením vyhlásenia NR SR k situácii v Kosove a nie schválením bombardovania Juhoslávie.

Nie je akceptovateľný ani názor vyšetrovateľa, že čo sa týka trestného činu spolupáchateľstva pomoci k vražde, by ozbrojené operácie vykonané NATO alebo časť z nich, museli byť označené medzinárodným trestným súdom ako porušenie medzinárodného práva.

Uvedená výhrada vyšetrovateľa by ev. mohla platiť, ak by sa páchatelia – bývalí členovia vlády SR – mali stíhať pre trestný čin genocídy, neľudskosti alebo pre niektorý z trestných činov vojnových (§ 418, § 425, §§ 426-434 Tr. zák.) – ale nie pre ,,civilný“ trestný čin spolupáchateľstva pomoci k vražde a porušovania právomoci verejného činiteľa.

Okrem toho vyšetrovateľ vôbec nevzal do úvahy, že zo strany USA a NATO predmetnou vojenskou agresiou (ktorú opakovane odkladali a dlhodobo pripravovali takže nešlo o neprekonateľnú časovú tieseň) a ktorú neschválila ani Bezpečnostná rada OSN ani samotná OSN – došlo k porušeniu článku 7 Charty OSN, ktorá zakazuje vykonanie agresie proti ktorejkoľvek krajine. A NATO porušilo 5. a 6. Článok svojho Štatútu, pretože NATO je výslovne obranná a nie útočná aliancia. A zo strany Juhoslávie útok čo i len proti jednému členskému štátu NATO vedený nebol ani nehrozil. Zrejme práve preto Grécko – člen NATO – útok na Juhosláviu nepodporil.

Slovensko sa stalo členskou krajinou Organizácie Spojených národov 19. januára 1993 ako jeden z nástupníckych štátov po rozdelení bývalej Českej a Slovenskej federatívnej republiky. Ako súčasť bývalého Československa, Slovensko bolo jedným zo zakladateľských štátov OSN v roku 1945  (Československý diplomat a Slovák Ján Papánek patril medzi autorov základného dokumentu Charty Organizácie Spojených národov). Všetky členské štáty OSN, vrátane Slovenska za zaviazali rešpektovať Chartu OSN.

Charta OSN je dôležitým segmentom medzinárodného verejného práva. Obsahuje základné zásady s cieľom zachovania mieru vo svete. Ide o právne záväzné zásady, najmä zásadu zákazu hrozby silou alebo použitia sily v medzinárodných vzťahoch medzi štátmi, zásadu nezasahovania do vnútorných záležitostí štátov a zásadu mierového riešenia medzinárodných sporov.

Okrem iného Charta OSN uvádza: „… prijať zásady a zaviesť metódy zaručujúce, že sa ozbrojené sily budú používať len v spoločnom záujme… . Zachovať medzinárodný mier a bezpečnosť a pre tento cieľ robiť účinné kolektívne opatrenia, aby sa predišlo ohrozeniu mieru, odstránilo sa jeho ohrozenie a potlačil každý útočný čin alebo iné porušenie mieru, a v zhode so zásadami spravodlivosti a medzinárodného práva uskutočňovať mierovými prostriedkami úpravu alebo riešenie sporov alebo situácií, ktoré by mohli viesť k porušeniu mieru.“

Článok 39

Bezpečnostná rada určí, či ide o ohrozenie mieru, porušenie mieru alebo o útočný čin a odporučí, alebo rozhodne, aké opatrenia sa majú robiť podľa článkov 41 a 42, aby bol zachovaný medzinárodný mier a bezpečnosť.

Článok 41

Aby Bezpečnostná rada dodala svojim uzneseniam účinnosť, môže rozhodnúť, aké opatrenia bez použitia ozbrojenej sily sa majú urobiť a môže vyzvať členov Organizácie Spojených národov, aby takéto opatrenia vykonali. Tieto opatrenia môžu zahrňovať úplné alebo čiastočné prerušenie hospodárskych stykov, železničných, námorných, leteckých, poštových, telegrafných, rádiových alebo iných spojov, ako aj prerušenie diplomatických stykov.

Článok 42

Ak Bezpečnostná rada usúdila, že opatrenia podľa článku 41 neboli dostatočné, alebo ak by sa ukázali nedostatočnými, môže podniknúť leteckými, námornými alebo pozemnými silami takú akciu, aká je potrebná na zachovanie alebo obnovenie medzinárodného mieru a bezpečnosti. Táto akcia môže zahrňovať demonštrácie, blokádu a iné operácie leteckými, námornými alebo pozemnými silami členov Organizácie Spojených národov.

Rovnako významný pre argumentáciu je najmä článok 2 a článok 103 Charty OSN. Článok 2 okrem iného uvádza: „…Všetci členovia Organizácie Spojených národov sa vystríhajú vo svojich medzinárodných stykoch hrozby silou alebo použitia sily proti územnej celistvosti alebo politickej nezávislosti každého štátu, ako aj každého iného spôsobu nezlučiteľného s cieľmi Organizácie Spojených národov.“

Článok 103 Charty uvádza: „Ak by došlo k stretu záväzkov Organizácie Spojených národov podľa tejto Charty s ich záväzkami podľa akejkoľvek inej medzinárodnej dohody, majú prednosť záväzky podľa tejto Charty.“

To bez najmenších pochybnosti znamená, že vláda SR sa nemôže vyhovoriť ani na žiadnu inú známu alebo verejnosti neznámu medzinárodnú zmluvu alebo dohodu s ktorýmkoľvek iným štátom, ktorá by ju oprávňovala spáchať akt medzinárodnej agresie. Prednosť majú vždy právne záväzky vyplývajúce z Charty OSN. Vzhľadom na to, že toto ustanovenie platí pre všetky členské štáty OSN ako právne záväzné, jeho nedodržanie je potrebné považovť v súvislosti s trestným činom zneužívania právomoci verejného činiteľa za konanie s cieľom získania neoprávneného prospechu.

Valné zhromaždenie OSN prijalo 14. decembra 1974 rezolúciu č. 3314, ktorou definovalo „akt agresie“ (táto definícia bola použitá neskôr aj v tzv. Rímskom štatúte, ktorým bol zriadený Medzinárodný trestný tribunál v roku 2002, teda v priamej naväznosti na vojnu v Juhoslávii). Zločin „agresie“ znamená plánovanie, prípravu, podnecovanie alebo spáchanie aktu agresie, ktorý svojou povahou, závažnosťou alebo rozsahom predstavuje zjavné porušenie Charty Organizácie Spojených národov, ktorého sa dopustí osoba v pozícii umožňujúcej účinne kontrolovať alebo riadiť politické alebo vojenské aktivity štátu.

Agresiou podľa rezolúciu VZ OSN č. 3314 je použitie ozbrojených síl štátom alebo skupinou štátov proti zvrchovanosti, územnej nedotknuteľnosti alebo politickej nezávislosti štátu. Z časového hľadiska sa za zrejmý dôkaz považuje prvé použitie ozbrojenej sily v rozpore s Chartou OSN. V súlade s uvedenou definíciou sa za akt agresie považuje okrem iného aj „konanie štátu, ktorým umožňuje druhému štátu aby využíval územie, ktoré mu poskytol k dispozícii, na páchanie aktu agresie proti tretiemu štátu“.

Agresívnym aktom je bez ohľadu či bola vyhlásená vojna

1.invázia alebo útok na územie
2.okupácia, hoc i dočasná
3.pripojenie územia, ak bola použitá sila
4.bombardovanie
5.blokáda prístavov a pobreží
6.použitie zbraní proti územiu iného štátu
7.útok na pozemné, letecké alebo námorné sily štátu
8.použitie ozbrojených síl, ktoré sa nachádzajú na území iného štátu s jeho súhlasom
9.konanie štátu, ktorý povolil, aby iný štát použil jeho územie na spáchanie agresívneho aktu
10. vyslanie štátom ozbrojených skupín, bánd, žoldnierov

Ústava SR v čl. 2 ods. 2 uvádza: „Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“ Konanie vlády sa nedá ospravedlniť dodatočným schválením NR SR. Ústava  ani iné zákony platné v tom čase neumožňovali vláde SR konať v rozpore s medzinárodným právom. Agresiu nemôže ospravedlniť žiadna politická, hospodárska, vojenská alebo iná úvaha. Útočná vojna je zločinom proti medzinárodnému mieru.

Slovenská republika nebola napadnutá a o vojenskej akcii proti Federatívnej republike Juhoslávia nebolo prijaté žiadne rozhodnutie BR OSN. Nič preto našej vláde neumožňovalo voľnú úvahu a rozhodnutie, že na základe požiadavky USA a NATO poruší medzinárodné právo. Následkom protiprávneho a nemorálneho konania vlády SR v tom čase bola smrť približne dvoch tisíc civilných obyvateľov Juhoslávie.

Členovia vlády hlasujúci za túto agresiu svojim konaním spáhali trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa, ako je to uvedené v trestnom oznámení, lebo porušili citované právne predpisy a rovnako aj právne záväzky vyplývajúce z členstva SR v OSN.

Ad 3)

Bývalá Federatívna republika Juhoslávia nenapadla ani USA, ani žiaden iný členský alebo nečlenský štát NATO a ani SR. Nešlo teda o sebaobranné opatrenie ani zo strany USA, ani zo strany NATO, ani zo strany SR. Nešlo ani o rozhodnutie BR OSN. Konanie členov vlády SR hlasujúcich za prelety v tom čase preto je zjavne  porušením medzinárodného práva. Kvalifikačne  ho možno označiť aj za pomoc pri uskutočnení agresívneho aktu zo strany USA a NATO voči suverénnemu členskému štátu OSN formou páchania samotného aktu agresie.

Tvrdenie vyšetrovateľa, že členovia vlády SR v tom čase mali právo rozhodnúť o povolení preletov na vojenskú operáciu proti Federatívnej republike Juhoslávia nie je pravdivé a je iba plnením politickej obejdnávky, zrejme exekutívy. Vyšetrovateľ pri tomto tvrdení nevzal do úvahy, že práve kvôli porušeniu medzinárodného práva ako je uvedené v predchádzajúcom bode, takéto právo vláda nemala a takéto právo jej nevyplývalo ani z Ústavy ani zo žiadneho vtedy platného zákona SR. Vláda mala právo udeliť súhlas s preletmi nad svojim územím, ale nie na spáchanie aktu agresie podľa medzinárodného práva.

Ad 4)

Záver vyšetrovateľa, že išlo o krátkosť času a bolo treba reagovať na závažnosť situácie v Juhoslávii a preto vláda konala a dala súhlas s preletmi formou diplomatickej nóty z 23. marca 1999 bez predchádzajúceho súhlasu NR SR je evidentne svojvoľný, pretože nie je opretý o žiadny právny argument.

Tento svojvoľný záver neospravedlňuje a ani nemôže ospravedlniť porušenia Ústavy, našich zákonov a ani porušenie medzinárodných právnych záväzkov SR vyplývajúcich najmä z Charty OSN.

V tom čase bolo možné tiež realizovať zaužívané formy urýchleného rozhodovania napríklad formou zvolania mimoriadneho zasadnutia NR SR alebo vyjadrovania stanovísk príslušných osôb, poslancov, prípadne vojenských predstaviteľov a členov vlády aj formou per rollam.

Ad 5)

Označenie konania vlády zo strany vyšetrovateľa za „neštandardné“ je rovnako laické a neprávne, ako je aj nesprávnym posúdením protiprávneho konania vlády. Vyšetrovateľ nemôže protiprávne konanie členov vlády vo veci trestného činu označovať výrazom „neštandardné“.

Taký výraz na označenie trestnosti alebo netrestnosti konania legislatíva SR nepozná a nepozná ho justičná tresnoprávna prax.

Ad 6)

Vyšetrovateľ bez právneho základu poukazuje na stanovisko NR SR prijaté dodatočne (až po troch týždňoch) konkrétne na časť jeho textu: „v súlade s dlhodobými štátnopolitickými záujmami Slovenskej republiky“.

V tejto súvislosti ale táto citácia nebola vyšetrovateľom právne posúdená. Či reálne naozaj išlo o formuláciu Ústavou alebo zákonmi presne stanovených a konkrétnych záujmov SR, ktoré by „odôvodňovali“ neodôvodniteľné – porušenie Charty OSN?

Vyšetrovateľ mal posúdiť možnosť, či sa týmto konštatovaním NR SR nevyjadrila o dlhodobom záujme SR o integráciu do NATO a EÚ obsiahnutých napríklad vo vládnom programe.

Ak je to tak, vyšetrovateľ mal vziať do úvahy takýto pravdepodobný motív konania členov vlády SR ako snahy o získanie neoprávneného prospechu podľa príslušných ustanovení trestného zákona.

Ad 7)

Konštatovanie vyšetrovateľa, že rozhodnutie vlády bolo v súlade s Ústavou nie je podložené konkrétizáciou článkov Ústavy, ktoré by povoľovali porušenie medzinárodného práva a našich zákonov, ktorých sa členovia vlád SR v tom čase dopustili.

Aj tento záver vyšetrovateľa je nesporne bez najmenších pochybnosti svojvoľný a iba politicky motivovaný snahou zakryť trestnú činnosť konkrétnych členov vlády.

Ad 8)

Vyšetrovateľ sa vo svojom odôvodnení okrem iného odvolal aj na obsah prejavu Mikuláša Dzurindu v NR SR o zdôvodnení rozhodnutia vlády dať súhlas s preletmi. Tvrdí pritom, že toto vystúpenie Mikuláša Dzurindu dokazuje, že cieľom vlády nebolo získanie prospechu pre seba alebo pre štát. Obsah vystúpenia Dzurindu však dokazuje prene pravý opak tvrdenia vyšetrovateľa, keď Dzurinda hovorí, že:

„…Otázka znie, či Slovensko, myslím si, že fundamentálna otázka znie, či Slovensko chce patriť do rodiny kultúrnych, prosperujúcich a kultivovaných národov Európy alebo azda niekde inde. Ak Slovensko chce patriť do tejto rodiny a vláda Slovenskej republiky tvrdí, že jednoznačne áno, potom nemôžeme zatvárať oči pred pravdou a zbavovať nás samých zodpovednosti, ktorú poznanie tejto pravdy prináša……

…Politický súhlas s preletmi lietadiel NATO ponad územie Slovenskej republiky je potrebné vnímať predovšetkým z tohto uhla pohľadu ako výraz našich jasných principiálnych postojov rešpektujúcich tieto hodnoty, na ktorých stojí Severoatlantická aliancia, Európska únia, vyspelé civilizované európske obyvateľstvo.

Pokojne môžeme však tento súhlas vnímať aj ako potvrdenie schopnosti a vôle zintenzívniť spoluprácu s alianciou a jej členskými krajinami, ale aj ako schopnosť prispievať k bezpečnosti a stabilite v Európe s cieľom zabrániť rozsiahlej humanitárnej katastrofe. Dodržiavanie základných ľudských a občianskych práv a slobôd nie je iba vnútornou záležitosťou jedného štátu. Dotýka sa aj medzinárodného spoločenstva, ktoré sa nemôže nečinne prizerať, ako sa tieto práva hrubo porušujú. Takto to vnímali aj naši partneri, členovia Severoatlantickej aliancie.

Súhlas vlády Slovenskej republiky s povolením preletov lietadiel aliancie ponad územie Slovenskej republiky bol prijatý zo strany aliancie veľmi pozitívne. Deklarovali sme našu ochotu na spoluprácu a ochotu niesť spoločnú zodpovednosť za vývoj. Veríme, že aj tento posledný krok vlády pozitívne prispeje k vnímaniu Slovenskej republiky. Ak sa chceme niekedy stať členom aliancie, nemôžeme váhať, musíme prejavovať synergickú politickú vôľu rovnako zmýšľajúcich spojencov. Lebo aj o tom je aliancia a členstvo v nej“.

Ak by som hovoril o tom, že máme jasne deklarovanú našu zahraničnú politickú orientáciu v programovom vyhlásení, myslím, že by som zbytočne zdržiaval a že toto je každému v tejto sále celkom jasné.

Minimálne tento vyznačený text prejavu Dzurindu priamo vyvracia tvrdenie vyšetrovateľa a poukazuje na veľmi zjavný motív vlády – získanie priaznivého posudzovania SR zo strany NATO a USA, ako štátu, ktorý vie byť partnerom v presadzovaní „spoločných hodnôt“ i agresívnych.

Dzurinda sa pritom ani jediným slovkom v prejave nezmienil o medzinárodnom práve. Práve naopak, zdá sa, že si daval pozor, aby medzinárodné právo ani raz vo svojom vystúpení nespomenul, pravdepodobne preto, lebo si uvedomoval, že svojim konaním vláda medzinárodné právo porušila.

Ad 9)

Odôvodnenie vyšetrovateľa, že k vražde spolupáchateľstvom nedošlo, pretože ako uvádza: „… v uvedenom prípade by ozbrojené operácie vykonané vojskami Severoatlantickej aliancie, alebo časť z nich museli byť označené Medzinárodným trestným súdom ako porušenie práva medzinárodného, čo sa doposiaľ nestalo a kritické vyjadrenia k týmto vojenským operáciám zazneli iba z úst politikov, pričom tieto vyjadrenia nemajú žiadnu právnu závažnosť. Z toho vyplýva, že nedošlo k spáchaniu žiadneho trstného činu.“ je potrebné opätovne považovať tento záver za svojvoľný, vykonštruovaný argument reťazca faktov a udalostí.

Medzinárodný trestný súd bol zriadený 17. júla 1998 prijatím Rímskeho štatútu MTS, ktorý nadobudol platnosť 1. júla 2002 (oznámenie MZV SR č. 333/2002 Z. z.). Slovenská republika je zmluvnou stranou Rímskeho štatútu až odo dňa nadobudnutia jeho platnosti.

Vyšetrovateľ asi zámerne nevie, že Medzinárodný trestný súd bol založený až v roku 2002 a v článku 11 jeho štatútu sa uvádza: 1. Súd má jurisdikciu len nad trestnými činmi spáchanými po tom, ako tento štatút nadobudol platnosť.“

Ak už vo svojich záveroch vyšetrovateľ použil argument s Medzinárodným trestným tribunálom mohol  a mal vziať do úvahy formuláciu článku 22 ods. 3 vo vzťahu k individuálnej zodpovednosti pri uplatňovaní zásady „Nullum crimen sine lege”, že nič v tomto štatúte, ako už bolo konštaované na str. 8 odstavec 1, 2, nebráni posudzovaniu trestného činu podľa medzinárodného práva. Obdobne vo vzťahu k štátu článok 25, ods. 4 hovorí, že žiadne ustanovenie tohto štatútu týkajúce sa individuálnej trestnoprávnej zodpovednosti jednotlivých členov vlády nemá vplyv na zodpovednosť štátov podľa medzinárodného práva.

Členovia vlády  sú zodpovední za nedodržanie medzinárodného práva aj keď vláda ako celok nemôže byť posudzovaná podľa štatútu Medzinárodného trestného tribunálu. Záver vyšetrovateľa v tejto súvislosti  je právne nulitný.

Spáchaním trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa došlo v úmysle zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech, pričom o neoprávnenosť prospechu išlo v súvislosti s porušením medzinárodnej zmluvy, ktorou je a bola v tom čase Slovenská republika viazaná a to k nepoužitiu sily alebo hrozby silou bez predchádzajúceho rozhodnutia BR OSN s výnimkou prípadu sebaobrany podľa medzinárodného práva.

Už z doteraz vykonaného konania je evidentné, že neboli a nie sú splnené podmienky zániku trestnosti činu (§ 84 a n Tr. zák.) a nie sú splnené ani podmienky, resp.  okolnosti vylučujúce protiprávnosť činu ( § 24 a n. Tr. zák.). Odmietnutie oznámenia o podozrení zo spáchania úmyselných trestných činov (trestného oznámenia) z dôvodu ,,dodatočného odobrenia“ postupu vlády SR (porušujúceho Ústavu) Národnou radou SR preto nemá oporu v zákone a je teda protizákonné.

Odhliadnuc od konštatovania vyšetrovateľa, že bolo nutné takto rozhodnúť, t.j. oznámenie odmietnuť, je jeho rozhodnutie zrejme dôsledkom zložitosti a aj závažnosti inkriminovanej problematiky a a zámerne účelového výkladu ustanovení § 196 ods. 2 a § 197 ods. 1 písm. d) Tr. por. Aj tieto ustanovenia totiž treba vykladať so zreteľom na všeobecné ustanovenie (teda ustanovenie so všeobecnou záväznosťou) § 2 ods. 10 vety prvej a druhej Tr. por., podľa ktorého ,,orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti“.

Podľa § 196 ods. 2 vety prvej a druhej Tr. por. ak prokurátor alebo policajt po prijatí trestného oznámenia zistí, že je potrebné ho doplniť, doplnenie vykoná výsluchom oznamovateľa alebo poškodeného alebo vyžiadaním písomných podkladov od oznamovateľa alebo od inej osoby alebo orgánu príslušný prokurátor alebo príslušný policajt tak, aby mohol rozhodnúť podľa § 197 alebo § 199 v lehote 30 dní od prijatia trestného oznámenia. Prokurátor alebo policajt môže vypočuť osobu, ktorú na základe trestného oznámenia alebo iného podnetu je potrebné vypočuť k okolnostiam nasvedčujúcim, že mala spáchať trestný čin.

Základným predpokladom zákonného a spravodlivého rozhodnutia v každom štádiu konania je náležité zistenie skutkového stavu. To platí aj pre rozhodnutie podľa § 197 ods. 1 alebo § 199 Tr. por. Ak skutkový stav nebol náležite zistený vykonanými úkonmi a je reálna možnosť vykonania ďalších úkonov v záujme náležitého zistenia veci, je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní tieto úkony vykonať, lebo predsúdne konanie orgánov činných v trestnom konaní smeruje k tomu aby súd mohol o veci zákonne a spravodlivo rozhodnúť.

Nie je v súlade so zákonom také konanie v ktorom orgány činné v trestnom konaní zo škály možných a potrebných úkonov síce vykonajú určitú časť úkonov, ale len takých ktoré im umožnia odmietnutie veci. Ak sa javí – ako v danom prípade – že treba vykonať ešte ďalšie úkony nad rozsah predpokladaný v § 196 ods. 2 Tr. por. nemožno trestné oznámenie odmietnuť, ale treba začať trestné stíhanie ,, vo veci“ (§ 199 Tr. por.) a potrebné výkony vykonať podľa procesného predpisu. Tým náležite zistiť skutkový stav veci a až potom rozhodnúť – buď vzniesť obvinenie a ďalej konať procesným postupom (§ 206 Tr. por.) alebo trestné stíhanie zastaviť (§ 215 ods. 4 Tr. por.).

Je nesporné, že posudzovaný prípad je náročný a že konanie a rozhodnutie vo veci vydá výrazné svedectvo o tom, či Slovenská republika ja právnym štátom, ktorý aj prostredníctvom svojich orgánov vo svojej činnosti a rozhodovaní ctí Ústavu a ostatné zákony aj medzinárodné zmluvy ktorými je viazaná alebo je len štátom ktorý sa za právny štát navonok vydáva.

Vzhľadom na skutočnosti uvedené v odôvodnení tejto sťažnosti v spojení a argumentáciou uplatnenou v trestnom oznámení z 8. novembra 2017

n a v r h u j e m

aby napadnuté uznesenie vyšetrovateľa KR PZ v Bratislave z 25. júla 2018, ČVS: KRP – 300/1-VYS – BA – 2017 bolo zrušené a bol vydaný pokyn vo veci znovu konať a rozhodnúť (230 ods. 2 písm. e) Tr. por.).

Zároveň podávam na vo veci konanajúceho vyšetrovateľa Macáka trestné oznámenie pre úmyselný trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteťa, pretože z obsahu pochybení, ktoré sú v napadnutom uznesení, je bez najmenších pochybnosti evidentné, že ich urobil zámerne, aby zakryl zjavnú trestnú činnosť členov vlády.

Jeho úmysel treba prezumovať z faktu, že nie je možné, aby bol odborne až tak nespôsobilý, že by sa mohol dopustiť už citovaných pochybení.