Predstavitelia Katolíckej cirkvi na Slovensku už viackrát vyjadrili svoju hlbokú ľútosť nad nesmiernym zlyhaním, ku ktorému došlo aj v dejinách našej vlasti. Prinášame odkazy a plné znenia viacerých dôležitých vyjadrení.

2021

– 11. septembra 2021

O význame stretnutia pápeža Františka so židovskou komunitou a o súčasnej situácii v katolícko-židovskom dialógu na Slovensku rozprávajú pre Slovenskú redakciu Vatican News Lucia Hidvéghyová a Maroš Borský, ktorí sa podieľali na vydaní pramennej publikácie „Od Seelisbergu po Jeruzalem a Rím“.

– 9. septembra 2021

Pamiatku obeti holokaustu si tradičným položením vencov uctili predstavitelia verejného života v Bratislave. Na pietnom akte na Rybnom námestí, kde v minulosti stála synagóga, sa okrem najvyšších ústavných činiteľov, členov vlády a parlamentu, predstaviteľov diplomatického zboru a Zväzu židovských náboženských obcí, niektorých, ktorí prežili holokaust a desiatok ľudí, zúčastnili aj zástupcovia Konferencie biskupov Slovenska (KBS). Výročie venované obetiam holokaustu a rasového násilia si už v minulosti pripomenuli aj ďalší slovenskí katolícki biskupi. Miesto navštívi v pondelok 13. septembra i pápež František. Stretne sa tam so židovskou komunitou a vystúpi s príhovorom.

Pamätný deň, ktorý je výročím prijatia nariadenia o právnom postavení Židov vládou vojnového Slovenského štátu, známom ako Židovský kódex, si pripomenuli aj predseda KBS Mons. Stanislav Zvolenský a Ivan Ružička, výkonný sekretár KBS.

„Dnes si na nich spomíname osobitným spôsobom: ich slzy, ich bolesť, ich utrpenie nesmú byť nikdy zabudnuté. Minulosť musí slúžiť ako ponaučenie pre súčasnosť aj budúcnosť. Učí nás, že musíme byť veľmi ostražití, aby sme nestratili schopnosť zasiahnuť na obranu ľudskej dôstojnosti. Chcem vyjadriť svoju blízkosť každému žijúcemu svedkovi Šoa a s úctou pozdravujem všetkých vás, ktorí ste tu prítomní. Veľmi ma mrzí a bolí, že sa pred osemdesiatimi rokmi tomuto nešťastiu nepodarilo zabrániť,“povedal v príhovore predseda KBS Mons. Stanislav Zvolenský.

.

Plné znenie príhovoru je TU

Na tejto spomienke sa v uplynulých rokoch zúčastnili aj ďalší slovenskí biskupi, niektorí z nich vystúpili aj s príhovorom (2018 – ordinár Ozbrojených síl a ozbrojených zborov SR Mons. František Rábek, 2016 – bratislavský pomocný biskup Mons. Jozef Haľko, 2015 – prešovský gréckokatolícky biskup Mons. Ján Babjak, 2014 – bratislavský arcibiskup metropolita Mons. Stanislav Zvolenský)

27. 1. 2021

„Naozaj nesmieme zabudnúť a nesmieme dopustiť, aby sa také veci opakovali. Výročie oslobodenia Osvienčimu nás núti zastaviť sa a rozmýšľať.” K Medzinárodnému dňu pamiatky obetí holokaustu to napísal predseda Konferencie biskupov Slovenska (KBS), bratislavský arcibiskup metropolita Mons. Stanislav Zvolenský. Vyjadrenie prinášame v plnom znení.

“Naozaj nesmieme zabudnúť a nesmieme dopustiť, aby sa také veci opakovali. Výročie oslobodenia Osvienčimu nás núti zastaviť sa a rozmýšľať. Zostaňme dnes chvíľu ticho. Uvažujme nad našimi vzťahmi, nad tým, ako sa správame k druhým. Koľko úsilia vkladáme do pokoja a porozumenia. Zdá sa nepochopiteľné, že sa v minulosti čosi tak strašné mohlo stať. Lenže stalo sa. Kdesi predtým ľudia vpustili do svojich sŕdc nepriateľstvo, rozdelenie, pohŕdanie inými. Buďme vnímaví a nepodľahnime týmto pokušeniam znova. A pomodlime sa za všetkých, ktorí stratili svoje životy alebo zostali natrvalo poznačení tragédiou holokaustu,” povedal TK KBS Mons. Stanislav Zvolenský, predseda KBS, bratislavský arcibiskup metropolita.

Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu sa pripomína od roku 2001 na počesť oslobodenia koncentračného tábora v poľskom Osvienčime (1945).

2020

– 2. 8. 2020

V bratislavskej Katedrále sv. Martina bola svätá omša za obete rómskeho holokaustu. V Pamätný deň rómskeho holokaustu ju slávil bratislavský arcibiskup metropolita a predseda Konferencie biskupov Slovenska Mons. Stanislav Zvolenský. V homílii sa prítomným prihovoril rómsky kňaz Viktor Tomčányi, ktorého predkovia boli obeťami rómskeho holokaustu.

“Rómska genocída bol pokus nacistického Nemecka a jeho spojencov o vyhladenie Rómov v Európe počas Druhej svetovej vojny. Za vlády Adolfa Hitlera bolo 26. novembra 1935 do norimberských zákonov doplnené, že aj Rómovia sú zaradení do rovnakej kategórie ako Židia a boli definovaní tiež ako nepriatelia rasovo čistého štátu,” povedal v úvode arcibiskup Zvolenský.

“Keďže rómsky holokaust alebo rómska genocída sa dotýka aj dejín našej vlasti, stretáme sa preto aj my v dnešný deň, aby sme s najväčšou úctou mysleli na tých, ktorých sa táto genocída dotkla, aby sme sa za nich modlili, aby sme obetovali za nich svätú omšu. A zároveň, aby sme my v dnešnej dobe aj pri spomienke na takéto tragické udalosti obnovili v sebe a posilnili v sebe úctu, vo viere v Boha, ku každému človekovi ako k nášmu rovnocennému, ľudskému bratovi alebo ľudskej sestre,” dodal arcibiskup Zvolenský.

Pamätný deň rómskeho holokaustu je príležitosťou pripomenúť si udalosti, ktoré sa odohrali v noci z 2. na 3. augusta v roku 1944, kde pri likvidácii najväčšieho koncentračného tábora pre Rómov v Osvienčime Brezinke zahynulo takmer tritisíc rómskych mužov, žien a detí. Počas vojny zahynulo približne 500-tisíc Rómov.

“Milí priatelia, čo robiť, ako žiť, aby sa spomínané hrôzy už nikdy viac neopakovali? Odpoveď je jednoznačná. Milovať! Všetci sme sa narodili, aby sme milovali. Mne osobne sa veľmi páči taliansky výraz „Ti voglio bene“, ktorým sa vyjadruje láska k milujúcej osobe. V preklade to znamená: Chcem ti dobre, dobro. Áno, v tom je protiliek na zlo, ktoré sa v každej dobe hlási k slovu. Milovať, mať rád, chcieť vždy dobro druhému nie je ľahké,” povedal vo svojej homílii rómsky kňaz Viktor Tomčányi.

“Ak budeme úprimní, uznáme, že ide o náročnú úlohu, ktorá je ale veľmi, veľmi dôležitá a potrebná. Mať v našej spoločnosti ľudí, generáciu, ktorá chce len dobro druhému, je ako budovať pevnú hrádzu proti záplave ničiacej rieky. Kde nájdeme odvážnych ľudí, ktorí chcú dobro druhému? Nemusíme dlho čakať na odpoveď, lebo všetci dobre vieme, že v rodine. Ona je prvou školou lásky, súcitu a solidarity. V rodine sa deti učia, ako treba mať rád, ako chcieť dobro druhému, ako ho chrániť. Preto pomoc rodinám zo strany štátu je najlepšou investíciou pre spoločnosť. Takisto starosť o rodinu zo strany Cirkvi je najakútnejšia služba, lebo dnešná rodina sa nachádza v hlbokej kríze. Nutne potrebuje pomoc. Už sv. Ján Pavol II. povedal, že cestou Cirkvi je rodina,” uviedol Tomčányi.

2019

– 29. 12. 2019

V súvislosti s ničením a poškodzovaním hrobov na židovských cintorínoch poskytol predseda KBS Tlačovej kancelárii KBS vyjadrenie, ktoré prinášame v plnom znení:

“V priebehu decembra vandali zničili alebo poškodili viacero hrobov na židovských cintorínoch. Chcem v mene slovenských biskupov vyjadriť ľútosť nad týmito činmi. Katolícka cirkev dnes slávi sviatok Svätej rodiny – Ježiša, Márie a Jozefa. Všetci traja, pre nás kresťanov tak vzácni, pochádzali práve zo židovského národa. Je veľmi zahanbujúce, že niekto v našej krajine voči zosnulým prejavuje neúctu, o to viac, ak je toto konanie motivované antisemitskými postojmi. Také čosi nemá v kresťanstve nijaké miesto, a nesmie ho mať ani v našej spoločnosti. Prosím a pozývam všetkých, aby sme si aj na dnešný sviatok pripomenuli, že máme so židmi spoločné náboženské i kultúrne korene. Buďme k nim preto úctiví a ohľaduplní. Nepripusťme voči nim v našich mestách a obciach nijaké prejavy nepriateľstva – ani v postojoch, ani v skutkoch. Zdôrazňujme aj mladej generácii, že členovia židovského národa sú našimi blížnymi a z hľadiska viery našimi bratmi a sestrami.”

Mons. Stanislav Zvolenský
bratislavský arcibiskup-metropolita
predseda Konferencie biskupov Slovenska

2017

– 7. 4. 2017

Delegácia kresťanov a Židov zo Slovenska navštívila Večné mesto. Prišli na pozvanie predsedu KBS Mons. Stanislava Zvolenského.

2012

Vyhlásenie KBS k 70. výročiu deportácií Židov zo Slovenska (dostupné aj na tejto stránke)

Konferencia biskupov Slovenska na svojom 71. plenárnom zasadnutí vydala vyhlásenie pri príležitosti 70. výročia prvého transportu židovských obyvateľov zo Slovenska. Prinášame ho v plnom znení.

Moderné slovenské dejiny sú plné náhlych zvratov, eufórií ale aj traumatizujúcich skúseností. Ich subjektom nie je iba do seba uzavretý svet národa, ale patria sem aj naše vzťahy s inými národmi, ľuďmi a kultúrami. Tieto vzťahy sa utvárali postupne, niekedy celé stáročia. Boli to vzťahy, ktoré mali svoje svetlé i tienisté stránky, veď žiadne vzťahy nie sú ideálne, ale reálne. Takto sa vytvárali aj vzájomné vzťahy Slovákov a Židov. Išlo o viacrozmerné vzťahy, ktoré neboli iba užšími vzťahmi dvoch etník, ale najmä vzťahmi dvoch kultúrnych a náboženských svetov – kresťanstva a judaizmu. Tieto vzťahy tak tvorili súčasť širších vzťahov, no na miestnej úrovni boli vždy vzťahmi konkrétnych ľudí.

V sekularizovanom prostredí modernej európskej spoločnosti sa zrodili totalitné ideológie, ktoré chceli nahradiť náboženstvo. Ukázalo sa však, že vedú Európu a celé ľudstvo k veľkým vlnám násilia a bezprávia. Nacistické učenie o menejcennosti a škodlivosti židovskej rasy viedlo k uskutočneniu plánu vyhubenia Židov. Pritom nadviazalo na vžité stereotypy a odmietania Židov a dalo im novú negatívnu dynamiku a náplň.

Plán likvidácie zasiahol aj Židov žijúcich na Slovensku, a to práve v čase existencie prvej Slovenskej republiky. Dňa 25. marca 1942, teda presne pred 70 rokmi, odišiel z Popradu prvý transport mladých žien a dievčat do nacistického koncentračného tábora Osvienčim. Potom až do 20. októbra 1942 pokračovali ďalšie. K deportáciám smeroval najmä po roku 1940 systematický nátlak Nemecka a vplyvná domáca skupina sympatizantov s nacizmom.

Motiváciou deportácií bola jednak túžba zbaviť sa Židov, vnímaných optikou dobovej propagandy a predsudkov výlučne ako nepriateľov a súčasne získať ich majetok. Je paradoxom, že sa to dialo práve v krajine s hlboko vžitými kresťanskými princípmi. Katolícki i evanjelickí biskupi varovali zodpovedných politických činiteľov pred aplikáciou rasového princípu do vtedajšieho zákonodarstva. Ich hlas však ostal nevypočutý a často bol prekrúcaný a marginalizovaný. Zastávali sa prevažne pokrstených Židov. Rovnako nebol rešpektovaný ani hlas Svätej stolice, ktorá sa rázne postavila proti rasovému zákonodarstvu i deportáciám. Deportácie sa ukazovali ako rýchle a rázne riešenie „večného problému“, no ich dôsledky boli jednoznačne negatívne.

Vtedajší zodpovední politici sa hlásili ku kresťanstvu a jeho hodnotám, no niektorí z nich ich prenasledovaním Židov v praxi porušovali. Buď úplne podľahli predstave o správnosti svojho radikálneho postupu, alebo ostali viac či menej pasívni. Zaráža najmä ľahostajnosť, s akou sa stavali k osudu ľudí, ktorí odchádzali do viac ako neistých podmienok. Ako sa čoskoro po deportáciách ukázalo, nešlo o usídľovanie Židov na vyhradených územiach, hoci boli o tom mnohí presvedčení, ale o ich systematickú likvidáciu.

Z 89 456 slovenských Židov bolo v roku 1942 ponižujúcim spôsobom a často za surového zaobchádzania deportovaných celkovo 57 628 osôb. Mnohí z nich boli z územia, ktoré bolo následkom Viedenskej arbitráže mimo územia vtedajšej Slovenskej republiky. Potom sa zo Slovenska až do roku 1944 Židia aj napriek nemeckému nátlaku nevyvážali. Novým impulzom pre obnovenie deportácií sa stal až príchod nemeckej armády v auguste 1944, keď do marca 1945 bolo vyvezených ďalších asi 13 500 Židov. Takmer všetci vyvezení Židia zahynuli v neľudských podmienkach nacistických koncentrákov. Je to realita, ktorú už nik nezmení. Tieto bolestné skutočnosti nás ako katolíckych kresťanov motivujú k vyjadreniu úprimnej a hlbokej ľútosti nad touto tragickou udalosťou.

Nemožno nespomenúť aj skutočnosť, že Slovensko sa spomedzi vtedajších krajín strednej Európy s prihliadnutím na počet obyvateľstva zaraďuje na prvé miesto s množstvom zachránených Židov. Dokazuje to aj skutočnosť, že na Slovensku bolo za záchranu Židov ocenených titulom „Spravodlivý medzi národmi“ takmer 540 ľudí. Stalo sa to aj vďaka jeho kresťanskému charakteru a všetkým tým, ktorí riskovali svoju slobodu a často i život, aby pomohli prenasledovaným. Intervencie biskupov, kňazov a laikov, ukrývanie Židov v kláštoroch na farách a v kresťanských rodinách, falošné krstné listy a úradné dokumenty, to všetko bolo prejavom pôsobivej kresťanskej lásky k blížnemu.

Až po uplynutí 45 rokov od deportácií Židov, teda v októbri 1987 z iniciatívy skupiny slovenských katolíckych disidentov vyšlo vyhlásenie, ktoré odsúdilo deportácie a vyjadrilo ľútosť. Pod vyhlásenie sa podpísalo 24 signatárov z radov významných osobností Cirkvi, literatúry, umenia a vedy.

Sme si vedomí, že minulosť nemožno vrátiť späť a ani retušovať, no môžeme sa z nej poučiť a každý z nás môže urobiť veľa, aby sme ako kresťania boli vždy – v dobrých i zlých časoch – nositeľmi nádeje pre všetkých.

Ďalšie texty:

2007

Bývalý spišský biskup a bývalý predseda KBS Mons. František Ad: Čo s pamäťou národa? (30.1.)

1998

Vyhlásenie KBS k vatikánskemu dokumentu o holokauste

“PAMÄTAJME – ZAMYSLENIE NAD SHOAH” (vyhlásenie dostupné aj tu)

Dňa 16. marca I998 vydala vo Vatikáne Komisia pre medzináboženskú spoluprácu so Židmi dokument o genocíde židovského národa počas 2. svetovej vojny, Dokument o Shoah („šoa”). Vydanie tohoto dokumentu neprekvapilo nikoho, kto si pozorne prečítal Apoštolský list pápeža Jána Pavla II. Tertio Millenio adveniente, o príprave na jubilejný rok 2000.

Pápež v ňom totiž zdôrazňuje, že „radosť každého jubilea je predovšetkým radosťou z obrátenia, teda pokánia a zmierenia, ktoré ako nutná podmienka predchádza zmierenie s Bohom, tak pri jednotlivých osobách, ako aj pri spoločenstvách” (čl. 32). V liste je rovnako vyjadrená nádej, že Jubileum bude časom „veľkej príležitosti na dialóg s nekresťanskými náboženstvami, v ktorom budú mať významné miesto židia a moslimovia”(čl. 53).

Vatikánsky dokument zdôrazňuje, že je nemožné hovoriť o dialógu kresťanov so židmi a obísť pritom skutočnosť, že „Shoah, táto najtragickejšia udalosť v dejinách židovského národa, sa udiala práve v Európe, t.j. v krajinách s dlhou kresťanskou civilizáciou, čo celkom otvorene vyvoláva otázku o vzťahu medzi nacistickým prenasledovaním a postojmi kresťanov voči židom” (kap. I), a to nielen bezprostredne počas tejto nevýslovnej drámy, ale v celej doterajšej dvojtisícročnej spoločnej histórii kresťanov a židov.

Dokument preto hneď v úvode cituje slová z Tertio Millenio adveniente: „Je teda správne, že čím viac sa blíži koniec druhého tisícročia existencie kresťanstva, s tým živším uvedomením Cirkev berie na seba viny svojich detí; pamätajúc pritom na všetky okolnosti, za akých sa v priebehu dejín vzdialili od Kristovho ducha i jeho evanjelia a namiesto svedectva života, inšpirovaného hodnotami viery, poskytovali svetu pohľad na spôsoby myslenia a konania, ktoré boli vlastne prejavmi záporného svedectva a pohoršenia” (čl. 33).

Dokument pritom pokračuje, že „sama táto nesmierna veľkosť zločinu vyvoláva mnohé otázky. Historici, sociológovia, filozofi, politici, psychológovia a teológovia sa snažia spoznať čo najviac o tejto skutočnosti a o príčinách samotnej Shoah. K tomuto je potrebné urobiť ešte mnoho odborných štúdií. Podobná udalosť sa však nedá úplne posúdiť len bežnými kritériami historického skúmania. Vyžaduje si najmä medzi kresťanmi morálnu a náboženskú pamäť a veľmi vážne zamyslenie sa nad príčinami, ktoré Shoah vyvolali” (kap. II).

V nasledujúcej kapitole dokument analyzuje spomínané príčiny. Prechádza dejinami vzťahov medzi kresťanmi a „židmi od antiky po dnešok a nezatvára oči pred skutočnosťou, že v kresťanstve „napriek kresťanskému kázaniu o láske ku všetkým, vrátane nepriateľov, často prevládalo zmýšľanie, ktoré po stáročia odsudzovalo menšiny a všetkých, ktorí boli nejakým spôsobom odlišní”. Pocity antijudaizmu v niektorých kresťanských prostrediach a názorové nezhody, ktoré jestvovali medzi Cirkvou a izraelským národom, viedli k diskriminácii židovského národa ako celku, čo mnoho ráz vyústilo do ich vypudzovania alebo do snáh o ich násilné obracanie” (kap. III).

Je evidentnou historickou pravdou, že bezprostredné príčiny, ktoré v Európe vyvolali rozlične odstupňovaný antijudaizmus i samotnú Shoah, boli v oveľa väčšej miere motivované sociálne a politicky než nábožensky. Myslíme tu najmä na sociálny rasizmus a politicky vyhrotený nacionalizmus. Reakciou na tieto teórie neboli len súkromné antirasistické prejavy ale aj verejné vyjadrenia Cirkvi odsudzujúce nacistickú a rasistickú ideológiu. Dokument to dokladá faktami a uvádza najmä encykliku pápeža Pia XI: „Mit brennender Sorge”, ktorá sa čítala v nemeckých kostoloch na Smrtnú nedeľu roku 1937, rovnako ako jeho slová: „Antisemitizmus je neprijateľný. Duchovne sme všetci semiti” (6. septembra 1938 v príhovore belgickým pútnikom).

Pokračovaním verejného angažovania sa Cirkvi bola encyklika Pia XII. „Summi pontificatus” z roku 1939, v ktorej pápež varoval pred teóriami rasizmu a pred zbožšťovaním štátu, pretože vedú k skutočnej „hodine temnôt”. Ďalším otvoreným zaujatím postoja boli najmä vyjadrenia nemeckých biskupov: kardinála Bertrama von Breslau, kardinála Faulhabera a bavorských biskupov, ako aj biskupov z Kolína a Freiburgu, ktorí už vo februári a marci roku 1931 uverejnili pastierske listy odsudzujúce národný socializmus a modloslužobnícke uctievanie rasy a štátu.

Dokument hovorí o známych adventných príhovoroch kardinála Faulhabera z roku 1933, ktorých sa zúčastňovali nielen katolíci, ale aj protestanti a židia, a napokon spomína mnoho biskupov, kňazov, rehoľníkov i veriacich, ktorí často s nasadením vlastného života ukrývali a zachraňovali tisíce nevinných životov, za čo počas vojny i po nej mnohé židovské osobnosti i spoločenstvá vyjadrili svoju vďačnosť. Napriek všetkým týmto skutočnostiam však dokument kladie znepokojivú otázku, “či nacistické prenasledovanie židov neuľahčovali protižidovské predsudky v mysliach a srdciach podaktorých kresťanov. Nespôsobili azda protižidovské predsudky, že kresťania boli menej citliví, či dokonca ľahostajní k prenasledovaniam rozpútaným proti židom v čase, keď sa dostal k moci národný socializmus?” (kap. IV).

Otázka židovstva na Slovensku je otázkou delikátnou a ktokoľvek sa jej odváži dotknúť, dotýka sa bolestnej rany. História Slovenska je toho dôkazom. Pred Druhou svetovou vojnou žilo na Slovensku tisíce židov. Sú po nich pomenované ulice, niekde dokonca celé štvrte. Skoro vo všetkých mestách stoja ešte ich synagógy, niektoré z nich patrili k najväčším bohoslužobným budovám mesta. To všetko svedčí o niekdajšom rozvinutom náboženskom a spoločenskom živote. Mnohé budovy ostali, ľudia však zmizli. Tento stav ukazuje, že sa tu stalo čosi, čo hlboko zasiahlo do života Slovenska a do života jeho židovských obyvateľov. Prinajmenšom od Druhej svetovej vojny je vzťah Slovákov k židom napätý a narušený. Nemôžeme poprieť, že deportácie židovských obyvateľov sa diali uprostred nás, a že niektorí príslušníci slovenského národa sa na nich zúčastňovali a mnohí sa mlčky prizerali.

Predstavitelia katolíckej Cirkvi na Slovensku vyjadrili v minulosti niekoľkokrát svoju hlbokú ľútosť nad touto tragickou ranou. Kardinál Ján Chryzostom Korec podpísal v októbri 1987 ako biskup bez štátneho súhlasu Vyhlásenie k deportáciám Židov na Slovensku, v ktorom on a ďalší predstavitelia slovenského národa prosili židovský národ o odpustenie. V roku 1990 vtedajšia Biskupská konferencia ČSFR dvakrát vyjadrila želanie prekonať všetky zbytky antisemitizmu a to zvlášť cestou pravdy, ľútosti a pokánia.

Dnes, keď Slovensko robí prvé skúsenosti na poli samostatnej štátnosti i ako samostatná rímsko-katolícka cirkevná provincia, je pochopiteľné, že má záujem o pevné základy. K nim patrí aj nezaujaté preskúmanie histórie židov na Slovensku. Prv než bude toto skúmanie dokončené, môžu kresťania na Slovensku, práve vo vedomí národnej a štátnej solidárnosti, urobiť prvý krok a vysloviť ospravedlnenie za neprávosti spáchané na ich území. Vo vedomí, že bez židovskej tradície nie je možné pochopiť pôvodnú hĺbku kresťanstva, bude takýto krok zároveň aj pripojením sa k programu obnovy života cirkvi pred prichádzajúcim tretím tisícročím. Jedným z dôležitých aspektov tejto obnovy je aj nový vzťah k židovskému národu, ktorý sa začne ospravedlnením.

Pavol hovorí, že židia sú národ, na ktorý sme my kresťania naštepení: „Ale ak boli niektoré ratolesti (Izrael) odlomené a ty, planá oliva (nie Hebrej), bol si naštepený na ich miesto a stal si sa účastným na koreni a miazge olivy, nevyvyšuj sa nad ratolesti. Ak sa vyvyšuješ, nie ty nesieš koreň, ale koreň teba” (Rim 11, 17-18). Vyvolený národ ostáva pre ostatné národy príkladom obsahu a zmyslu Božieho vyvolenia. Židovský národ a ich dejiny sú jedným z odrazov základnej pravdy ľudskej existencie: kto je Boh a kto je človek.

Vzťah židov a kresťanov bol od počiatku vzťahom napätým a bolestným. Pavol vyjadruje túto skúsenosť, pričom obracia pozornosť na Krista, ktorý je pre kresťanov zosobnením každej bolesti: “On je náš pokoj, ktorý urobil z dvoch jedno a zbúral múr rozdelenia, nepriateľstvo vo svojom vlastnom tele” (Ef 2,14).

V tomto čase pokánia inšpirovaní pápežom Jánom Pavlom II. slovenskí katolícki biskupi spojení v Konferencii biskupov Slovenska prosíme židovských bratov a sestry o odpustenie a vyzývame všetkých katolíckych veriacich ako aj všetkých kresťanov a ľudí dobrej vôle, aby sa k nám pripojili a dokázali prekonať všetky predsudky. Veríme pritom, že skutok ospravedlnenia sa židovskému národu, v zmysle „morálnej a náboženskej pamäti”, bude chápaný ako skutok pokánia, ako skutok lásky k Ukrižovanému, ktorý je náš pokoj.

1987

Ján Chryzostom Korec – ešte ako biskup bez štátneho súhlasu bol jedným zo signatárov Vyhlásenia k deportáciám Židov na Slovensku, v ktorom on a ďalší predstavitelia slovenského národa prosili židovský národ o odpustenie. Vyhlásenie prinášame v plnom znení:

Vyhlásenie k deportáciám židov zo Slovenska (október 1987)

Nielen jednotlivci, ale i národy majú svoje vedomie a jeho historickú kontinuitu. Majú sebavedomie, v ktorom môžu konať dobré i zlé činy. A majú i svedomie, ktoré dobré činy schvaľuje a pre zlé im robí výčitky.

Toto všetko máme pred očami, keď myslíme na udalosti, ktoré sa stali uprostred druhej svetovej vojny s našimi spoluobčanmi a bratmi židovského pôvodu. Pred štyridsiatimi piatimi rokmi sa uskutočnili nezákonné deportácie desaťtisícov židov, mužov, žien, detí a starcov zo Slovenska. Deportáciám predchádzali právne aj faktické opatrenia, ktoré nastoľovali diskrimináciu a násilie voči židovským spoluobčanom. Spomedzi týchto opatrení treba spomenúť najmä adaptáciu norimberských rasových zákonov na Slovensko. Deportácie a ďalšie protižidovské opatrenia boli v slovenských rukách. Väčšina z týchto deportovaných židovských obyvateľov zahynula potom v nacistických koncentračných táboroch.

My príslušníci mladších generácií, vrátane generácie šesťdesiatročných, ktorí boli v čase vojny príliš mladí a nezúčastňovali sa verejného života, nemali sme osobne podiel na zločinoch, ktoré sa v týchto časoch stali s našimi židovskými spoluobčanmi, udalosti, o ktorých hovoríme, napriek tomu prežívame ako ťarchu a neľudskosť, ktoré nielen odsudzujeme, ale nad ktorými chceme vyjadriť i hlbokú ľútosť a za ktoré chceme odprosiť všetkých živých príbuzných týchto obetí neľudskosti i všetkých príslušníkov ich národa, keďže doteraz to neurobil z rozličných príčin nikto zodpovedný z nášho stredu.

Tento prejav ľútosti a odprosenia nechceme oslabovať tým, že by sme rozoberali historické pozadie v našom národe v jeho minulosti. Ponechávame historikom i spravodlivé posúdenie celkovej absurdnej medzinárodnej situácie tých čias, v ktorej sa všeobecne ustupovalo pred násilím, v ktorej existovali neslýchané tlaky, čo obmedzovali priestor celkom slobodného konania, nechceme hovoriť ani o prejavoch odporu proti prenasledovaniu našich židovských spoluobčanov zo strany vtedajších predstaviteľov cirkví v ich protestoch a zásahoch, ani nechceme rozvádzať pomoc, ktorú poskytli mnohí v našom národe našim židovským bratom, neľudsky stíhaným – to všetko ponechávame spravodlivému súdu dejín. Nechceme totiž nijako v tomto našom Vyhlásení oslabiť to jediné, čo považujeme za potrebné vysloviť: hlbokú ľútosť a opravdivé odprosenie za všetko to, čo sa s našimi židovskými občanmi a bratmi v skutočnosti stalo, keď väčšina z nich bola zločinne vyvezená a potom usmrtená v nacistických koncentračných táboroch.

Za mŕtvymi môžeme u len smútiť alebo veriaci spomedzi nás sa za nich s hlbokou ľútosťou modliť. Ich živých príbuzných a ostatných príslušníkov národa po celom svete by sme však chceli odprosiť v mene nášho svedomia, v mene ľudskosti a kresťanskí signatári i v mene náboženskej viery, ktorú sa usilujeme prežívať a ktorej korene cez Starý zákon sú nám spoločné s národom Izraela.

K tomuto vyhláseniu nás pohýňa tiež skutočnosť, že na Slovensku niet dôstojného pamätníka, ktorý by pripomínal túto najväčšiu kolektívnu tragédiu v našich dejinách.

Taktiež synagógy, tieto niekdajší centrá židovských náboženských obcí na Slovensku a židovské cintoríny sú v žalostnom stave a postupne zanikajú.

Protižidovské opatrenia a najmä vyvezenie židovských obyvateľov zo Slovenska popreli princípy, ktoré by sme chceli vidieť ako nosné pri tvorbe slovenskej budúcnosti – rovnosť všetkých bez ohľadu rasy, tolerancia, sloboda vyznania, demokracia, zákonnosť, láska medzi ľuďmi. V nádeji na takúto budúcnosť medzi ľuďmi i národmi prekladáme príslušníkom židovského národa pred tvárou sveta toto naše úprimné vyhlásenie.

Viac článkov s náboženskou tematikou nájdete v kategórii Svetonázor.

Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.