Môj profil 
Predplatné
Ústav pamäti národa a Univerzita Komenského v Bratislave zorganizovali dnes o 11 hodine malú spomienku na Pochod študentov, ktorý sa udial 16. 11.1989, teda v predvečer tzv. Sametovej revolúcie. Spomienka sa odohrala pri pamätnej tabuli tejto udalosti, ktorú pred desiatimi rokmi umiestnili pri hlavnom vchode budovy Univerzity Komenského.
Na akciu prišlo asi 50 ľudí, prevažne sami účastníci danej udalosti, teda vtedajší študenti.
Prvý sa prítomným prihovoril rektor univerzity Karol Mičieta, ktorý hovoril o určitej avantgardnej úlohe študentov v spoločnosti a ocenil úlohu, akú má sloboda slova.
Následne vystúpil podpredseda správnej rady Ústavu pamäti národa, Ján Pálffy, rovnako oceniac iniciatívu bratislavských študentov, ktorí o jeden deň predbehli svojich pražských kolegov.
Posledný príhovor mal zástupca účastníkov tohto pochodu, starosta mestskej časti Staré mesto, Radoslav Števčík. Okrem iného spomenul, že jednou z požiadaviek novembra 89 aj tohto pochodu bol dialóg, ale sa obáva, že stále ten dialóg nevieme viesť. Stále je človek s iným názorom nepriateľ, a atmosféra dnešnej spoločnosti začína aj podľa neho nápadne pripomínať atmosféru pred rokom 1989.
Azda je dobre pospomínať. Ten pochod začal na vtedajšom Mierovom námestí (dnes Hodžovom) pri fontáne pred vtedajším Palácom pionierov (pionierov zrušili a deťom palác odobrali, dnes patrí prezidentovi). Bol štvrtok, na piatok dostali vysoké školy zámerné rektorské voľná práve preto, aby sa 17. novembra, na Medzinárodný deň študentstva, nerobili v Bratislave žiadne akcie – mali vyniknúť tie pražské. Študentov na námestí nebolo veľa, asi toľko, ako keď sa zídu dnešní disidenti na demonštrácii, napríklad keď niečo zorganizuje Čarnogurský (ten bol aj vtedy disident, v tie dni práve sedel vo vezení, síce nie dlho, ale dali ho tam v správny čas, vedeli, čo robia) alebo poslanec Peter Marček (iných disidentov dnešnej doby sa ani neodvážim pomenovať, za komunistov sa dalo žiť s označením antikomunista, dnes sú nepohodlní označovaní za fašistov, a to je, verte mi, oveľa horšie).
Študenti sa pokúsili pochytať za ruky a tak vytvoriť živú reťaz a takým spôsobom kráčať cez podchod a námestie k budove Univerzity a na Hviezdoslavovo námestie. Bola už tma, chladno (nie ako dnes, to bolo ešte pred globálnym otepľovaním) a okoloidúci ľudia sa ponáhľali za nákupmi a domov. Okoloidúci chodci tú reťaz znova a znova trhali. Nik z bežných ľudí nemal záujem o študentské hry. Okrem toho treba pripomenúť, že vtedy už dlhých päť rokov zúrila glasnosť a prestavba, a demonštrácie či rôzne podobné vystúpenia boli už bežná vec.
A tak je to aj dnes. Ľudia sú ľahostajní a apatickí voči skutočným požiadavkám na zmeny, poslušne poslúchajú ten dnešný systém. Nadšení jasánkovia chodia tak, ako za komunistov, aj dnes manifestovať. Zmena je len v tom, že nechodia na 1. mája, ale nadšení kolaboranti bez chrbtice chodia manifestovať po novom, 16. alebo 17. novembra. Malá zmena, primalá, lebo ináč zostali aj tie komunistické sviatky úplne tak, ako kedysi.
Peter Vanád
.JPG)
