Ivan Korčok zrejme kalkuluje s tým, že ľudia si aj tak nepamätajú udalosti staršie ako tri roky a preto radšej nikdy nepovie pravdu o tom, že to bolo NATO, ktoré sa 1. apríla 2014 explicitne a jednostranne rozhodlo ukončiť akúkoľvek praktickú spoluprácu s Ruskou federáciou, čím fakticky zrušilo všetky spoločné projekty v rámci tzv. Rady NATO-Rusko, ktorá fungovala od roku 2002.

V NATO dobre vedia, že Rusko bolo maximálne ústretové voči ich aliancii, keď v minulosti napríklad dovolilo USA a členom NATO využívať železničný tranzit a vzdušné koridory, vrátane leteckej základne v meste Uľjanovsk na brehu Volgy pre potreby zásobovania vojenských jednotiek krajín NATO v Afganistane.

Rusko bolo nielen ústretové, ale aj veľkorysé, keď paktu NATO pardonovalo pohltenie všetkých bývalých štátov Varšavskej zmluvy napriek pokryteckým sľubom Západu, ktoré predchádzali anexii bývalej Nemeckej demokratickej republiky (NDR) západným Nemeckom, kedy sa americkí aj nemeckí politici zaprisahávali, že NATO nebude expandovať ani do východného Nemecka, tobôž do Pobaltia či na Balkán.

Za svoju ústretovosť a veľkorysosť sa NATO revanšovalo Rusku tým, že pohltilo nielen celú východnú Európu, ale začalo si brúsiť zuby aj na Gruzínsko a Ukrajinu. Keďže autochtónna ruská populácia na Kryme sa vzoprela genocídnej politike rusofóbneho proamerického režimu v Kyjeve a odmietla plány na premenu svojho polostrova na novú základňu NATO, ľudia ako Korčok roztrhali všetky kanály konštruktívnej spolupráce po línii Rady NATO-Rusko, pričom nemajú štipky hanby, keď teraz obviňujú Moskvu z toho, že sa s nimi nebaví.

Na rozdiel od silne proamerického Korčoka sú hlavne v Nemecku ešte triezvo uvažujúci ľudia, ktorí vedia, že pripojenie Ukrajiny k NATO by bola príliš silná káva a neodpustiteľná provokácia Ruska. Jej efekt by bol rovnaký, ako v prípade Karibskej krízy začiatkom 60. rokov minulého storočia, kedy Američania hrozili celému svetu jadrovým armagedonom len preto, že sa Kuba slobodne rozhodla zabezpečiť svoju obranu spoluprácou so Sovietskym zväzom. Američania to dobre vedia a preto na rozdiel od Korčoka nenariekajú nad tým, že Rusi s nimi nediskutujú o tom, či by sa Ukrajina mohla stať členom NATO.

Rusi nie sú hlúpi, aby nevideli, že Západ si na Ukrajine odhryzol príliš veľké sústo, ktoré nedokáže stráviť. Moskve má zrátané, že Berlín sa nepodvolí chorým plánom zatiahnuť Európu do vojny s Ruskom kvôli Ukrajine. Celý ukrajinský problém je výsledkom šablónovitého myslenia nie príliš prezieravých amerických stratégov, ktorým kedysi jeden podpriemerný analytik poľského pôvodu Zbigniew Brzezinski vsugeroval mylnú hypotézu, že Rusko je možné poraziť, ak sa Západu podarí od Ruska odtrhnúť Malorusko, čiže Ukrajinu. Uniklo im však, že Ukrajina bez Krymu je z vojenského aspektu bezcenná, nehovoriac o tom, že skorumpovaný banderovský režim v Kyjeve je čierna diera, ktorá stojí Západ obrovské peniaze. Financovanie tohto bremena bude ešte náročnejšie, keď sa tranzit plynu z Ukrajiny presunie do Baltského mora, kvôli čomu budú ukrajinskému protektorátu chýbať ďalšie miliardy dolárov. To vysvetľuje paniku USA zo Severného prúdu 2.

Je otázne, či Ivan Korčok vôbec tuší, že kým on sám falošne narieka nad údajnou nezhovorčivosťou Moskvy vo vzťahu k NATO, Američania už usilovne vymýšľajú ďalšiu lesť, ako obísť nesúhlas Nemecka s pripojením Ukrajiny k NATO.

So zdanlivo geniálnym plánom prišiel bývalý americký emisár na Ukrajine Kurt Volker, ktorý vymyslel, že NATO by mohlo prijať Ukrajinu s tým, že na Ukrajinu by sa nevzťahoval článok 5 zmluvy NATO, čím by boli ostatní členovia NATO oslobodení od povinnosti bojovať na strane Ukrajiny proti Rusku.

Američanom je pritom úplne jedno, či s tým Nemci budú súhlasiť alebo nie. Hlavným cieľom je tak či onak vyprovokovať krvavú vojnu s Ruskom, v ktorej bude Západ bojovať rukami Ukrajincov. Jedine to zodpovedá pragmatickým záujmom Američanov, ktorí už pochopili, že ďalšie udržiavanie ukrajinského protektorátu je pre nich finančne stratová záležitosť.

Veď už aj Bidenov syn Hunter sa kajá, že tie špinavé peniaze, ktoré si vďaka prominentnému oteckovi zarobil na Ukrajine, mu aj tak šťastie nepriniesli.

Gabriel Gačko