Poďme však k príčinám tohto stavu. Súčasná euroatlantická civilizácia  založená na koncepte liberálnej demokracie, s jej individualizmom, malým štátom, malou mierou solidarity (či už vnútri spoločnosti alebo medzigeneračnej) si v čase konjunktúry kapitalizmu v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch minulého storočia zvykla na akési základné parametre sociálneho štátu. Všetko to ako tak fungovalo do začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia. V tom čase mali tri hlavné produkčné regióny sveta USA, západná Európa a Japonsko plus mínus rovnaké či podobné podmienky -približne rovnaké náklady práce, podobnú úroveň miezd, sociálneho či zdravotného zabezpečenia, aj keď v zdravotnom poistení bolo USA  vždy niekde inde.

Technologický progres a pád komunizmu viedol k vytvoreniu nových produkčných centier. Jednak to bola východná Európa,  Čína, India, neskôr  aj Latinská Amerika, či niektoré časti Afriky. To viedlo k hromadnému presunu výroby z vyspelých častí sveta na jej vtedajšiu perifériu. A aj keď sa pôvodne rátalo s tým, že zisky z lacnej výroby nakoniec aj tak skončia vo vreckách západných vlastníkov takto delokalizovaných výrob, celkom tak to nevyšlo. Hromadný presun výroby do nízkonákladových oblastí síce zlacnil ceny výrobkov, ba niekedy, napríklad v prípade textilného priemyslu, doslova zlikvidoval celý európsky textilný priemysel, ale  v konečnom dôsledku pauperizoval nižšie a stredne kvalifikovanú pracovnú silu v domovských krajinách, čo viedlo k poklesu jej kúpnej sily. Naopak, v nových produkčných centrách – predovšetkým v Číne a Indii postupne, aj premyslenou vládnou politikou čoraz viac domácich podnikateľov  získavalo profit  na tejto výrobe, čím sa stávali kapitálovo silnejšími a dnes už začínajú plne konkurovať etablovaným firmám z Európy , USA, či Japonska.

Už pred  dobrými pätnástimi až dvadsiatimi rokmi sa výroba počítačových čipov, mobilov (aj povestného  iPhonu) a iných technologických vychytávok presunula do východnej Ázie. Paradoxne však najväčšia firma vyrábajúca produkty iných spoločností  Foxconn (Sony, Apple a mnohých iných) má dnes závody v Čechách aj na Slovensku. Dnes to funguje tak, že zatiaľ sa ešte väčšina špičkových technologických noviniek rodí v Japonsku, Európe či USA, ale už zďaleka neplatí, že ich vymýšľajú prevažne európski inžinieri.  Naopak, Silicon Valley je dnes plný indických, ruských, poľských, čínskych či izraelských inžinierov, ktorí sa pomaly, ale iste dostávajú aj do čela veľkých technologických firiem. Nedávno sa  stal GEO (t. j. výkonným prezidentom) najväčšej technologickej firmy na svete Microsoftu Satya Nadella, ktorý má indický pôvod.  Nakoniec je to logické. V západnej Európe či v USA je stále preferované  humanitné vzdelanie (ekonomika, právo či sociálne vedy), nemôže nás preto prekvapiť, že v takom indickom Bengalore (je to akési indické Silicon Walley), či v čínskom Daliane je viac inžinierov než  v celom Nemecku. Ak si ešte uvedomíme, že napríklad indická stredná vrstva nemá jazykovú bariéru (angličtinu v podstate všetci ovládajú), tak postupné ovládnutie technologických sektorov  sa stáva len otázkou času.

Buďme však konkrétni a poďme chronologicky. Už pred vyše desiatimi rokmi prevzalo čínske Lenovo počítačovú divíziu IBM, dnes prikúpilo od IBM aj divíziu serverov a od Googlu zase preberá mobilnú divíziu americkej firmy Motorola, ktorá na americký trh uviedla prvý mobil. Ak sme pri mobilných telefónoch, tak musíme spomenúť značky, ktoré síce  dnes ešte nie sú až tak známe, ale veľmi systematicky a premyslene sa etablujú na najvyspelejších trhoch. Sú to predovšetkým Huawei, ZTE, THL, ZOPO, TCL, GOO Phone, Evolve, Xiaomi, a samozrejme aj Lenovo.  Je celkom možné, či skôr pravdepodobné, že o desať rokov budú juhokorejské firmy Samsung, LG, či HTC v dnešnom postavení Nokie  a miesto týchto kórejských firiem zaujme práve čínska konkurencia. 

Podobné procesy môžeme vidieť aj v oblasti automobilového priemyslu. Málokto možno vie, že už niekoľko rokov je vlastníkom švédskej automobilky Volvo čínska automobilka Geely, rovnako ako švédsky Saab po dlhoročnom hľadaní investora prevzala čínska investičná spoločnosť NEVS. Ten je vlastnený Zhejiang Youngman Lotus Automobile. Šéfom a hlavným vlastníkom NEVS je čínsky podnikateľ so švédskym občianstvom Kai Johan Jiang. Jeho National Modern Energy Holdings so sídlom v Hongkongu má v skupine päťdesiatjeden percent. Podobne, len v indických rukách skončila pýcha britského automobilového priemyslu Jaguar Land Rover, ktorý  dnes vlastní Tata Motors. Nehovoriac o tom, že firmy z týchto regiónov dnes dominujú aj v iných oblastiach, napríklad v metalurgickom priemysle. Na prelome milénií vznikol fúziou indického Mittalu  a francúzského Arceloru najväčší hutnícky konglomerát na svete Arcelor – Mittal. Dnes už je spoločný podnik  majoritne vlastnený len indickými vlastníkmi a ďalej expanduje. 

Za posledných desať rokov sa pomer celosvetového HDP systematicky posúval smerom ku krajinám BRICS. Dnes sa v nich produkuje cca dvadsať percent celosvetového HDP, v roku 2050 však budú tieto krajiny ekonomicky a zjavne aj politicky jednoznačne dominovať. A práve dnes sme svedkami ich impozantného nástupu.

Politológ Roman Michelko