Skrýva sa za návrhom nového paktu o migrácii a azyle ešte čosi viac, než len nové kvóty?

Bratislava 25. septembra 2020 (HSP/Foto:SITA/AP-Francois Walschaerts, TASR/AP-Matt Dunham)

Predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová tento týždeň predstavila návrh nových pravidiel pre migráciu, ktorý kritici hneď odmietli s tým, že ide o staré myšlienky v peknom novom balení. Je to však jediná záludnosť tohto návrhu?

Predsedníčka Európskej komisie (EK) Ursula von der Leyenová v stredu na poludnie predstavila dlho očakávaný návrh nového európskeho „paktu o migrácii a azyle“. V krátkom čase sa k návrhu vyjadril celý rad politikov – aj východoeurópskych, ktorí väčšinou v podstate konštatovali, že tento materiál sa snaží byť kompromisný, ale iba navonok: jeho jadrom je opäť len pokus na základe nejakých pravidiel či kvót vnútiť migrantov krajinám, ktoré ich nemajú prečo chcieť prijať.

Okrem samotného predmetu tohto paktu, migrácie, však má táto vec do činenia ešte s jedným zápasom. Migračná a azylová politika bola doposiaľ oblasťou, ktorú si riešili členské štáty samostatne. Avšak keby bolo prijaté nejaké jednotné „bruselské“ riešenie, znamenalo by to precedens, ďalší krôčik k vytvoreniu centralizovanej eurofederácie.

Ak by členské štáty pripustili, že centrálne bruselské orgány budú rozhodovať aj o tých oblastiach, ktoré doposiaľ spadali do ich výlučnej pôsobnosti, tento zvyk by sa stal automatizmom a stratená suverenita by sa len veľmi ťažko získavala späť. Brusel sa samozrejme snaží o čosi podobné na všetkých frontoch, napríklad aj vo finančnej oblasti, keď v rámci tzv. Plánu obnovy v podstate vzniká spoločná európska „kasička“, spoločná finančná politika, spoločné dlhy.

A situácia môže byť ešte vážnejšia: nemusí tu totiž ísť len o „zvykové právo“. Von der Leyenová dlhodobo a otvorene dáva najavo túžbu zrušiť právo veta členských krajín a zaviesť rozhodovanie na základe väčšinového hlasovania. Pred týždňom predniesla svoj prvý prejav o stave Únie (celý ho v slovenskom znení nájdete tu a toto svoje prianie v ňom nezabudla spomenúť. Na 17. strane hovorí: „Keď členské štáty tvrdia, že Európa je príliš pomalá, mojou odpoveďou je, aby nabrali odvahu a prešli konečne na hlasovanie kvalifikovanou väčšinou, prinajmenšom keď ide o ľudské práva a zavádzanie sankcií.“

Je to iba náhodné vyjadrenie? Asi sotva: v prejave o stave Únie má každé slovo svoj presný význam a dôvod. A náhodou nie je ani to, že ju v tejto veci hneď podporili aj ďalší eurobyrokrati – mimochodom, vrátane podpredsedu EK pre medziinštitucionálne vzťahy a strategický výhľad Maroša Šefčoviča…

Ak by sa však naozaj začínala v EÚ finálna kampaň na zmenu Únie na eurofederáciu, ak by to naozaj tak bolo, tak by to bola vec, zasluhujúca si maximálnu pozornosť každého, kto ešte nestratil zvyšky zdravého rozumu. Totiž, povedzme si to tu celkom otvorene: keby členské štáty stratili právo veta a v EÚ by sa začalo hlasovať väčšinovo, bola by to totálna zmena postavenia členských krajín, absolútne radikálny krok smerom k strate ich suverenity.

Zatiaľ platí, že čo niektorá členská krajina nechce, to v EÚ nie je možné prijať, lenže po zavedení väčšinového hlasovania by sa malé štáty Európy stali iba bezmocnými príveskami veľkých. Nemecko, Francúzsko a prípadný nejaký ich menší kolaborant by spolu mali dosť hlasov, aby si po dohode schválili čokoľvek, čo by potrebovali.

V takejto EÚ by hlas malých štátov, hlas chudobných, hlas východnej Európy bol prehlasovanou menšinou. To by bol už definitívny koniec akejkoľvek ich vlastnej politickej nezávislosti a Slováci by sa po sto rokoch národnej slobody postupne stali opäť len hŕstkou nádenníkov v európskom žalári národov.

Von der Leyenová to zjavne myslí celkom vážne a hoci zatiaľ táto hrozba nie je otvorene na programe dňa, bolo by dobré ju nepodceňovať. Zatiaľ sa pozornosť Európanov upriamuje na horúci problém migrácie, plán obnovy, koronakrízu a podobné veci, ale netreba zabúdať, že stále platí, že dlhodobým zámerom bruselských úradníkov je čoraz tuhšia eurointegrácia.

Všetci chcú vaše šťastie, nedajte si ho vziať, hovorí staré príslovie. A na bruselských euroúradníkov to platí stopercentne. Mali by sme preto dávať dobrý pozor, či náhodou v úzadí nepripravujú nejaké prekvapenie, aby nás obšťastnili niečím, čo by sa už v praxi nedalo vrátiť späť.

Ivan Lehotský