Jednou z hlavných výziev, ktorým čelia, sú kultúrne rozdiely medzi jednotlivými krajinami. Ako sa dá rokovať s celým svetom, aby zaviedol jednotné vzdelávanie o globálnom občianstve, uviedla v rozhovore pre TASR v rámci projektu Osobnosti: tváre, myšlienky expertka UNESCO na vzdelávanie Lydia Ruprechtová.

UNESCO ako organizácia vznikla s myšlienkou zabrániť ďalšiemu násiliu po druhej svetovej vojne, a to pomocou vzdelávania. V akom zmysle?

Mierom sa násilie nekončí. Mier je pre nás spôsob myslenia ľudí. To, ako chápu hodnoty, ktoré sú mierumilovné. Práve z myšlienky zachovania mieru vznikla potreba vzdelávania v oblasti ľudských práv, mieru, globálneho vzdelávania. Presadzujeme nielen mier, ale aj spravodlivosť a udržateľnosť. A to by sa podľa nás malo učiť aj na školách.

Spustili ste program globálneho vzdelávania. Čo všetko prináša?

Vzdelávanie ku globálnemu občianstvu je oblasť, ktorej sa intenzívne venujeme približne od roku 2012. Vtedy sme túto myšlienku uchopili z trochu iného uhla pohľadu, a to globalizácie. To je úplne iná situácia, aká bola počas vzniku UNESCO. Generálny tajomník OSN Pan Ki-mun preto uviedol iniciatívu globálneho vzdelávania, čím stanovil vzdelanie za jednu z priorít. Iniciatíva zahŕňa cieľ postúpiť na vzdelanie 21. storočia, a to pripraviť študentov na globálny svet, ktorému musia čeliť.

Čo to znamená?

Základná myšlienka sa opiera o prepojenie a vzájomnú závislosť všetkého, čo sa okolo deje. Čelíme globálnym výzvam, európskej migračnej kríze, radikalizácii, chudobe či klimatickým zmenám. Tieto problémy nevyrieši jedna krajina, nemá na to kapacity. Musíme sa pozrieť na svet globálne, a to nielen vlády, ale aj občania. Už len na sociálnych sieťach vidíme, akú silu dokáže mať hlas občianskych alebo mládežníckych organizácií.

Čo z toho vyplýva pre vás ako organizáciu v praxi, ako môžete konkrétne pomôcť vzdelávať v jednotlivých krajinách?

UNESCO sa snaží podporiť vzdelávacie systémy v rôznych krajinách, poskytnúť podporu školám, aby mohli vyvíjať práve tie schopnosti, ktoré podporujú zmysel pre humánnosť a zodpovednosť. Toto sa musí diať súčasne so zmenou školských systémov, ktorú svet potrebuje, a ktorú už na mnohých miestach vidíme. Aj my evidujeme trend vo vzdelávaní, kde sa menej zdôrazňuje opakovanie učiva, ale spoznávanie a celoživotné učenie. To sa nedeje len v školách, ale aj na internete, na uliciach, sociálnymi väzbami. Vzdelanie by človeka malo naučiť aj mäkkým zručnostiam – ako vedieť komunikovať, pracovať v tímoch, podnikať. Nielen tie tradičné ako čítať, písať, poznať históriu svojho národa.

Chcete teda zjednotiť istú časť výučby v krajinách po celom svete…

Snažili sme sa nájsť medzinárodnú dohodu, ako toto vzdelávanie presadiť. Aby sa dohodli krajiny ako Pakistan, Saudská Arábia, Afganistan, USA, Francúzsko, Nemecko či Grécko na tom, čo má byť globálne vzdelávanie, to nie je také ľahké. Aby sa dohodli, čo by sa malo učiť päť-, desať- alebo viacročné dieťa, aby sa stalo globálnym občanom.

Oficiálna dohoda ešte pravdepodobne neexistuje…

Práve sme v štádiu koncepčnej dohody, pričom sa do popredia dostáva otázka, čo môže urobiť školstvo, aby zabránilo radikalizácii mladých, extrémizmu alebo ďalším teroristickým útokom. Myslíme si, že východisko je práve zakoreniť v študentoch hodnoty globálneho občianstva už v mladom veku.

Koho v jednotlivých krajinách oslovujete?

Snažíme sa presvedčiť ministrov školstva po celom svete, že je dôležité v školách propagovať pocit globálneho občianstva v akomkoľvek školskom systéme. Ak sa pozriete na jednotlivé systémy, odovzdávajú len základné vzdelanie, aj čo sa týka občianstva. Ako funguje štát, aké sú hlavné zákony, kto sa môže stať Chorvátom, Slovákom, Kanaďanom, ako fungujú inštitúcie. Podľa nás to nestačí. Ani vy, ani ja nie sme len občanmi vo svojej krajine. Musíme pomôcť krajinám pochopiť, že je dôležité vybudovať si nielen dobrých občanov, ale aj globálnych občanov. A hlavne ich usmerniť v tom, čo ten výraz znamená.

Ako ho interpretujete, má globálne občianstvo podľa vás jednotnú definíciu?

Je to pochopenie jednotlivých systémov vlád vo svete, empatia voči druhým, poznanie medzinárodných ľudských práv. Je to schopnosť pracovať v medzinárodných tímoch s ľuďmi, ktorí pochádzajú z úplne odlišných prostredí. Cieľom je vybudovať nielen empatiu, ale aj zaujímať sa o okolitý svet a vedieť, že globálne problémy vplývajú na lokálne. Alebo napríklad aj to, že klimatické zmeny ovplyvnia klímu aj v mojej krajine a migračná kríza ovplyvní celý svet. Dôležité je, aby sme sa necítili dezorientovaní a uvedomili si, že nie sme len občanom v našej krajine, ale aj globálnym občanom tohto prepojeného sveta.

Ako to funguje reálne na školách? Vyzývate jednotlivé krajiny, aby zaviedli samostatný predmet, alebo „globálnu náuku“ zahrnuli do rôznych sfér výučby?

To závisí od krajiny. Nikoho do ničoho netlačíme, ani nekážeme. Je to skôr o dialógu. Niektoré krajiny majú špecifický predmet o globálnom občianstve, kde učia študentov o medzinárodných organizáciách. Iní podobné témy zahŕňajú do dejepisu či geografie, ktoré označujú prívlastkom „globálny“ a rozprávajú sa tam so študentmi o medzinárodných trhoch, migračnej kríze. Je to rozličné od školy ku škole, nielen medzi jednotlivými krajinami. Mnohé školy globálne občianstvo berú ako prierezovú tému, ktorá sa preberá od literatúry až po fyziku. Alebo na jej podchytenie využívajú seminárne a iné práce. Existujú aj školy špecializované výlučne na globálne občianstvo, ktoré ponúkajú rôzne medzinárodné výmenné pobyty, kladú dôraz na medzinárodné sviatky. Alebo také stredné školy, kde je výskum v tejto oblasti súčasťou záverečných skúšok.

S programom ste začali skoro pred štyrmi rokmi. Ako sa naň pozeráte s odstupom času a aká je vaša najväčšia výzva?

Väčšina krajín nás podporuje. No sú štáty, ktoré si myslia, že globálne občianstvo je agendou Západu, ktorý pretláča svoj pohľad na ľudské práva, a tak znevažuje ich tradície a kultúru. Čo nie je pravda. Veríme, že témy o ľudských právach sú medzinárodnými témami, a nielen západnými. Navyše, nie každý chápe tento termín. Sú takí, ktorí si myslia, že učia, ako byť globálnym občanom, ak hovoria na škole o klimatických zmenách. Je to omnoho viac, než len toto. Je to aj o zodpovednosti každého jedného z nás za tieto zmeny, ktoré si musíme uvedomiť. Nie, že „áno, deje sa to niekde, je to hrozné, ale mňa sa to netýka“. Tak sa ďaleko nedostaneme. Nemusíte byť na konferencii COP21 (Konferencia OSN o klimatických zmenách v Paríži 30.11. – 11.12.2015 – pozn. TASR), aby ste niečo pre spoločnosť v tomto zmysle urobili. Našou výzvou je teda propagovať konštruktívny aktivizmus, vzdelávať k napredovaniu a zmenám, ale nie revolúcii. Tak sa môžeme vyhnúť radikalizácii a extrémizmu mladých.

Je vôbec možné presadiť istý spôsob jednotného prístupu k výučbe ohľadom globálneho občianstva? Nevníma ho každá krajina inak aj pre kultúrne rozdiely či náboženstvo?

Nedávno sme o globálnom občianstve diskutovali s jednou krajinou z Blízkeho východu, ktorá mala presne túto otázku: Akú rolu zohráva pri tejto výučbe náboženstvo? Pre nich sa spoločné hodnoty rovnajú spoločnému náboženstvu. UNESCO v tomto smere tvrdí, že náboženstvo je súkromná vec jednotlivca. Ak sa však krajina rozhodne, že pre nich v otázke výchovy ku globálnemu občianstvu hrá náboženstvo veľkú rolu, nie je na tom nič zlé. Daná krajina sa však bránila tým, že naše západné hodnoty oponujú ich náboženstvu, a teda ich hodnotám. Ale ja sa pýtam, prečo? Každé náboženstvo má v sebe myšlienku mieru. Nie je to predsa nezlučiteľné.

Zapojili sa napriek tomu?

Po vzájomnej dohode sme prišli k záveru, aby si stanovili, čo pre občanov tejto krajiny má znamenať globálne občianstvo. Na globálny mier potrebujeme globálneho občana, inak to nejde. Potrebujeme spoločný nadhľad a spoločný základ s podobnými hodnotami. V opačnom prípade budeme vystavení katastrofám a nešťastiam. UNESCO chce vytvárať priestor pre dialóg medzi krajinami, ale aj v regiónoch v rámci jednej krajiny. Je pravda, že niekedy je ťažké nájsť dohodu s niekým, s kým nesúhlasíte. Treba sa rešpektovať, aj keď sa zdá, že sa to niekedy nedá.

Pri týchto odporúčaniach a pri toľkej rôznorodosti vo svete, dávate nejakú krajinu ako príklad ostatným, keď chcú „správne vychovať globálneho občana“?

My si nerobíme rebríčky, to robí OECD. Vidíme však, že v niektorých školách a krajinách táto výučba funguje. Napríklad v Dánsku, Kolumbii, Francúzsku. Niekedy je to samotné ministerstvo, ako napríklad v Pobreží Slonoviny v Afrike. Tam napríklad vyvinuli program pre rozvoj učiteľov a príručku s jednotlivými príkladmi hodín, ako učiť. Nestáva sa totiž často, že by učitelia mali obzvlášť veľké vzdelanie, nieto ešte učili o globálnom občianstve. Takú príručku nemá mnoho krajín v západnej Európe, mňa to teda osobne veľmi prekvapilo. Brazília má tiež jednu špecializovanú školu, aj v Paríži je medzinárodná škola so zameraním na globálne občianstvo. Ale nie vždy je to tak, že čo platí u jedného, sa dá aplikovať aj inde. Preto nechceme veľmi hodnotiť.

Viete zhodnotiť program ako taký? Existujú na to parametre, podľa ktorých viete, že idete správnou cestou?

Problémom hodnotenia výsledkov našej práce je, ako sa k tomu postaviť vedecky. Máme spolu 9000 Pridružených škôl UNESCO, ktoré šíria ďalej tieto myšlienky. Ale ako zmerať úspech výučby o globálnom občianstve?

Viac tolerantných absolventov?

Je to ťažko povedať. Preto spolupracujeme s analytikmi, ktorí nám pomáhajú vytvoriť rôzne parametre. Od nich sa budeme môcť odraziť. Ide predsa o pocit identity, o to, kým sme a to sa mimoriadne ťažko meria. Lebo okrem toho, že som žena, pracujúca matka a tak ďalej, by som si mala uvedomovať aj ďalšiu „vrstvu“ svojho ja. Teda, že mám niečo spoločné s ľuďmi z celého sveta. Keď idem do Číny, nebudem sa na miestnych pozerať len ako na Číňanov, ale uvidím tam tiež ženy a pracujúce matky, s ktorými sa budem vedieť stotožniť. Nech sú feministky, pravičiarky, ateistky, no v niečom sme podobné. Existujú rôzne štatistiky o tom, ako vnímajú občianstvo mladí a na takéto prieskumy sa chceme sústrediť aj my.

Čo konkrétne znamená pre vás byť globálnou občiankou?

Máme také video, kde sa pýtame ľudí, či sa cítia byť globálnym občanom. A niektorí naozaj netušia, čo odpovedať. Pre mňa to znamená pochopenie, že existuje prepojenie medzi tým, kým som a čo robím, a čo sa deje vo svete. Je to vlastne pocit byť hodnotovo prepojený s celým svetom. Ale bez toho, aby sme začínali na národnej úrovni, to nejde. Nemôžem byť globálnym občanom bez toho, aby som bola v prvom rade Kanaďanka. Možno pre niekoho to až tak veľa neznamená, ale ja hlavne potrebujem pocit, že niekam patrím. A potom to, že tu nie som sama.