Jaroslav Rezník a Václav Mika sú z odborného hľadiska rovnocenní. Obaja pôsobili väčšinu profesionálneho života v mediálnom prostredí. Prvý strávil celú kariéru vo verejnoprávnom mediálnom priestore. Druhý z neho vyšiel, na dlho prešiel do komerčného, aby sa do verejnoprávneho znovu vrátil. Jeden i druhý ovládajú všetko, čo sa očakáva od moderného mediálneho manažéra.

TASR vzor pre RTVS

Jaroslavovi Rezníkovi aj Václavovi Mikovi veľmi škodili tí, ktorí presadzovali ich zvolenie. Tak ako Andrej Danko v prípade pána Rezníka, tak v prípade pána Miku veľká časť opozície sa až príliš agresívne stotožňovali so svojím favoritom. Podkopáva to dôveru v ich nestrannosť, čo komplikuje pohľad na minulosť riaditeľa odchádzajúceho, ako aj na budúcnosť toho nadchádzajúceho. Problém je v tom, že voľba riaditeľa RTVS je vždy závislá od parlamentnej väčšiny. A nech sa nájde akákoľvek väčšina, zvyšok parlamentu bude vytĺkať politický kapitál zo spochybňovania nestrannosti, dôveryhodnosti a odbornosti zvoleného kandidáta.

Na otázku, ako by mala vyzerať zmena voľby ústredného riaditeľa RTVS, existuje jednoduchá odpoveď. Stačí sa inšpirovať zákonom o TASR, ktorý, mimochodom, pomáhal formulovať jej doterajší šéf a nastupujúci riaditeľ RTVS Jaroslav Rezník. Minister kultúry Marek Maďarič bol jeho predkladateľom. Šéfa tlačovej agentúry nevolí priamo parlament, ale správna rada. Správnu radu síce volí parlament, ale jej členom sa nemôže stať len tak hocikto – jeden člen musí byť odborník v oblasti práva, druhý v oblasti ekonómie, tretí vo sfére informačných technológií, štvrtý novinár a piateho člena správnej rady si volia zamestnanci TASR. Keď takýto zbor vyberá šéfa agentúry, voľba má nepochybne kultivovanejší priebeh a vytvára aspoň základné predpoklady na elimináciu neprimeraných politických vplyvov.

Nikomu z politickej elity, ale ani z kruhov aktivistických médií nezišlo na um, že po vzore zákona o TASR je možné scivilizovať a v podstatnej miere odpolitizovať aj voľbu riaditeľa RTVS. Namiesto toho sú éter a stránky novín plné ideologického balastu a politického primitivizmu.

Kočner a Bašternák – neodmysliteľná súčasť marketingu

Ukážkovým príkladom úpadkovej úrovne verejného diškurzu sú vyhlásenia podpredsedníčky parlamentu Lucie Nicholsonovej na adresu Jaroslava Rezníka. Obvinenie, že ako riaditeľ Slovenského rozhlasu „doživotne“ prenajal pozemok tvoriaci príjazdovú cestu k bytovému domu, ktorí stavali Marián Kočner s Ladislavom Bašternákom, má nulovú hodnotu. Z hľadiska politického marketingu je nepochybne dôležité, že v jej vyhláseniach sa objavujú kľúčové mená Kočner a Bašternák, ale z ekonomického a právneho pohľadu ide o irelevantný výrok. Pani podpredsedníčka by najprv mala preukázať, že pozemok je bonitný alebo že by ho mohol rozhlas využiť inak, prospešnejšie a hospodárnejšie. Ďateľ.sk odporúča čitateľom, aby si cez Google našli Five Stars Residence a budovu Slovenského rozhlasu a sami posúdili hodnotu príjazdovej cesty.

Keby sme akceptovali optiku Lucie Nicholsonovej, museli by sme odsúdiť aj skutočnosť, že Jaroslav Rezník ako riaditeľ rozhlasu podpísal zmluvu so spoločnosť PSMA, ktorej spoločníkom a konateľom bol Václav Mika. PSMA predávala reklamný čas Slovenského rozhlasu. Podľa pani Nicholsonovej by sme sa nad tým mali zrejme pohoršovať, prípadne k tomu zaujať príkre morálne stanovisko, ale keďže nepoznáme podmienky tohto kontraktu, ostaneme len pri konštatovaní, že tak prenájom príjazdovej cesty, ako aj zmluva s PSMA nemôžu byť bez vecných príčin dôvodom na škandalizovanie Rezníka či Miku.

Pogrom na Bugára

Verejná diskusia na Slovensku degenerovala na súboj hesiel, propagandistických fráz a ideologických floskúl. To, že tak hlboko klesli politici, je smutné, ale že tieto tendencie podporujú aj médiá je z pohľadu budovania štátu fatálne. V spojitosti s voľbou šéfa RTVS predstavuje vrchol tohto úpadku mediálny pogrom na predsedu Mostu Bélu Bugára. Ako sme ukázali v predchádzajúcom článku, bol to on, kto presadzoval zvolenie Michala Ruttkaya a bola to opozícia, ktorá sadla na lep Marekovi Maďaričovi, keď uverila jeho tvrdeniu, že pán Ruttkay nemá šancu. Keď sa po prvom kole ukázalo, že si musí vyberať medzi pánmi Mikom a Rezníkom, rozhodol sa v záujme stability koalície pre druhého. Ďateľ.sk sa nazdáva, že je to prejavom politickej zrelosti.

Béla Bugár nemusí mať výčitky svedomia, že hlasoval za Jaroslava Rezníka. Napriek rôznym obvineniam je historickým faktom, že ako riaditeľ rozhlasu nikdy nedopustil, aby táto inštitúcia robila politickú slúžku vláde Vladimíra Mečiara, čoho sa v tom čase v hojnej miere dopúšťala STV na čele s Igorom Kubišom. Rezník stál na čele rozhlasu v neľahkej situácii, nepochybne urobil chyby a netreba ich zamlčiavať. V žiadnom prípade sa však nediskvalifikoval a nevylúčil z možnosti naďalej pôsobiť vo verejnoprávnom mediálnom priestore.

Béla Bugár urobil v otázke jeho osoby veľký kompromis. Ale kedy sa konečne naučíme, že reálny svet sa nikdy netočí okolo ultimáta „buď – alebo“?

Článok pôvodne vyšiel na portáli datel.sk