Budapešť tak fakticky prehlásila, že berie Zakarpatskú oblasť pod svoju ochranu. Pritom sa opiera o faktickú situáciu, i o normy maďarskej ústavy. Rusofóbiou postihnutá Ukrajina, ktorej vstup do Európskej únie sa zadrhol, pokojne pozorovala, ako Maďarsko rozdáva v Zakarpatskej oblasti svoje pasy (bolo ich vydaných okolo 200-tisíc).
V Kyjeve sa zaradovali, že na seba Budapešť berie zaisťovanie učebníc pre maďarské školy v Zakarpatskej oblasti, prípravu učiteľov a príplatky učiteľom. A keď Maďari vzali pod svoju správu prakticky celú sociálnu oblasť v regióne, na Ukrajine boli pripravení začať skákať šťastím. Toľko rozpočtových peňazí je možné ušetriť. Alebo ukradnúť. Pokiaľ by sa niečo podobného dialo v akejkoľvek pohraničnej oblasti Ukrajiny s Ruskom, ukrajinskú hystériu by bolo počuť až na Kamčatke. Platilo ale, že na západe sú len priatelia a všetky problémy prestanú existovať, keď sa Ukrajina stane členom EÚ a NATO.
Zatiaľ sa členským štátom EÚ a NATO nestala a podľa všetkého sa to nestane. Ale územných otázok zostalo viac. Rovnako ako Maďarsko, zatiaľ ale nie otvorene, rokujú Poľsko a Rumunsko. Môžeme nepochybovať o tom, že požiadavky, ktoré dnes kladie Budapešť, budú zajtra klásť aj Varšava a Bukurešť.
Požiadavky Maďarov sú zaujímavé tým, že nútia Kyjev z právnického hľadiska priznať faktickú stratu kontroly nad zakarpatským regiónom. Ústava Maďarska totiž skutočne ukladá povinnosť vláde ochraňovať práva Maďarov v miestach ich kompaktného bydliska po celom svete. Týka sa to hlavne ukrajinských, slovenských a rumunských území v karpatskom regióne a na severovýchode Chorvátska. Budapešť rozdáva svoje pasy nielen občanom Ukrajiny. Celkovo dostali Maďari žijúci v zahraničí už 870-tisíc pasov.
Maďarsko si vcelku zatiaľ nedovoľovalo natoľko tvrdé prehlásenia na adresu Ukrajiny, ani na adresu iných susedov, na ktorých území sa nachádzajú etnickí Maďari. Pritom Budapešť má dávny, ešte od konca prvej svetovej vojny, konflikt s Rumunskom kvôli Maďarom žijúcim v Transylvánii a vystavených asimilácii. Maďarsko nemalo na adresu Ukrajiny v roku 2017 žiadne námietky.
V Budapešti veľmi dobre vedia, že všetky zákonodarné obmedzenia v národných otázkach, ktoré sú pretláčané ukrajinskou vládou, smerujú proti ruskému národu. Do záležitostí zakarpatskej obce, ktorých ekonomika bola naviazaná na nelegálny obchod s Maďarskom, sa Kyjev naďalej nemieša na základe deklarovanej lojality.
Maďarsko fakticky požaduje od Kyjeva zaviesť tie isté reformy, ktoré radilo zaviesť Rusko ešte v roku 2014 (povinnosti sú zachytené v minských dohodách). Ide o nutnosť federalizácie, k tomu je nutné zaviesť zmeny v ústave. Širokú autonómiu ale teraz nepožaduje „proruský juhovýchod”, ale „proeurópsky” západ Ukrajiny (v Zakarpatskej oblasti nenávidia nacistov z Galície, ale integrovať sa nechcú do Ruska, ale do Maďarska).
To, že práve Budapešť vystúpila ako prvá, by nemalo vyvolávať údiv. Možnosti riešiť otázky na Ukrajine sú potrebné nielen pre Maďarsko, je to potreba i ako vytvorenie precedensu, na ktorý sa bude možné v budúcnosti odvolať. V rade za Maďarskom už stoja Rumuni (tí neskrývajú svoje námietky k Severnej Bukovine a k Južnej Besarábii) a Poliaci (tí zatiaľ hovoria len o „poľskom Ľvove”, sú ale pripravení spomenúť aj Ivano-Frankovsk, Termopil a ak budú mať trochu šťastia, aj na Volyň).
Ešte jeden zaujímavý príbeh o krymských Tatároch. Úbohé zostatky „medžlisu”, ktoré z Krymu utiekli, medzi nimi je niekoľko stoviek politických extrémistov, ktorí požadujú (neprosia, požadujú), aby Kyjev vyhlásil Chersonskú oblasť ako krymsko-tatársku autonómiu a dal ju pod ich riadenie. Tam ale krymskí Tatári nikdy nežili.
Veľmi dôležitý moment: pokiaľ v minských dohodách ide o územnú autonómiu (a o federalizáciu Ukrajiny podľa územných znakov), tak Maďari a Tatári hovoria o národnej autonómii. Národná autonómia sa rovná ale fakticky priznaniu národnej štátnosti. Práve na to apelovali Katalánci.
Náhlivosť, v ktorej rokujú Maďari, svedčí o tom, že Budapešť neverí v dlhodobú existenciu ukrajinského štátu a snaží sa poistiť národné záujmy.
Môj profil 
Predplatné
.jpg)
