Roman Michelko: Príjmová nerovnosť – jedna z top tém dneška

Bratislava 31. mája 2019 (HSP/Foto:Pixabay)

Nedávno som si v rámci pravidelného mapovania politickej a žurnalistickej patológie pozrel Hríbovu Lampu. Názory toho prosťáčika samozrejme, neprekvapili, ale čiastočne  ma prekvapili názory jeho hostí

Jeho hostia Katarína Mathernová  a Ladislav Miko totiž prostému a nechápajúcemu Hríbovi zvestovali, že jednou z najzásadnejších tém dneška a Európskej únie ako takej je otázka narastajúcej nerovnosti. Samozrejme, schopnosť Hríba čo len vzdialene byť ako tak vyrovnaným partnerom svojim zväčša podstatne kvalifikovanejším hosťom, sa limitne blížila nule,  ale aj napriek mentálnym priepastiam medzi moderátorom a hosťami, to bola celkom zaujímavá debata. O tom, že to nie je náhodný úlet premýšľajúcich byrokratov, respektíve technokratov, ale vážna téma západného sveta, svedčí aj nedávna esej významného amerického intelektuála a ministra práce a sociálnych veci v administratíve Billa Clintona Roberta Reicha.

Robert Reich si kladie otázku, ako je možné, že mzdy Američanov  pracujúcich na plný úväzok,  sú v súčasnosti v prepočte na stále ceny, teda ak odfiltrujeme infláciu, v priemernej  výške 45 708 dolárov, pritom pred štyridsiatimi rokmi v roku 1979 boli 43 680 dolárov. Problém je však v tom, že v tom čase tvorili USA približne tretinový HDP na hlavu oproti dnešku. Čo z toho vyplýva? Reálne platy v USA v podstate  štyridsať rokov stagnujú. Inak povedané, na to, aby súčasný zamestnanec v USA dostal reálne rovnakú mzdu ako pred štyridsiatimi rokmi, musí vyprodukovať trikrát toľko ako jeho o generáciu či dve starší kolega. Samozrejme, neznamená to, že dnešní zamestnanci robia dvadsaťštyri hodín denne, ani to, že intenzita ich práce je trojnásobná. Znamená to len to, že zisky sa v spomenutom čase začali koncentrovať u čoraz užšej skupine najbohatších na úkor tenčiacej sa strednej vrstvy.

Trend radikálneho žmýkania zamestnancov sa dá jasne ukázať aj na ďalších ukazovateľoch. Kým v roku 1980 tvorili v priemere mzdové náklady štyridsať percent z ceny výrobku, dnes je to už len sotva štrnásť percent. Čo je však najpodstatnejšie a najnepochopiteľnejšie – vtedy pred štyridsiatimi rokmi bola vo všeobecnosti spoločnosť podstatne chudobnejšia, ale aj pri vtedy podstatne menej výkonnej ekonomike dokázala zabezpečiť svojim občanom prístup k väčšine verejných statkov. Inak povedané, na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov bolo v západnom svete celkom bežné, že je bezplatné vysoké školstvo, bezplatné zdravotníctvo na základe všeobecne prístupného zdravotného poistenia V tom čase bolo tiež samozrejmosťou, že pre mladých ľudí bolo prístupné samostatné bývanie a bolo v podstate jedno, či to bolo vďaka regulovanému nájomnému vo verejnom bývaní, alebo že cena bytov bola adekvátna a v rozumnom pomere k platom vtedajších zamestnancov.

No a v akej situácii sa nachádzame dnes? Vďaka masívnemu transferu prácnych výrob do nízko nákladových oblastí sveta (spočiatku to bola Čína, dnes je to Bangladéš, Filipíny či iné krajiny tretieho sveta) sa prudko stenčila vrstva  manuálne pracujúcich a v synergii s čoraz väčšou automatizáciou a robotizáciou sa podstatne oslabila masovosť a vyjednávacia sila odborov. Ruka v ruke s tým rástla sila nadnárodných korporácií, ktoré si cez armády špičkovo platených lobistov upravili podmienky tak, aby mohli ďalej navršovať svoje zisky. Aj preto dnes máme situáciu, keď množstvo vysoko ziskových korporácií či dokonca celých sektorov využíva daňové raje a  napriek astronomickým príjmom neplatia podstate žiadne dane. Aj preto v súčasnosti prebieha debata o tom, ako zdaniť technologických gigantov ako Facebook, Apple či Google, ktorí nesmierne agresívnou daňovou optimalizáciou nevracajú spoločnosti na daniach nič, alebo platia len mikroskopické, doslova symbolické dane. Veľmi podobné to je aj pri bankových korporáciách a telekomunikačných monopoloch či oligopoloch.

Vďaka takto „choro“ nastaveným pravidlám  sme sa tak dostali do situácie, že  napriek naďalej narastajúcemu bohatstvu spoločnosti prichádzajú generácie, ktorých životná úroveň bude nižšia, akú mali ich rodičia. A to je skutočne absurdné. Táto chorá situácia nahráva politickým silám, ktoré chcú logicky deštruovať tento systém. Aj preto čo rozumnejší a premýšľavejší technokrati premýšľajú, ako tento systém, pokiaľ možno reformovať, aby sa rozpory, ktoré generuje, ďalej neprehlbovali. Mantra neoliberálnych fundamentalistov, že extrémny nárast nerovností spoločnosti nijako neškodí, lebo aj tí najchudobnejší sú o niečo málo bohatší, než boli pred desaťročiami, dlhodobo neobstojí. Čím skôr  si to uvedomia aj neoliberálni sociopati, tým väčšia je šanca,  že sa vyhneme fatálnemu sociálnemu výbuch, ktorý rozmetá ich svet na márne kúsky.

Roman Michelko

Text vyšiel aj v SNN