Všetky spomenuté režisérky majú okrem pokusu o generačnú výpoveď spoločné aj jednoznačné hodnotové ukotvenie a takmer identický pohľad na najzásadnejších politických aktérov, ako aj interpretáciu našich najnovších dejín. Neupieram autorskému subjektu (režisérkam) mať právo na vlastný názor, ale mali by sa vyvarovať zjednodušujúcich a schematických pohľadov. A smutné je, že ani jednej z autoriek sa tomuto úskaliu nepodarilo vyhnúť, každej v inej miere, čo sa v konečnom dôsledku zásadným spôsobom prejavilo na kvalite ich filmových výstupov.

Najtrápnejšou politickou agitkou bol jednoznačne Solčanskej politický triler Únos. Zaň  by sa nemusela hanbiť ani  povestná ikona stalinských schématikov súdruh Ždanov. Film plný vecných chýb, zjednodušení, len ďalej utvrdzujúci ošúchané klišé, navyše  s množstvom alogičností, si zaslúži nomináciu na Zlatú malinu za Najhorší film roka. Jediným pozitívom tohto filmu je zarieknutie sa režisérky, že politický triler už nikdy viac. Veríme, že toto svoje predsavzatie aj dodrží.

Lucia Piussi urobila záslužnú prácu aspoň v tom, že zdokumentovala fatálne zlyhanie organizátorov gorilích protestov. Piussi zaznamenala, prečo sa nepodarilo využiť obdivuhodnú príležitosť a nevídanú občiansku mobilizáciu na možno aj kvalitatívnu premenu nášho politického systému, alebo aspoň jeho zásadnejšiu reformu. Film začína  povestným hlasovaním o vyslovení nedôvery vláde Ivety Radičovej v súvislosti s eurovalom. Ako vieme, hypertrofované ego Richarda Sulíka spôsobilo predčasný pád tejto vlády. Návrat Róberta Fica bol už len otázkou času a vieme, že bol triumfálny.

Samozrejme, optika Piussi bola celkom jednoznačná. Každému divákovi síce bolo jasné, na akej strane stojí, miera schematizmu v tomto dokumente však ani zďaleka nedosahovala úroveň Solčanskej Únosu. Piussi sa dokázala kriticky pozrieť aj do vlastných radov, problém je však v tom, že kritiku vnímala skôr inštrumentálne, teda kritizovala predovšetkým Ficových kritikov za to, že svojim „nezodpovedným konaním“ umožnili predčasný návrat Fica, teda „Veľkého zla“.

Najnovší zo spomínaných filmov Mečiar od Terezy Nvotovej chvíľami budil dojem, že autorka nešla do celého projektu s jasným a dopredu definovaným zámerom. Veľmi skoro sa však ukázalo, že rodinné prostredie a vplyv sociálnych väzieb, v ktorých sa pohybuje a v neposlednom rade aj generačný pohľad sú veci, ktoré ju veľmi viditeľne determinovali. Škoda. Téma, ktorú si vybrala, bola totiž veľmi inšpiratívna a priam si pýtala štrukturalistický prístup. Mečiar je, bez ohľadu nato, či k nemu pociťujeme väčšinové sympatie alebo antipatie, neprehliadnuteľná osobnosť, ktorá zásadným spôsobom formovala deväťdesiate roky. Vo svojej podstate je to osobnosť tragická, keďže svoj obrovský politický talent premrhala vďaka svojím osobnostným vlastnostiam a sérií veľkých politických chýb, ktoré v konečnom dôsledku spôsobili, že po dvadsiatich rokoch bol z verejného priestoru pomerne nedôstojným spôsobom vytesnený.

Ak teda divák očakával  uchopenie témy, hľadanie skutočných príčin jeho problematických rozhodnutí, hľadanie kontextov týchto rozhodnutí alebo len odpovede na to, čo s človekom dokáže urobiť najvyššia politická moc, tak musí byť nutne sklamaný. Jemne oživujúci je len prístup režisérky, keď svoju reflexiu Mečiara posúva do obdobia svojho ranného detstva, keď sa hrala na Mečiara. Tento kontext mne, ako generačne staršiemu percipientovi chýbal a je možno aj osviežujúcejší, lebo v mojom detstve sme sa na politikov nehrali.

To čo nasleduje ďalej, je však len znôška schém, ktoré sú všeobecne známe, nič nové neprinášajú a len posilňujú stereotypy, ktoré o tejto osobnosti vytvárajú médiá stredného prúdu. V tomto kontexte je potom symptomatické, že v podstate všetci respondenti, ktorí vo filme vystupovali, sú jeho dlhodobí a často až kŕčovití kritici. Osoby ako Fedor Gál, novinári Žitný, Leško, Šimečka, Nicholson, Tóth a Korda sotva môžu o Mečiarovi povedať čosi pozitívne. Jediný respondent, u ktorého by sme apriórnu predpojatosť nemuseli očakávať, je český expremiér Petr Pithart. Aj ten však vystupoval viac-menej v očakávanom naratíve, takže ani  jeho vyjadrenia nenabúrali starostlivo vytváraný obraz. Jediné, čo treba oceniť na tomto vcelku neúspešnom pokuse o vytvorenie obrazu Mečiara, je skutočnosť, že sám skúmaný objekt, teda hlavný protagonista filmu, dostal priestor na sebareflexiu. Bohužiaľ, táto ochota Mečiara vystupovať vo filme o sebe samom bola využitá veľmi nedostatočne. No a definitívne popretie akejkoľvek vážnosti, respektíve prístupu „sine ira et studio“ prichádza, keď režisérka sebaodhaľujúco konštatuje, že rok 1998, teda zastavenie Mečiara, vzbudil v jej prostredí plané nádeje, lebo však, ako sa neskôr ukázalo, po relatívne krátkom čase sa nám podobný fenomén reinkarnoval v osobe jeho mladšieho a v mnohých veciach šikovnejšieho žiaka Fica.

Táto plytká a ošúchaná myšlienková schéma len demonštruje plochosť  a binárnosť myslenia režisérky, ktoré však možno generalizovať na takmer celé pseudoumelecké prostredie, v ktorom sa pohybuje. Film Mečiar je tak len ďalšou premrhanou príležitosťou pozrieť sa hlbšie a štruktúrovanejšie na našu nedávnu minulosť. Škoda, je to  totiž už minimálne tretie zlyhanie v rade.

Politológ Roman Michelko