Alexander Vindman, Dominic Cruz Bustillos (Foreign Affairs)

Svoju analýzu priniesli na webe časopisu Foreign Affairs Alexander Vindman z Johns Hopkins University a Dominic Cruz Bustillos z Lawfare Institute. Tento text sa zameral na možnosti ďalšieho vývoja aktuálnej krízovej situácie. Ponúkol tri možné scenáre, z ktorých vidno, že analytici tu mysleli skôr na horšie eventuality ďalšieho diania a nie až tak na spôsob, ako by sa Západ s Ruskom dokázal dohovoriť.

Podľa nich má ruský prezident Putin v pláne veľkú vojenskú akciu s cieľom zničiť ukrajinskú armádu a priemyselnú, energetickú a dopravnú infraštruktúru a následne sa rýchlo stiahnuť. Putin vraj dúfa, že to urobí z Ukrajiny rozpadnutý štát, ktorý nebude pre Rusko hrozbou a ani inšpiráciou pre ruskú demokratickú opozíciu.

V analýze boli načrtnuté tri možné scenáre ďalšieho vývoja. Najmiernejším je uznanie nezávislosti dvoch separatistických republík na východe Ukrajiny zo strany Ruska. To by však len utvrdilo status quo, s ktorým Kremeľ nie je spokojný.

Druhým scenárom by bola obmedzená ofenzíva s cieľom dobytia malého územia v pohraničí, prípadne celého čiernomorského pobrežia. To by Ukrajinu tvrdo zasiahlo stratou dôležitých prístavov a Rusku by to umožnilo obnoviť dodávky vody na Krym kanálom z Dnepru. Takáto akcia by si však vyžadovala zložitý a krvavý boj v mestách a dlhodobú okupáciu územia s nepriateľským obyvateľstvom, ktorá by vyústila do trvalého násilného odboja.

Tretí scenár načrtnutý Vindmanom a Bustillosom spočíva v plnohodnotnej invázii zo zeme, vzduchu aj mora, z juhu, východu a severu. Ten je podľa autorov analýzy najpravdepodobnejší. Vindman a Bustillos predpokladajú čo najrýchlejšie ovládnutie vzdušného priestoru a následné ťaženie na Charkov a Sumy, po pobreží Azovského a Čierneho mora, i výpad z Bieloruska smerom na Kyjev, čo by zablokovalo presun ukrajinských posíl na juh.

Táto operácia by sa podľa autorov zamerala na objekty ukrajinskej vlády, armády, kritickej infraštruktúry a na miesta dôležité pre ukrajinskú národnú identitu a morálku. Ofenzíva by trvala len relatívne krátko, dokým by Rusko nezničilo vytýčené ciele alebo nedosiahlo výhodné diplomatické ukončenie boja.

Autori radia americkej vláde zaviesť voči Rusku čo najširšie ekonomické a osobné sankcie. Nabádajú tiež k čo najväčšej jednote USA a jeho európskych partnerov, bez ktorej by akékoľvek kroky stratili na sile. Uznávajú, že Rusko môže sankcie zniesť, napriek tomu považujú tento prístup za bolestivý pre Kremeľ a celé Rusko.

Vindman a Bustillos nabádajú aj k dodávkam zbraní. Uznávajú, že ruskú presilu to nemôže zvrátiť, ale sú presvedčení, že by to mohlo inváziu učiniť nákladnejšou. Európske krajiny upozornili analytici na to, aby sa pripravili na príliv utečencov, ktorých by mohli byť stovky tisíc aj milióny. Podľa nich sa nedá predpokladať, že by tento nápor zvládli krajiny východného krídla NATO samé, preto by si túto záťaž mali členské štáty rozdeliť.

Mikuláš Bek, Tomáš Petříček (Česká televízia)

Na udalosti okolo Ruska a Ukrajiny reagovali v relácii Otázky Václava Moravce na Českej televízii český minister pre európske záležitosti Mikuláš Bek (STAN) a bývalý český minister zahraničia Tomáš Petříček (ČSSD). V diskusii sa im podarilo spojiť súčasnú geopolitickú krízu aj s európskym plánom Green Deal.

Mikuláš Bek v diskusnej relácii upozornil na obavy krajín výrazne závislých na exporte fosílnych palív z Green Dealu. Podľa Beka, pokiaľ bude v nasledujúcich rokoch výrazne klesať spotreba fosílnych palív vo vyspelom svete, tak to bude znamenať obrovské dopady na ekonomiky krajín ako je aj Rusko. S tým súhlasil aj Petříček, ktorý si myslí, že v súčasnej politike Moskvy hrá úlohu aj možnosť budúceho zrútenia fosílnej ruskej ekonomiky.

Petříček sa vyjadril, že Rusko chce svojimi krokmi docieliť, aby sa s ním seriózne zaobchádzalo a aby sa zohľadnili jeho obavy v súvislosti s odklonom od fosílnych palív, ktorý bude mať zásadný vplyv na ruské hospodárstvo a na jeho rozpočet.

Kým Bek sa obáva eskalácie napätie na ukrajinských hraniciach, Petříček si myslí, že tu ešte existuje veľká šanca ozbrojený konflikt zažehnať. Podľa neho Ruská federácia sleduje skôr „diplomatickú hru“. Verí pritom, že Rusko nemá záujem na veľkom konflikte, keďže by to preň bolo príliš nákladné. Petříček si myslí, že motivácia prezidenta Vladimira Putina spočíva čiastočne v tom, že sa snaží odvrátiť pozornosť od domácich ekonomických a sociálnych problémov.

Podľa Petříčka je zrejmé, že Putin sa opakovane púšťal do „zahraničných dobrodružstiev“ vo chvíľach, keď jeho podpora klesala.

Thomas Graham, Rajan Menon (Politico)

Server Politico priniesol k súčasnej kríze text analytikov Thomasa Grahama a Rajana Menona. Tí išli inou cestou, ako analytici vo Foreign Affairs a ich zamyslenie k téme vyznieva skôr konštruktívne. Zamýšľajú sa nad tým, ako dospieť k vytvoreniu „nového paneurópskeho bezpečnostného poriadku, ktorý zahŕňa Rusko a súčasne redukuje riziká kríz a konfrontácií na kontinente“. Autori pritom považujú za pozitívne, že administratíva amerického prezidenta Joea Bidena súhlasila so začatím diskusií bez podmienok.

Graham a Menon pripomínajú, že vojna medzi dvoma nukleárnymi mocnosťami – teda USA a Ruskom – by bola pre obe katastrofálna a rovnako tak aj pre celý svet. Bidenova administratíva podľa nich stojí pred úlohou, nájsť spravodlivú rovnováhu medzi tým, prispôsobiť sa niektorým z hlavných požiadaviek Ruska týkajúcich sa bezpečnosti – aby sa do budúcnosti predišlo podobným krízam, ako je tá súčasná – a na druhej strane obrániť životne dôležité západné záujmy a princípy.

Podľa autorov môže Západ prispieť ku konštruktívnej angažovanosti Ruska iba tak, že ukáže, že obavy Ruska berie vážne a je ochotný dospieť k pokroku – čo nie je to isté, ako súhlasiť s každou požiadavkou Moskvy.

Tak Rusko, ako aj NATO majú podľa autorov záujem vyhnúť sa nebezpečným incidentom na mori a vo vzduchu, zvlášť v regiónoch Baltského a Čierneho mora. K tomu, aby blízke stretnutia ozbrojených síl oboch subjektov neeskalovali, je potrebné preskúmať možnosti transparentnosti pri vojenských cvičeniach – ktorá by mohla zahŕňať systém upozornenia vopred – a recipročných limitov na zastúpenie vojenských jednotiek, bojových lietadiel a rakiet v hraničných zónach.

Komplikovanejšou záležitosťou, pri ktorej by však bolo možné dosiahnuť dohodu, by bol záväzok nerozmiestňovať balistické strely stredného doletu v Európe, myslia si autori článku.

Pokiaľ ide o možné rozširovanie NATO, Spojené štáty a ich spojenci z NATO už objasnili, že nemôžu prijať požiadavku Moskvy, aby sa aliancia v budúcnosti vôbec nerozširovala na východ. Avšak Graham a Menon si myslia, že by mohlo prísť ku kompromisu, že by sa vyhlásilo moratórium na prijímanie niektorého z postsovietskych štátov na vymedzené obdobie, napríklad na 20 či 25 rokov.

V súvislosti s prebiehajúcimi a zmrazenými konfliktmi, ktoré každý nejakým spôsobom súvisia so separatizmom, bolo by podľa autorov potrebné zo strany Západu aj Ruska určiť podmienky pre právo na sebaurčenie.

Podľa autorov je načase, predstaviť si trvácnejší bezpečnostný poriadok, teda taký, ktorý berie do úvahy aj Rusko. Čokoľvek si niekto môže myslieť o Putinovom autoritatívnom politickom systéme, realita je taká, že Rusko prekonalo obdobie svojej slabosti a aktuálne samé seba vníma ako veľmoc s bezpečnostnými záujmami, ktoré je ochotné a schopné sa brániť, pokiaľ je to potrebné, aj s použitím sily, konštatujú Graham a Menon.

Ako je teda vidieť, západné politické a strategické myslenie nemusí vždy byť zamerané len na očakávanie najhorších možností, ale môže vziať do úvahy, že aj s takými krajinami ako sú Rusko alebo Čína, má zmysel vyjednávať. Určite je takéto zmýšľanie užitočnejšie pre celý svet, aj pre Slovensko osobitne, než len vykresľovanie konkurentov Spojených štátov v tom najhoršom svetle.

Boris Zala (Pravda)

Filozof a publicista Boris Zala v článku pre denník Pravda v súvislosti s krízou medzi Západom a Ruskom konštatuje, že Európska únia sa stala geopolitickým hráčom, ale len svojou „soft power“, teda mení pomer síl svojou ekonomickou príťažlivosťou. Takto podľa Zalu odťahuje viacero štátov bývalého Sovietskeho zväzu z ruskej sféry vplyvu. Zala tvrdí, že to boli zmluvy s Európskou úniou a spustenie asociačných procesov, ktoré menili geopolitiku regiónov východnej Európy a južného Kaukazu v neprospech Ruska.

Podľa Zalu Rusko, ktoré ostalo izolované mocensky aj ekonomicky, hľadá návrat na svetovú scénu. Nie je to pre Rusko len otázka bezpečnosti, ale aj celkového smerovania krajiny. Keďže Vladimir Putin nevie čeliť „soft power“ Európskej únie, potrebuje vtiahnuť do hry Američanov. Pokiaľ by s nimi našiel riešenie strategických otázok, Američania by následne prinútili európske mocnosti aj Európsku úniu podriadiť sa týmto strategickým dohodám.

Putinov európsky problém by sa tak vyriešil v jednom balíku strategických dohôd s USA. Rusko by takto nemuselo ukazovať svoju militaristickú tvár, naopak, bolo by aktérom obmedzovania, ba aj znižovania zbrojenia. Európa by už nemala vlastnú suverenitu, bola by koláčom na stole rusko-americkej strategickej konfrontácie, tvrdí Zala.

Z Borisa Zalu pochopiteľne hovorí silný stúpenec Európskej únie. Vidí jej klady, ale za nedostatok považuje skôr len to, že jej chýba odlišná sila od tej spomínanej „soft-power“, teda „mäkkej sily“. Kritický vývoj Európskej únie, ktorý smeruje k popieraniu jej historických a kultúrnych koreňov, tu necháva bokom, ako aj riziká, ktoré z toho pre úniu plynú do ďalších rokov a desaťročí. Tento jav, ktorý zvykne byť nálepkovaný napríklad aj ako „neomarxizmus“, by eventuálne európsky blok mohol pripraviť aj o tú jej spomínanú „soft power“. Pričom Rusku, zdá sa, aktuálne nič podobné nehrozí.

David Klimeš (Aktuálně.cz)

David Klimeš sa vo svojom komentári k situácii na Aktuálně.cz zameriava predovšetkým na aktuálne vzťahy vnútri Európskej únie a NATO. Autor pripomína, že to nie je tak dávno, čo sa o NATO hovorilo ako o prekonanej a mŕtvej organizácii, ktorá nevie, ako sa má posunúť ďalej. Počas súčasnej krízy však Severoatlantická aliancia posiela na svoje východné hranice vojenskú silu, ktorá má Kremeľ odradiť od invázie na Ukrajinu. Na druhej strane, Európska únia je podľa Klimeša paralyzovaná neschopnosťou nájsť v krízových situáciách dostatočne rýchlo spoločnú reč.

Klimeš tvrdí, že pre európske štáty, zvlášť tie východné, predstavuje NATO stále tú najdôležitejšiu bezpečnostnú garanciu. Tie však zároveň potrebujú, aby sa vzchopila aj únia.

Klimeš poukazuje na to, že rozhodnutie NATO posilniť vojenskú prítomnosť na svojej východnej hranici nevyvolalo medzi členskými štátmi prakticky žiadne rozpory. Že sa NATO „neprežilo“, dokladá podľa autora aj záujem Švédska a Fínska o tesnejšiu spoluprácu, dokonca o členstvo.

Tým sa podľa neho Moskve výrazne komplikuje napĺňanie jej zámerov. Pohyb NATO dáva Kremľu jasne najavo, že čokoľvek nad rámec lokálnej šarvátky nezostane bez povšimnutia. Poklesla údajne aj šanca Putina nastoliť na Ukrajine bábkový režim, ktorý by následne požiadal o akúsi „internacionálnu bratskú“ pomoc. Zjavne nie je v pláne ani stiahnutie sa aliancie do hraníc z roku 1997.

Pokiaľ však ide o Európsku úniu, Klimeš tu sarkasticky parafrázuje heslo EÚ „Jednotní v rozmanitosti“ ako „rozdelení v rôznosti“. Paríž sa síce rozhodol pritvrdiť, ale nie tak Berlín, konštatuje Klimeš. Nemecko napríklad nepovolilo Estónsku transfer nemeckých zbraní na Ukrajinu. To kontrastuje s ochotou, akú prejavujú napríklad Briti.

Z hľadiska Česko zostáva NATO podľa autora článku základnou bezpečnostnou garanciou krajiny, preto sa oplatí na jeho fungovanie prispievať prisľúbeným dielom. Podľa neho by Česko mohlo prispieť silným dopravným a hospodárskym prepojením Ukrajiny so západnými štátmi.

Autor tu má nepochybne pravdu, že NATO akoby po odchode prezidenta USA Donalda Trumpa, ktorý požadoval, aby Európania zvýšili svoje platby pre alianciu, „ožilo“. Zároveň si však treba odpovedať na otázku, v čí prospech. Z aktuálnej krízy, kde sa jednostranne šermuje frázami o tom, ako sa ruské vojská už čoskoro chystajú vtrhnúť na Ukrajinu, nemôžu mať radosť predovšetkým východní členovia NATO, ktorí sa tak stávajú pre ruskú armádu automaticky terčami – obzvlášť, pokiaľ sa na ich území nachádzajú základne aliancie. Alebo pokiaľ majú na stole nevýhodný návrh dohody s USA o obrane, ako je to v prípade našej krajiny.

Ladislav Kováčik